Občianska vojna troch mentálnych svetov: emotivizmu, konšpirativizmu a naturalizmu

V súčasnosti prebieha vo vyspelom svete zápas medzi veľkými paradigmami (svetonázormi). Je tendencia ich označovať ako kultúrna vojna liberalizmu proti konzervativizmu alebo ako vojna globalizmu proti nacionalizmu.

Avšak tieto výrazy v súčasnosti iba málo odzrkadľujú skutočný stav. Na novú realitu treba zaviesť nové, výstižnejšie pojmy a nie nasilu redefinovať obsah tých starších, čím vzniká iba chaos a nepresný popis reality.

Najviditeľnejší zápas prebieha na jednej strane medzi dvoma holistickými postfaktualizmami, ktoré nazveme paradigmou emotivizmu a pseudoparadigmou konšpiračných teórií. Emotivisti začali byť intuitívne hanlivo označovaní ako „slniečkári“.

Na tieto dva postfaktualizmy začína reagovať paradigma naturalizmu, ktorá požaduje striktný návrat k politike vychádzajúcej z faktov.

Éra postfaktualizmu

Digitálna generácia ľudí podľahla ilúzii, že vďaka vysokoškolským titulom, informačnej presýtenosti a ľahkej dostupnosti faktov je dostatočne kompetentná na vytváranie si správnych názorov, najmä keď ich zdieľajú aj iní známi, niektoré médiá, niektoré autority a pod. (fenomén tzv. sociálnej bubliny).

Tým, že je informácií príliš veľa a sú dostupné online na jeden klik alebo hlasový povel vyhľadávaču či prostredníctvom odpovedí od virtuálnej asistentky, fakty stratili svoju hodnotu a ľudia viac necítia potrebu držať ich v hlave. A popritom sa prestali snažiť vytvárať si dostatočne hlboko odargumentovateľné postoje.

Navyše potreba rýchlo spracovávať informáciami presýtené prostredie oslabuje u ľudí kvalitu vnímania. Pri ich prijímaní dochádza k neustálemu transformovaniu do neprimerane zjednodušených kódov, čiže deformácii reality.

Priestor dostávajú vo veľkej miere emócie, ktoré sú dostupné vždy a ktoré sú ľahko vytvárané a usmerňované tými, ktorí z toho vedia ťažiť. Kvalitatívne vyšší prístup spočívajúci v odbornosti je tak neraz valcovaný kvantitatívne väčšou angažovanosťou, ktorá môže byť neraz pomýlená.

Okrem toho neustále politické kauzy tzv. štandardných politikov, vedenie Európskej únie či USA, jednostrannosť mainstreamových médií v niektorých významných témach a nenaplnené ľudské očakávania spôsobili v značnej časti spoločnosti stratu dôvery voči elitám, a tak intuitívne a veľmi nekriticky začali inklinovať k opačným extrémom rôzneho druhu.

Dostali sme sa do éry postfaktualizmu, kde dojmy sa povyšujú nad pojmy a emócie nad fakty.

Emotivizmus

Emotivizmus sa vyvíja z liberálnej demokracie a časť ľudí sa nachádza na pomedzí medzi liberálnou demokraciou a emotivizmom. Emotivizmus chce pokračovať v budovaní či posilňovaní tzv. občianskej spoločnosti. V súčasnosti v rámci populácie sú emotivisti iba nepatrnou menšinou a často, keď sa majú k nejakej paradigme prihlásiť, uvedú najčastejšie liberálnu demokraciu, prípadne použijú pojem inkluzívny kapitalizmus, progresivizmus, ľavicový liberalizmus ap. S generačnou výmenou budú emotivisti postupne liberálnych demokratov nahrádzať.

Emotivizmus sa od liberálnej demokracie líši najmä tým, že kvôli modernému životnému štýlu, dlhodobému životu v mieri a vyprchaniu kolektívnych spomienok na vojny, vysokému komfortu a blahobytu emotivisti ako ľudia prešli a prechádzajú procesom scitlivovania, čo u nich posilňuje humanitarizmus.

