Foto: Justin Francis

Bobbito Garcia a Kevin Couliau zdokumentovali pouličný basketbal v New Yorku

Bobbito Garcia a Kevin Couliau navštívili takmer dvesto ihrísk v New Yorku a natočili dokument Doin’ It In The Park: Pick-Up Basketball, NYC o pouličnom basketbale.


Jeden z najlepších športových dokumentov všetkých čias, napísal magazín Complex. Zaručená klasika, nechal sa počuť Fab 5 Freddy, bývalý moderátor relácie Yo! MTV Raps. Jeden z tých ojedinelých dokumentov, ktorý zobrazuje žijúci undergroundový fenomén s humorom a láskou, vyjadril sa Henry Chalfant, ktorý bol jedným z producentov filmu Style Wars. Dokument Doin’ It In The Park: Pick-Up Basketball, NYC zbiera pozitívne ohlasy zo všetkých strán. Zaujal nielen skalných fanúšikov basketbalu, ale aj ľudí, ktorí mu bežne nevenujú pozornosť.

Nápad na dokument o pouličnom basketbale v New Yorku sa zrodil ešte v deväťdesiatych rokoch v hlave Bobbita Garciu. S jeho realizáciou mu pomohol Kevin Couliau, s ktorým sa spoznal v roku 2004. Ako začínajúci francúzsky fotograf vtedy poslal do redakcie basketbalového magazínu Bounce niekoľko záberov. Bol na nich jeho kamarát, ako dunkuje. Bývalého moderátora relácie The Stretch Armstrong and Bobbito Show, ktorý časopis spoluzakladal a bol jeho šéfredaktorom, upútali. Odpovedal mu na e-mail a jednu z fotografií mu aj uverejnil.

Onedlho nato Kevin Couliau vycestoval do New Yorku. Stretol sa s Bobbitom Garciom a daroval mu hip hopové nahrávky svojich kamarátov z Francúzska. Ten ho zobral do mesta pod koše, kde strávili dlhé hodiny a spriatelili sa. Hoci následne spolupracovali na viacerých projektoch, až po basketbalovom videu k skladbe Heart & Soul of New York City, ktoré Kevin Couliau režíroval, si Bobbito Garcia uvedomil, že toto je človek, s ktorým chce urobiť film. V roku 2010 ho preto oslovil s ponukou, či by ho nenatočil spolu s ním.

Foto: Justin Francis

2 letá, 75 dní, 180 ihrísk

V tom čase mal Kevin Couliau zhodou okolností pred sebou voľno, pretože spoločnosť, pre ktorú pracoval vo Francúzsku ako marketingový manažér, zbankrotovala. Priletel teda do New Yorku a vydali sa na spoločnú cestu po basketbalových ihriskách, ktorá trvala dohromady 75 dní počas dvoch liet. Za tento čas navštívili 180 ihrísk na Manhattane, Staten Islande, v Bronxe, Queens a Brooklyne. Na všetkých z nich si popri filmovaní aj zahrali.

„Jednotlivé štvrte sa od seba štýlom hry nelíšia už celé dekády. Všade, kam pôjdete, nájdete tvrdých aj mäkkých hráčov. Povedal by som, že to platí pre všetky ihriská na svete, na ktorých som hral,“ prezradil mi Bobbito Garcia, ktorý hral istý čas profesionálne v Puerto Ricu. „Zdá sa mi ale, že pre Brooklyn je vo všeobecnosti špecifická drsnosť. Bolo to jediné miesto, kde sme ja a môj spolurežisér Kevin Couliau museli získať povolenie na natáčanie od miestnych drogových dílerov a chlapcov, ktorí mali pod palcom ihrisko.“ Raz sa im tam dokonca stalo, že na nich ktosi zaútočil kvôli tomu, že ho nakrúcali. „Všade inde, kam sme prišli, nás vítali s otvorenou náručou.“


