Východný Tibet 2015, part II.

Day 0 / z Chengdu do Tarcedo

Na dnes máme 8 hodín cesty autobusom. Cieľ : dostať sa z nížiny do prvého tibetského mesta, alebo presnejšie čínsko tibetského mesta Tarcedo, po čínsky Kanding, ktoré storočia slúžilo ako obchodné centrum a tradične miešalo obe kultúry. Cesta k nemu vedie čínskou krajinou, s čínskou architektúrou. Tradičné prvky sa miešajú s tradičnými prvkami komunistickej architektúry — na 99% domov s plochými strechami sa vytvárajú rybníky — a nevyzerá to, že zámerne: súdrohovia sa skôr prepočítali a nefungujú odtoky, takže na nových domoch, niektoré ešte nie sú dokončené, stoja zelené rybníky plné rias. Som zvedavý čo bude keď príde obdobie dažďov :-)

Čínska rovina
Pomaly začínajú hory
A tiež sa začína jar : stromy rozkvitajú.

V televízore v autobuse bežia čínske filmy o mladých a úspešných ženách, ale s sociálnym kontextom. Cesta vo všeobecnosti veľmi príjemná, teda keby nebolo dvoch pánov čo sedia za nami, kodové meno pán Ponožka a pán Grcko. Obaja cestujú do malej dediny pred Tarcedo a robia na nás dojem. Keď si Pán Ponožka dal dole svoje plastikové topánky, okamžite sa okolo neho rozšíril sladký mŕtvolný pach — a keď si prestrčil nohy okolo okienka ku mne, spomenul som si na výrok lámu Oleho, že nos bude asi posledný zmyslový vnem, ktorý plne transformuje a na učenia o tom, ako používať zmyslové znemy ako objekty meditácie. Druhý pán útočil žalúdkom — cestovanie vysokými rýchlosťani nerobí mnohým aziatom dobre a tak nevyhnutne dochádza k vyprázdňovaniu žalúdka — na podlahu autobusu. Zjavne to je ok, a autobusári sú na to pripravení, pretože počas zastávok vždy šofér alebo niekto z miestnych servismenov zobral pripravené vedro a mop a o pozostatky žalúdočného utrpenia pasažierov sa postaral.

Vystupujeme v prvom tibetsko-čínskom mesto Tarcedo/Kanding a hľadáme ubytovanie.

Po prvej luxusnej ponuke 500 quai za izbu sa prepracúvame do zadnejšíc uličiek a nakoniec sa ubytúvame v pútnickom hosteli za 1/10 ceny. Pre pani domácu sú naše pasy príliš zložité takže ich vehementne odmieta čo len uvidieť a zapisuje si do knihy návštev len nášho tlmočníka (asi tolko k povinnosti registrovať sa na polícii/cez hotel každých 24 hodín alebo 72 hodín v rurálnych oblastich).

Pohľad z hlavnej ulice — na skale vytesané a pomaľované formy Buddhov.
Mesto sa točí okolo rieky, a krajina je v podstate ako na Orave, pod Roháčmi. Moje tvrdenie že tot u vyzerá v podstate ako na Slovensku budem ešte opakovať a vyvádzať tým moju ženu z rovnováhy ešte veľa krát :-)

Sme ubytovaní, takže sa môžeme vydať na prechádzku mestom, a skúsiť vybaviť niekoľko vecí, ktoré potrebujeme : telefónna karta pre nás sa ukazuje byť zložitá a tak nám pomáha náš tlmočník a vybavuje si dalšiu kartu na svoje meno (mobilný operátor umožňuje 5 čísiel na 1 občianku). Pozeráme tiež nože — pre mňa a tiež ako darček pre nášho lámu. Vidíme pekný Potala nôž z Khance za 350 quai, ale nekupujeme v presvedčení že ešte bude veľa príležitostí. Neúspešné je naše hľadanie bankomatu, ktorý nám v hosteli v Chendgu podľa informácií stránky Bank Of China sľubovali. Skúšame asi 6 bankomatov rôznych bánk, ale žiaden z nich neakceptuje naše karty. Stretávame na ulici Kunčogkových spolužiakov (spolužiačky sa na neho vrhajú s rozbehom), dávame si čínske rezance a pozeráme sa na skupinové tance na námestí … tancujú Tibeťania a aj zopár Číňanov, na námestí je samozrejme situovaná aj polícia a policajné svetlá blikajú viac menej do rytmu…

Namiesto čínskej rannej gynmastiky sa ľudia v tibetských oblastach stretávajú k večer k ľudovývm tancom. V Tarcedo/Kandingu sa pridávajú aj čínske rodiny.