Preto, na rozdiel od niektorých ich predchodcov, liberálnych demokratov, odmietajú vojenské intervencie, zbrane, prísne tresty vrátane trestu smrti. S veľkou úzkosťou vnímajú násilie, utrpenie bezmocných ľudí, detí, ale tiež zvierat. Z emotivistov sa formuje najviac ľudí, ktorí zo súcitu so zvieratami obmedzujú v strave mäso.

Liberálna demokracia sa vychyľuje od demokracie v tom, že požaduje vzájomný rešpekt práv a povinností väčšiny a menšín. Čiže väčšina, hoci by to mohlo vyjsť zo slobodných demokratických volieb, nemôže potláčať práva menšín.

Táto požiadavka je zaistená v rôznych ľudsko-právnych dokumentoch nadnárodných organizácií a národné ústavy a zákony sa tomu prispôsobili do takej miery, že programy na potláčanie práv menšín ani nemôžu byť súčasťou legálnej politickej súťaže a ľudské práva nemôžu byť otázkou v referende, čím došlo k zúženiu ideologickej plurality.

Emotivizmus svoje požiadavky na odstraňovanie útlaku, znevýhodnenia či nespokojnosti berie ale ako kontinuálny proces a nezastavuje sa ani v štádiu, keď už sú niektoré skupiny, najmä menšinové, zvýhodňované na úkor iných, najmä väčšiny.

O pojme emotivizmus

Prežité skúsenosti človeka, jeho rodiny i širšieho kolektívu sú sýtené emóciami a ovplyvňujú vedomie, čo je, zrejme, u človeka najsilnejším určovateľom pre akúkoľvek preferovanú paradigmu.

Ľudia vlastné svetonázory prepájajú so svojimi citmi či citmi prameniacimi z kolektívneho vedomia svojej skupiny.

Často sa tak deje nielen cez pozitívne emócie náklonnosti, ale aj cez traumatické zážitky alebo krivdy. Napr. národy, ktoré boli pod tlakom pomaďarčované, môžu mať z pozície národného citu rezervovaný vzťah k Maďarom, obťažované alebo znásilnené ženy môžu mať odpor k mužom a byť feministkami, pracujúci za nízke mzdy sa môžu cítiť ukrivdení a dôsledkom toho inklinovať k socializmu atď.

V tomto zmysle je každý svetonázor (liberalizmus, nacionalizmus, pacifizmus, komunizmus, fašizmus atď.) výrazne ovplyvnený emóciami, lebo axiómy svetonázorov sú do veľkej miery u ľudí postavené na hodnotách vychádzajúcich z ich emocionálneho nastavenia.

Emotivizmus ale narába s emóciami doposiaľ unikátnym spôsobom. Vychádza z citových domnienok iných, čiže z predpokladaných prežívaných citov niekoho iného či inej skupiny a zároveň tomu podriaďuje procesy spoznávania, prezentovanú realitu i presadzovanú politiku.

Emotivisti sú ochotní ignorovať až umlčiavať hoc pravdivé tvrdenia, ktoré by mohli najmä uraziť ich chránencov spomedzi skupín ľudí žijúcich podľa nich v diskomforte. Inými slovami: v ochranárskej snahe vyhnúť sa predpokladanému vyvolaniu emocionálnej bolesti u znevýhodnených sú ochotní nevyslovovať až umlčiavať nepríjemnú pravdu.

Zároveň sa vyhýbajú hoc pravdivým tvrdeniam, ktoré by podľa ich pocitu v podobe neopodstatneného strachu mohli viesť k obnove či posilneniu útlaku a nárastu nespokojnosti.

City sú teda v emotivizme dôležitejšie ako fakty. A toto skreslenie nie je iba v prezentovanom obraze, ale aj samotné procesy spoznávania sú u emotivistov narušené selekciou vstupov a odmietaním nevhodných faktov či myšlienok.

Keďže tvrdenia o každom súcne môžu vyvolávať pozitívny i negatívny sentiment, emotivisti svojou selekciou vytvárajú nielen vo svojom vnútri, ale aj navonok prezentovaný obraz reality, ktorý je mimoriadne deformovaný a stále ťažšie uveriteľný.

