Dotkli sme sa príbehu Bernarda Jaška. Černovčana, ktorého komunisti popravili 17. februára 1951 spolu s jeho kolegom-príslušníkom Zboru národnej bezpečnosti Pavlom Kalinajom. Nezapreli svoju vieru a kresťanské presvedčenie. Neutíšili hlas svojho svedomia. Nezabili v sebe ľudí. Za to ich popravili.

Jaško získaval tajné správy ŠtB, kde sám pracoval, a cez spoločného známeho Štefana Uhrína sa tieto ďalekopisy dostali až k trnavskému pomocnému biskupovi Michalovi Buzalkovi (ktorého v januári 1951 odsúdili na doživotie).

Aby krutosti nebolo málo, vo vykonštruovanom súdnom procese v novembri 1949 sa na listinu obžalovaných dostalo 22 mien. 22 mužov, ktorí boli odhodlaní zápasiť s nespravodlivým režimom, ktorý sa dostal k moci po „víťaznom februári“.

Z toho pochádza aj názov nášho dokumentárneho filmu 22 hláv, ktorým sme si chceli uctiť hrdinstvo Bernarda Jaška, Pavla Kalinaja, Štefana Uhrína, Pavla Hajdina, Adolfa Lisitzského, Štefana Kluberta, Jozefa Hiravého, Bernarda Fagu a ďalších.

Dotkli sme sa tajomstva. Čohosi historicky zmapovaného, ľudsky prežitého, ale stále akéhosi neznámeho, nepoznaného, nedotknuteľného.
Stretli sme slzy. Slzy rodín a priateľov, keď spomínali na svojich blízkych a blížnych. Nevinných, a predsa odsúdených.

Stretli sme sa so Skutočnosťou, ktorá prevyšovala naše chápanie. Priam so svätosťou, ktorá ovenčila spravodlivých a skromných Slovákov, ktorých dnes môžeme menovať hrdinami.

Stretli sme sa s vierou, ktorá je zakorenená, pevná, premodlená a ktorá sa neprejavuje vo veľkých rečiach ani v okázalých slávnostiach, ale v skutkoch, pri ktorých tuhne krv v žilách. Skutkoch, ktoré prekračujú hranice chápaného.

Nastavili sme si zrkadlo. Ako tvorcovia filmu 22 hláv sme stáli zoči-voči príbehu a príkladu 22 ľudí, s ktorým sme sa nutne museli konfrontovať. Oni nám nastavili zrkadlo toho, kým sme. Pýtali sa nás, načo trpeli, či to stálo za to, či to malo cenu.

No pýtali sme sa aj my. Či by si to zopakovali? Či by šli znova s kožou na trh? Či by opäť zápasili s komunizmom?

Prostredníctvom ich blízkych sme dostali odpoveď: Áno.

Aj keby sa dal čas vrátiť späť, aj tak by sa rovnako podujali zápasiť so zlom.

*

Neurobili sme nič navyše. Sme nehodní sluhovia. Vykonali sme len to, čo bolo nutné a potrebné.

Slovenské martyrológium je bohaté a široké. Aj dnes môže byť zdrojom sily a nádeje. Iba pravda a láska môže zvíťaziť nad lžou a nenávisťou, všakže.
Utrpenie nevinných, poprava, týranie, prepustenie z práce, vyhodenie zo školy, život na spoločenskom okraji, perzekúcie, posmechy, fyzické a psychické choroby v dôsledku mučenia — to sa už nedá ničím nahradiť. Odčiniť. Ako hovorí František Mikloško — nesmieme zabudnúť. Iba tak sa dá v dnešnej dobe „odčiniť“ utrpenie nevinných — v Československu bolo od roku 1948 až 220-tisíc politických väzňov.

Nezabúdajme.

Nezabudnime na Bernarda Jaška, Pavla Kalinaja a všetkých ostatných.

Písané pre Rozhľady po kultúre a umení.

Foto: (c) Martin Buzna