„Zdá sa mi, že pre Brooklyn je vo všeobecnosti špecifická drsnosť. Bolo to jediné miesto, kde sme ja a môj spolurežisér Kevin Couliau museli získať povolenie na natáčanie od miestnych drogových dílerov a chlapcov, ktorí mali pod palcom ihrisko.“
Bobbito Garcia

Po New Yorku sa pohybovali na bicykloch a v ruksakoch na chrbtoch si nosili techniku. Neodradili ich ani nepriaznivé počasie a veľké vzdialenosti. Auto použili, iba keď išli na Staten Island. Cez týždeň natáčali niekoľko hodín denne, no cez víkendy boli na ihriskách doslova od rána do večera. Aj keď na niektorých miestach mali asistentov, väčšinu materiálu zozbierali vo dvojici. Ani jeden z nich pritom nemal predchádzajúcu skúsenosť s natáčaním filmu.

Eddie Palmieri is Doin’ It In The Park. Vypočujte si soundtrack k dokumentu Doin’ It In The Park: Pick-Up Basketball, NYC na Spotify

S postprodukciou im pomohol Kevinov brat David Couliau, ktorý dal výslednému dielu štruktúru a tempo. Výberom hudby k dokumentu chceli podčiarknuť skutočnosť, že New York je multikultúrne mesto a ukázať, že basketbalové zábery nemusí sprevádzať iba hip hop. A tak vo filme zaznievajú nielen skladby od Jurassic 5 alebo The Roots, ale aj jazz, latino či world music. Pôvodnú hudbu k nemu zložil Eddie Palmieri, držiteľ 10 cien Grammy.

Bobbito Garcia a Kevin Couliau vyspovedali desiatky ľudí. Do samotného dokumentu sa však dostala len časť z nich. Spomeniem napríklad člena Siene slávy Juliusa „Dr. J“ Ervinga, ikonu pouličného basketbalu Richarda „Pee Wee“ Kirklanda, ktorý svojho času uprednostnil svet zločinu pred profesionálnou kariérou, dvojnásobného šampióna NBA z rokov 1994 a 1995 Kennyho „The Jet“ Smitha, držiteľa troch zápisov v Guinessovej knihe rekordov Jacka „Black Jack“ Ryana alebo hráčky Niki „The Model“ Avery a Milani Malik.

Foto: Rafael Roy

Legenda z West 4th Street

„Boba poznám už asi 30 rokov,“ uviedol Jack „Black Jack“ Ryan, legenda ihriska na West 4th Street v Greenwich Village, ktoré má prezývku The Cage, pretože je oplotené vysokým pletivom a je neštandardne malé. „Urobil toho pre mňa veľmi veľa. Dal ma do svojej knihy, na obálku magazínu Bounce a spravil niekoľko ďalších vecí. A, samozrejme, pozrite na ten pekný priestor, ktorý mi poskytol v dokumente Doin‘ It In The Park: Pick-Up Basketball, NYC. Na jeho svetovej premiére mi novinár z ESPN povedal, že som najlepšou vecou na tomto filme. Je jedným z mojich najlepších priateľov. Mám rád toho človeka.“

Byť súčasťou dokumentu je pre neho veľkou poctou a je na to patrične hrdý. Vďaka filmu sa mu podľa jeho slov výrazne zväčšila fanúšikovská základňa, čo mu pomohlo aj ako basketbalovému zabávačovi predvádzajúcemu triky s loptou v polčasoch a na oslavách. Často sa mu teraz stáva, že ho ľudia spoznávajú a oslovujú, čo ho zakaždým nesmierne poteší. „Po tom, čo sme včera dohrali basketbal na West 4th Street, prišla za mnou jedna matka so svojím 11-ročným chlapcom. Hovorí mi, že ma videli v Doin’ It In The Park: Pick-Up Basketball, NYC, páčilo sa im to a pýta sa ma, či by som sa neodfotil s jej synom. Milujem to!“