Emotivizmus ako pojem zastrešujúci túto paradigmu volíme preto, lebo emotivisti sú vo všeobecnosti citlivejší, ale najmä v emotivizme je prítomná axióma, že predpokladané city (emócie) iných sú dôležitejšie ako fakty. Túto paradigmu je preto potrebné radiť k postfaktualizmom.

Holokaust ako metapolitický kompas

Zatiaľ čo marxizmus chápe celé dejiny ako neustály zápas medzi vládnucou triedou a triedou ovládaných, emotivisti redukujú dejiny veľmi podobným spôsobom na permanentný útlak slabších a odlišných.

V historickom vývoji spoločenských vzťahov, napríklad medzi mužmi a ženami, medzi zdravými a postihnutými ap., ignorujú determinanty doby a pripisujú im cielený útlak zo strany silnejšieho. „Utláčateľom“ predpisujú vinu a stav neustáleho dlhu. Platí to aj pri historickom otrokárstve či kolonializme.

Z dejín dôležitých pre emotivistov vyčnieva holokaust. Ten je považovaný za dôsledok naakumulovaného a na maximum vyhroteného útlaku a diskriminácie. Ak by mali emotivisti vybrať jedinú historickú udalosť, ktorá zostane v učebniciach dejepisu, vybrali by holokaust. V mainstreamových masmédiách venovanie sa holokaustu s ľahkosťou preváži všetky ostatné témy súvisiace s druhou svetovou vojnou.

Medzi mnohými emotivistami panuje názor, že určité národy sú ako celok zodpovedné za perzekúciu židov počas obdobia druhej svetovej vojny, že bieli ako celok sú zodpovední za otroctvo čiernych ap.

Takéto krivdy na strane poškodených a takéto previnenia na strane poškodzujúcich sa podľa myslenia niektorých emotivistov generačne v národoch prenášajú, hoci, paradoxne, mnohí emotivisti veľmi neuznávajú národné identity ani historické kontinuity príslušníkov národov, ani kolektívnu vinu.

V prípade, že emotivista pochádza z národa či rasy akokoľvek spoluzodpovedného za otroctvo či holokaust, môže to u neho určovať veľmi negatívny vzťah k jeho vlastnému národu či rase. Vznikajú z toho pocity viny, neustáleho dlhu a potreby sa kajať.

Keďže snaha predchádzať bolesti či utrpeniu rôznych skupín je nedostatočným určovateľom pre orientáciu v bežných politických otázkach, mnohí emotivisti nachádzajú v holokauste svoj metapolitický kompas pre väčšinu politických tém.

Ak zmyslom liberálnej demokracie bolo po druhej svetovej vojne vytvoriť nové organizácie a pravidlá s cieľom zabrániť opakovaniu holokaustu alebo niečoho obdobného, emotivizmus ide bez zastavenia stále ďalej.

Od tých častí nacistickej politiky, ktoré podľa emotivistov viedli k holokaustu, sa bez vytýčeného konca emotivizmus čo najviac vzďaľuje do opačnej strany bez ohľadu na mieru absurdnosti:

  • autoritatívnosť štátu sa nahrádza autoritatívnosťou nadnárodných a mimovládnych organizácií,
  • vertikálne rozloženie mocenských štruktúr sa nahrádza horizontálnym,
  • prílišný dôraz na rasovú a národnú identitu sa nahrádza oslavou rasovej a etnickej diverzity,
  • namiesto etnickej a rasovej čistoty sa preferuje medzietnické a medzirasové miešanie,
  • odlišné poslania muža a ženy sú nahradzované ideológiami feminizmu a genderizmu,
  • útlak jedincov so sexuálnymi orientáciami nevedúcimi k reprodukcii je nahradený nekritickým plnením požiadaviek sexuálnych menšín,
  • spoločenská homogenita je nahradzovaná multikulturalizmom,
  • jasné hranice územia sú nahrádzané otvorenými hranicami,
  • pevné morálne zásady vymieňajú za morálny relativizmus.