Na rano mame dohodnutého šoféra do ďalšieho cieľa, Lhagang, malého mestečka s niekoľkými kláštormi a najmä závodmi koní, vdaka ktorým je známe ako turistická atrakcia.

Ideme spať — okrem toho, že na izbe mi kondenzuje para pred ústami, pretože izby nemajú spravidla kúrenie a je na nich zima (na ktorú si budem musieť zyvknúť). Ja sa cítom celkom ok, marii nie je dobre, zrejme začína výšková choroba, aj keď Tarcedo nie je až tak vysoko, len 2,560 m.

Páperové spacáky a vlanené čiapky — základ pohodlného spánku v tibetských hoteloch.

Day 1 / z Tarcedo do Lhagang

Budíme sa namiesto budíka na telefón — náš šofér volá, že chce ísť o hodinu skôr. OK, checkout z hotela spočíva v tom, že zobúdzame pani domácu, ktorá spí v kutici pri dverách, dávame jej kľúč a ideme k autu.

V aute je cítiť vôňa masla (a na sedadlách sú prázdne kanistre od jugurtu), ideme vyzdvihnúť štvrtého pasažiera. Ukazuje sa ze je to nie je jeden pasažier, ale dvaja s batožinou: nomád a nomádka s vrecom niečoho na pleciach. Takto sa do auta určite nezmestíme. Nomádi tento fakt tiež rozpoznávajú, odchádzajú a my teda čakáme : auto musí byt plné — ďalší plán nášho šoféra spočíva v postávaní na ulici a pýtaní sa okoloidúcich ci nepotrebujú do bodu B (Lhagang). Úlet, ale funguje, pretože vo východnom Tibete sa zrušili skoro všetky línioé autobusy a nahradili ihc ľudia s minibusmi, alebo osobnými autami. V každom meste je jedno, dve miesta, kde sa šoféri stretávajú a volajú “Khance, Khance.”, “Serta, Serta, Jačin, Jačin.” Akurát to trvá nejaký čas, kým sa pasažieri nájdu.

Vydávam sa teda na prechádzku do mesta s cieľom nájsť banku s bankomatom pre naše karty. Trochu som sa stratil, ale čínske znaky pomáhajú (posunkovou rečou sa dá všeličo, ale “bank of peoples republic of china” by som radšej šarádiť nechcel :-) Píšem otázku na papier a chlapík mi píše, že sa mám vrátiť spať asi 200 metrov. Banku nachádzam, ale nemá bankomat. V inej banke ale môžem zmeniť posledných 25 EURO, ktoré ešte máme na RMB. Bude musieť stačiť.

Pani súdružka učiteľka Han národnosti sa stará o deti Minzu (národnostných menšín).

Banka vybavená, takže navrhujeme plán B: zaplatíme aj za štvrtého pasažiera, stačilo nám folklóru a máme málo času. Auto ide do hôr a my vstupujeme do naozajstného Tibetu : kopce, náhorná plošina, jaky, stúpy všade naokolo.

Standardné vybavenie tibetských áut — DVD prehrávač. Drtivou väčšinou sa používa na prehrávanie folklórnych videoklipov.
Detail príveskov na spätnom zrkadielku
Kláštor neďaleko Lhagangu, Miňjag Gompa

Lhagang

Mesto Lhagang je naozaj malé, v podstate je to jeden starý kláštor, pred ním námestie s patriotickým heslom, jedna dlhá asfaltová ulica a pár úzkych prašných uičiek okolo. Ďalej bývajú len nomádi. Jeden hostel na námestí je zavretý, druhy tiež, ideme do ďalšieho domáceho hostelu — vyzerá, že ho prevádzkuje super rodina.

“Patriotic law-abiding Courtesy and honesty Unity friendly Industry and thrift self-renewal Dedication to” S tým nemôžeme nesúhlasiť!
Námestie v Lhagang
Hlavná ulica. Mesto je otvorené občanpm všetkých národností, rás a bilologických druhov. Na ulici sa tiež odohráva predaj tovaru, napríklad ešte nevysušeného jačieho mäsa, ktoré jednoducho leží na zemi.
Naša izba
Tradične pomaľované brvná v interiéri. Drevené hotely sú vždy teplejšie než nové betónové.