„Po tom, čo sme včera dohrali basketbal na West 4th Street, prišla za mnou jedna matka so svojím 11-ročným chlapcom. Hovorí mi, že ma videli v Doin’ It In The Park: Pick-Up Basketball, NYC, páčilo sa im to a pýta sa ma, či by som sa neodfotil s jej synom. Milujem to!“
— Jack „Black Jack“ Ryan

Keď si na chvíľu zaspomínal na vznik dokumentu, z jeho slov bolo cítiť, že si vychutnával každú minútu natáčania a že basketbal znamená pre neho všetko. „S Bobom a Kevinom sme si užili veľa zábavy,“ povedal. „Chodili sme z jedného ihriska na druhé. Čo je lepšie ako toto? Robíme to aj tak skoro každý deň.“ Hoci má 53 rokov, na ihrisku trávi v priemere 5 dní v týždni, vďaka čomu je stále vo výbornej forme. „Našťastie pre mňa, basketbal je naozaj môj život. Či už hrám, alebo vystupujem so svojou show, basketbalovú loptu beriem do rúk takmer každý deň. Mám šťastie.“

Foto: Rafael Roy

Ženy na ihriskách

Aj keď si niekto môže myslieť, že pouličný basketbal je v New Yorku výhradne doménou mužov, nie je to tak. Na ihriskách hrajú aj ženy, ktoré im neraz dokážu konkurovať. „Ženy, ktoré hrajú pouličný basketbal proti mužom, sú dnes v New Yorku oveľa bežnejším javom ako v minulosti,“ tvrdí Niki „The Model“ Avery, ktorá momentálne pôsobí v Grécku, rodnej krajine svojej matky. „Prekonali sme ten pocit a myšlienku, že muži sú pre nás príliš silní, príliš tvrdí a príliš dobrí, aby sme s nimi súperili.“


„Ženy, ktoré hrajú pouličný basketbal proti mužom, sú dnes v New Yorku oveľa bežnejším javom ako v minulosti.“
— Niki „The Model“ Avery

Jej skúsenosti s mužmi na ihriskách sú rôzne. Na miestach, ktoré navštevuje opakovane, už poznajú jej basketbalové kvality, preto si ju vždy radi zoberú do tímu. Počas hry si na ňu protihráči dávajú dobrý pozor, dôrazne ju bránia a idú s ňou do súbojov. Ako ženu ju nečakajú žiadne výhody ani opatrnejšie zaobchádzanie. „V týchto parkoch mám už rešpekt. Moja hra prešla skúškou ohňom, takže keď začneme hrať, bránia ma ako skúsenú hráčku. Nie je to iné, ako keď hrajú proti mužom.“

Keď však príde niekde, kde o nej nič nevedia, nie je núdza o úsmevné situácie. „Keď idem do nového parku s upravenými vlasmi, v krátkych nohaviciach, vyzerajúc veľmi žensky, vidím, ako uvažujú, či viem hrať alebo nie. Je to veľmi zábavné,“ rozpráva so smiechom a pokračuje: „Dostanem sa do tímu a nechajú niekoho, aby ma bránil. Zvyčajne toho najslabšieho. V útoku sa spoluhráči ku mne správajú ako k malému dieťaťu a sú veľmi opatrní, kde a kedy mi dajú loptu. Ale potom, po minúte alebo dvoch, a prisahám, to je neuveriteľne zábavné, ma odrazu stráži lepší hráč. A spoluhráči sa ponáhľajú, aby mi nahrali a čakajú, čo budem hrať. Je to ale ten najlepší pocit.“

Podľa Niki „The Model“ Avery niektorí muži berú prehru so ženou ťažko. Vo svojej hlave ju totiž vnímajú ako poníženie. „Myslím si, že to má niečo spoločné s ich dominantným myslením. Ako keby mali automaticky vyhrať, keď hrajú proti žene, len na základe toho, že sú muži,“ hovorí. Dodáva však, že mnohí vôbec nerozlišujú, kto ich na ihrisku porazil. „Sú jednoducho nahnevaní, že prehrali. Bodka. Títo muži majú pre nás pochopenie a uznávajú nás, pretože poznajú a rešpektujú hru. A to je skvelé.“

