Perzská cesta

Dostať sa z El Cerrito do Emeryvillu na bicykli ide hneď niekoľkými spôsobmi. Poďme sa pozrieť na ten najťažší — cez Berkeley Hills až do domu majiteľa reštaurácie s alergiou na psy. Ale začať treba pod kopcom.

Nie, Berkeley je štvrť vzdelania, tu si deti v škole nošteky nepudrujú.

Ono názov Berkeley Hills vôbec nie je náhoda, už po pár minútach jazdy sa ukazuje, že bude lepšie vychutnať si tú parádu pešo — život je rýchly už aj tak dosť.

Po asi pol hodine tlačenia bicykla smerom hore sa ocitám v štvrti, kde vládne vzorové knižničné ticho. Je to presne štvrť, kde budujú svoje haciendy miestni univerzitní profesori a ľuďia, ktorí si pod pojmom "parkovací asistent" predstavia ich verného Angusa — dlhoročného správcu vozového parku a záhrady.
Pre vernejšie vyobrazenie miestneho si pomôžem ilustračnou snímkou:

4 z 5 obyvateľov Berkeley Hills rozumie tomu, čo je napísané na tabuli.

Ulice sú jedna veľká záhrada (tip pre architektov v SR/ČR — ak necháme na uliciach rásť napr. stromy, alebo inú zeleň, môžeme spôsobiť spríjemnenie a zlepšenie životnej úrovne.. fascinujúce!), sú nepríjemne strmé a povráva sa, že Berkeley Hills má najbohatšiu nevyužívanú cyklosieť ciest na svete.

Pomyslel niekto na súkromie?

Široko ďaleko niet miesta, kde by si ctili súkromie a vzácny popracovný čas viac ako tu. Niektorí to posúvajú o level vyššie a snažia sa postaviť svoju haciendičku pokiaľ možno nenapko. Ukryť svoj dom pred okom plebsu sa dá za pomoci skaly, palmy, či jednoduchého minilesa.

Ťažko povedať, či bola skôr sliepka alebo vajce, ešte ťažšie, či bol najskôr dom alebo skala.

Zapadá slnko a mňa čaká ešte dlhá cesta domov, cez profesorské záhrady ale vidím, že do zálivu sa hrnú nádherné mraky a ja nemám šancu to cez všetky tie domy vidieť. Začína chvíľa paniky, pretože najlepší výhľad na maximálne scénický západ slnka zachytávam nasledovne.

V zúfalstve a poznaní, že času ubúda, sa pre istotu ešte stihnem stratiť v slepej ulici, ale pri návrate z nej si všimnem päticu ľudí postávajúcich na hornej terase (áno, keď si už staviam dom, tak robím hornú a dolnú terasu, ktorá sa dá v prípade revolúcie použiť ako malé zhromaždisko plebsu — viz. Poradca milionára, rada 22). Tak sa k nim pomerne upotený pritackám a splietam niečo v duchu, že si chcem odfotiť západ z dolnej terasy.. na čo mi pán domáci vraví, že mám ísť hore, že mi ide otvoriť.

Peržan na stene

Vo dverách ma uvíta zavalčistý päťdesiatnik, podáva mi ruku a predstavuje sa

Hi, I`m Mike, welcome to my house.

Zakazuje mi vyzuť sa a ukazuje cestu na hornú (!! anooo) terasu, kde už postáva ďaľšia kochajúca sa cudzia rodina, ktorá sa tu ocitla rovnakou náhodou ako ja. Dokedy sa so všetkými stihneme pozoznamovať, pán domáci mi podáva fľašku vody a ponúka syrom a salámou. Amerika. 
Chvíľu sa rozprávame o.. výhľade, o tom, kto odkiaľ pochádza, až z neho vypadne, že je peržan (to by vysvetľovalo ten koberec na stene) a má reštauráciu v meste. Z druhého pána náhodne kochajúceho sa zase vykľuje žid, po 50-tke, ktorý má pre zmenu klenotníctvo a chváli si klientov z blízkeho východu. No a potom tu máme kresťana, ktorý piatok žuje moslimskú salámu a kochá sa pohľadom na záliv, ktorý mu pod chvíľou berie dych. A tak sa končí piatok, s ponaučením, že náboženské konflikty vlastne neexistujú, pokiaľ majú všetci reštaurácie, klenoty a .. salámu.

Bonus: Taký bežný kruháč

Keďže sú prázdniny, v jeho strede nehralo žiadne sláčikové kvarteto, ani neprebiehalo recitovanie Edgara Allana Poa.

Show your support

Clapping shows how much you appreciated Marek’s story.