Začína sa práca, ideme do neďalekého kláštora mníšok, ale najprv krátka návšteva v Lhagang Gonpy, mužského kláštoru Sakjapy priamo na námestí. Totalne prekvapenie, toto historické miesto (zastvaila sa tu čínska princezná Wengchen, na ceste za svojím naszvajúcim manželom Songcenom Gampo a porodila tu (samozrejme nemanželského) syna a tiež nechala postaviť kópiu slávnej sochy Džowo, ktorú viezla do Lhasy) je totálne zachovalé ! Maria má teóriu prečo : v polovici 2O storočia boli dve vlny bojov, v tejto oblasti boli najmä tie prvé, ktroé boli viac podobné klasickej vojne : bolovali armády a menej sa bojovalo v civilných oblastiach. V druhej fáze, ktorá bola najmä viac na Západe bolo viac geurilla vojny a tiež viac deštrukcie. Tu sa zjavne toho zachovalo veľa — v svätyni sú na stenách staré fresky, a staré sošky. V lhakangu (doslova miesto pre deities, čiže svätyňa) napravo je Džowo, fotografie nie sú dovolené.

Námsetie lhagang. Vľavo kláštorný supermarket — dajú sa kúpiť kathaky, sošky, kola, sušienky alebo hrnce a topánky.
Hlavný lhakang
Buddha Šákjamuni v centrálnom lhakangu. Na rozdiel od väčšiny miest, ktoré sme videli inde tu aj veľké sochy sú z kovu. Na iných miestach sú väčšinou z hliny, obnovené po kultúrnej revolúcii.
Jedna z 8 foriem Guru Rinpočheho, v sále naľavo , Guru Lhakang
Staré fresky na stenách. 1000 ruký Milujúce oči
Jamantaka, často používaný jidam v škole Sakjapa
2 zo štyroch ochráncov svetpvývh strán — vačšinou, tak aj tu, zobrazovaní na vonkajších stenách lhakangov
Astrologické diagramy na stene pri východe z lhakangu
Celkom napravo je sála na maslové lampičky — celkom teplo je v nej!

Lhagang Ani Gompa

Berieme si minibus do nedaľekeho klastora Ňingmapy, ktorý sa volá Lhagang Ani Gompa a leží asi 10 minút za mestom.

Keď prichádzame, zisťujeme, že učenia práve prebiehajú — na voľnom vzduchu a prenášané amplionmi do celého areálu, bude asi ťažké niekoho nájsť s kým by sa dalo porozprávať.

Ideme teda k obrovskému mani pomníku (obdĺžniková hora z kameňov s vytesanými mani mantrami a s mlyncekmi, ktorú laici obchádzajú a roztáčajú mlynčeky) — ok, pridávame sa aj my a obchádzame celkom dlho , roztáčame a opakujeme mantry.

Mohyla z mani kameňov — ideálne miesto na kóru pre laikov
Všimnite si akú má chlapík pôsobivú čiapku — very Khampa.
Hlavný lhakang

Sú tu aj nejaké čínske mníšky? Údajne zopár áno, ich domčeky sú hore na kopci. Ideme tam, ale ani jedna nie je doma. Susedky sa s nami rozprávajú ale nie moc. Ide okolo lama / mních šéf skrývajú sa do domčeka a to je koniec rozhovoru …

Modré stany sú pozostatky štátnej pomoci po zemetrasení. Tu bolo posledné zemtrasenie minulý rok.
Domčeky na vrchu kopca, v ktorých bývajú mníšky (resp. mnísi)
Tu boli učenia — na konci učení khenpo spieval Čhô
Vo vnútri “posluchárne”
V zadu nová budova, vpravo pozostatky zničenej stúpy
Dole majú stánky kameňotepci — sekajú mani kamene, ktoré si môžu návštevníci kúpiť a zaniesť napríklad na mohylu

Ideme Spať do Tarcedo, na tradičné momo. To je (aspoň pre mňa) chyba a začiatok žalúdočných dobrodružstiev. Mohol som ísť na záchod domov, ale nešiel som, a skúšam to v rešaturácii. (Som začiatočník a nedomyslel som veľa detailov. Napríklad, že rešaturácia nemá záchod pre hostí, ale len pre domácich, kam ma láskavo púšťajú. Kde nájdem vodu na spláchnutie? A papier? Samozrejme len vlastný. A kam potom s ním, ak nechcem láskavým domácim upchať trubky?) Ukazuje sa, že vlastne mám výškovú chorobu, len som ju ignoroval a teraz ma dobehla. Tak či onak, nevyzerám(e) ze by sme zajtra mohli ísť ďalej / vyššie a tak hoci mame malo času, odkladáme náš odjazd o 1 deň neskôr.

Na miestne pomery NAOZAJ fajnová tibetská reštaurácia s momo, s názvom Čierny Stan.

(O deň neskôr sa dozvedáme, že Tarcedo je omnoho vyššie než sme mysleli, 3700 takze prechod z 2500 je vyše 1.2 km a dôvod na všetky príznaky. )

Show your support

Clapping shows how much you appreciated Juraj Turek’s story.