Bobbitovi Garciovi a Kevinovi Couliau je vďačná za to, že vo svojom dokumente dali priestor aj ženám. Takisto obdivuje ich nadšenie, s akým ho natáčali. „Je to šialené, keď si pomyslíte, že celý tento veľký inšpiratívny film vznikol z ich lásky k basketbalu. Strávili hodiny a hodiny jazdením na bicykloch po New Yorku a zaznamenávaním našich príbehov. Išli do väzenia na Rikers Island a zachytili, ako basketbal znamená slobodu pre väzňov. To je úžasné. Zdá sa to skoro ako zázrak.“

Foto: Bobbito Garcia

Basketbal vo väzení

Za jeden z najsilnejších momentov natáčania filmu považujú Bobbito Garcia a Kevin Couliau návštevu väzenia na ostrove Rikers Island, ktoré patrí k najväčším nápravno-výchovným zariadeniam na svete. Sledovať väzňov, ako hrajú štyria proti štyrom v plnom nasadení počas horúceho dňa a tešia sa z basketbalu, bolo pre nich veľkým zážitkom. Hra je pre nich aspoň chvíľkovým oslobodením od každonnej reality. Tradíciu majú zápasy proti dozorcom, ktorí tvrdia, že im basketbal pomáha udržiavať poriadok a znižuje množstvo násilností.

„Poznáme jedného bývalého basketbalového hráča, ktorý je dozorcom na Rikers Island. Všetko pre nás pripravil za menej ako 2 týždne. Poslal čiernu dodávku so zapnutými sirénami, aby nás vyzdvihla z Bobbitovho bytu,“ spomína Kevin Couliau. „Pri vchode bol veľký nápis, ktorý upozorňoval, že vstup s kamerami je zakázaný.“ Keďže mali výnimku, vybavení technikou sa dostali dnu. „Museli sme prejsť dlhými uličkami a niekoľkými dverami, aby sme vstúpili na hlavný dvor, kde sa nachádzalo basketbalové ihrisko.“

Dozorca vybral ôsmych väzňov. Rozdal im Jordany, ktoré boli v plastovom sáčku, a začali hrať na prázdnom ihrisku pred kamerami a očami spoluväzňov. „Na ihrisku môžu byť len 2 hodiny za týždeň. Ale podľa toho, čo sme videli, sú naozaj dobrí na to, že majú k dispozícii len tak málo času. Je to však väzenie. Keby mohli hrať dlhšie, asi by to už nebolo väzenie. Každopádne, basketbal je skvelý v tom, že väzňom odbúrava stres, pomáha im získať si rešpekt a vyhýbať sa problémom.“

Foto: Jon Lopez

Obliekajú sa ako hráči, nie ako fanúšikovia

Dresy NBA sú pekné a u mnohých obľúbené. K ich spopularizovaniu nemalou mierou prispeli hip hopoví interpreti cez svoje hudobné videoklipy. Pouliční basketbalisti z ihrísk v New Yorku si však obliekajú turnajové alebo ligové tričká, pretože chcú nimi zdôrazniť svoje zásluhy a identitu. Netúžia vyzerať ako fanúšikovia, ktorí nosia meno a číslo svojho obľúbenca. Pri pohľade na nich je tak každému hneď jasné, že basketbal majú nielen radi, ale ho aj hrajú.

„New York patrí k svetovým centrám módy. Je takisto rodiskom hip hopu. Basketbaloví hráči odtiaľto vždy pristupovali k oblečeniu trochu zaujímavejšie ako tí z iných miest,“ vysvetľuje Bobbito Garcia. „Najlepšie urobíte, ak si pozriete náš film Doin’ It In The Park: Pick-Up Basketball, NYC a dozviete sa viac. Môžete si ho stiahnuť alebo prehrať kdekoľvek na svete zo stránky doinitinthepark.com a vybrať si z 12 jazykov, do ktorých bol preložený.“