A napokon som pri jeho pamätnej tabuli stál opäť. Presne 17. februára 2011, teda šesťdesiat rokov od jeho popravy. Uvedomoval som si, že som na mieste, kde sa Bernard Jaško narodil, kde vyrastal, kde sa začleňoval do miestnej komunity. A jasnejšie som si uvedomil, že toto miesto — rodičov, súrodencov, priateľov — opustil a šiel pracovať do Zboru národnej bezpečnosti. Táto „kariéra“ sa mu stala napokon osudnou. Pár dní po jeho nástupe do ZNB nad ním prevzali vládu komunisti a úplne ho spolitizovali. Jaško pracoval na Povereníctve vnútra na odbore Štátnej bezpečnosti. Z ďalekopisov, ktoré tam prichádzali, sa Jaško dozvedel o represiách ŠtB proti Cirkvi. Vychádzajúc zo štúdie historika Vladimíra Palka ml. z Ústavu pamäti národa, Jaško tieto informácie referoval kolegom Pavlovi Kalinajovi a Pavlovi Hajdinovi. Tí sa dohodli, že si tieto informácie nenechajú pre seba, ale že s nimi oboznámia kompetentných. Sprostredkovateľom sa stal právnik Štefan Uhrín, ktorý navštívil pomocného trnavského biskupa Michala Buzalku. „Ďalekopisy, ktoré Jaško odovzdával, obsahovali informácie o sledovaní a zatknutí kňazov, informácie o postupoch pri útokoch proti Vatikánu a cirkevnej hierarchii, sledovaní diplomatov a bývalého povereníka spojov Horáka, zoznam kňazov, o ktorých mala ŠtB vedomosť, že by podpísali Ohlas Katolíckej akcie organizovanej štátom; o stratégii zatýkania kňazov — nemali sa zatýkať kňazi, ktorí boli obzvlášť obľúbení u veriacich,“ uvádza Vladimír Palko ml. Černovčan Bernard Jaško získal veľké množstvo ďalekopisov a on sám i jeho priatelia si uvedomovali, že situácia je nebezpečná. Mladý policajt sa napokon pokúsil o útek do Rakúska, avšak deň pred plánovaným opustením republiky ho ŠtB zadržala. Stalo sa to 30. júna 1949. Ďalšia genéza vykonštruovaného procesu je takáto:

po zatknutí — tvrdé a neľudské vyšetrovanie spojené s fyzickým ubližovaním
október 1949 — súdny proces
9. november 1949 — rozsudok Štátneho súdu, trest smrti udelený Jaškovi a Kalinajovi
25. máj 1950 — senát Najvyššieho súdu v Prahe zamietol žiadosti o milosť pre Jaška a Kalinaja a zvyšným 20 odsúdeným sprísnil tresty dohromady na 144 rokov väzenia
17. február 1951 — vykonanie trestu smrti v Bratislave

Komunisti sa rozhodli exemplárne potrestať akýkoľvek náznak opozície vnútri Štátnej bezpečnosti. Jaško so spoločníkmi však neboli len „náznakom opozície“, ale v podstate zorganizovanou odbojovou skupinou. Za hlavných vinníkov boli súdom označení Jaško a Kalinaj, ktorí dostali najvyšší trest, popritom boli odsúdení ďalší dvadsiati „vinníci“, celkovo vytvorili tri nezávislé skupiny nemajúce medzi sebou nič spoločné. To súdu neprekážalo, boli hodení do jedného vreca. „Rozsudok nad skupinou poslúžil komunistom na zastrašenie bezpečnostných zložiek pred opakovaním podobných činov — s jeho znením boli povinní sa oboznámiť všetci príslušníci ZNB a bol predmetom školení osvetových dôstojníkov,“ píše historik Vladimír Palko ml.

Po šesťdesiatich rokoch od Jaškovej popravy som stál pri jeho rodnom dome spolu s desiatkami ďalších, ktorí prišli na pietnu spomienku uctiť si pamiatku Bernarda Jaška popraveného iba ako 27-ročného. Dnes mohol ešte žiť, mal by 87 rokov. Obeť jeho života bola asi potrebná, aby sme my dnes mali slobodu…

Pani Mária Hatalová z Černovej v úvode piety zarecitovala báseň Zlomené krídla: áno, komunisti tomuto mladému hrdinovi a jeho o málo staršiemu rovesníkovi Kalinajovi zlomili krídla. Už nikdy nevzlietli. A to len preto, že ich krídla lietali omnoho vyššie v nebeských výšinách. Boli to muži odvážni, muži katolíckej viery, muži nestotožňujúci sa s tým, čo robí ich zamestnávateľ — Štátna bezpečnosť. Nepovažovali to nielen za morálne, ale ani za zákonné. Pre vtedajší režim boli jednoducho nepohodlní.

Po skončení spomienky pri Jaškovom rodnom dome horeli sviečky, ktoré sme tam zapálili. Pripomínali jeho osud. Spomínali. Pamätali. Svietili do tmy, ktorá večer sadla na Černovú.

Písané pre Rozhľady po kultúre a umení.