Z politiky antinacizmu a antikomunizmu v západnom svete vznikla mäkká forma totality, ktorá síce nestojí na vláde jednej strany, ale spĺňa viaceré atribúty totalít, ako ich poznáme z 20. storočia: určuje mantinely v tom, ktoré politiky sú neprípustné a disponuje systémom odmien pre tých, ktorí slúžia vládnej paradigme a systémom trestov pre tých, ktorí idú proti nej.

Emotivizmus má tendenciu upevňovať a vyostrovať tento stav v ešte väčšom množstve tém. Vývoj súčasných totalitaristických tendencií stále viac prerastá trestný zákon, školskú výuku, masmédiá i firemné kultúry dovnútra i navonok.

Odstraňovanie znevýhodnení, nerovností a nespokojností

Cieľom emotivizmu je odstraňovať útlak, znevýhodnenie, ale aj nespokojnosť. Pre emotivistov nemusí ísť o faktický stav. Stačí, keď je iba predpokladaný alebo je zdokladovaný disproporciou vo výške miezd, disproporciou v obsadzovaní vybraných pozícií alebo sa prejavuje iba v deklarovanej nespokojnosti časti danej skupiny.

Emotivisti zvyknú považovať bielych heterosexuálnych mužov za skupinu, ktorá historicky za podpory kresťanských cirkví pomocou znevýhodnení a vykorisťovania ostatných naakumulovala neprimerane veľký vplyv a postavenie. Takto jednostranne zjednodušené chápanie dejín považujú za historickú krivdu, ktorú je správne kompenzovať. Preto emotivisti svoju priazeň obracajú najmä na skupiny, ktoré zo spomínaných znakov zdieľajú čo najmenej.

Mnohí emotivisti z množstva rôznych ľavicových prístupov či programov realizovaných doma a vo svete vedia, že nárast zdrojov a pomoci do tzv. znevýhodnených skupín rozdiely nestiera dostatočne podľa ich predstáv.

Ale namiesto toho, aby urobili záver, že ľudia sú si buď nerovní, alebo zo svojej prirodzenosti inklinujú k iným cieľom, svojej predstavy o rovnostárskej spoločnosti sa nevzdali. Okrem rovnosti šancí či nárastu investícií do znevýhodnených skupín, ako to požadovala aj liberálna demokracia, požadujú mnohí emotivisti rovno aj skratku v podobe rovnosti výsledku, čiže kvóty na vybrané spoločensky atraktívne pozície.

Emotivisti sú stelesnením novej a pomerne extrémnej ľavice. Ani sami si to často neuvedomujú, lebo od klasickej ľavicovej triedy pracujúcich sa často líšia vo viacerých významných znakoch:

  • Emotivisti väčšinou nie sú manuálne, ale skôr mentálne pracujúci.
  • V ich historickom výklade nedominuje zápas väčšinového proletariátu proti menšinovým vládnucím utláčateľom, ale zápas menších či odlišných proti vládnucej väčšine.
  • Nebijú sa za vlastné výhody, ale najmä za výhody iných.
  • Väčšinou nie sú podpriemerne vzdelaní a zarábajúci, ale nadpriemerne.
  • Nadnárodné korporácie nevnímajú ako zlých otrokárov, ale ako dôležitých spojencov, ak z pozície svojej sily presadzujú ich hodnoty, napr. rast diverzity, podporu sexuálnych menšín, obmedzovanie slobody slova ap.
  • Nepožadujú ešte väčší dôraz na opatrenia, ktoré priamo zvyšujú daňové zaťaženie (silnejší sociálny štát), žiadajú rovno kvóty na zabezpečenie výsledku.

Problémom je, že nerovnosti, ktoré chcú emotivisti odstraňovať, sú relatívne, prirodzené a neustále sa obnovujúce a ak snahu o ich odstránenie postavíme na piedestál cieľov politiky, ľahko dospejeme k tyranii.

Ešte vážnejším problémom je, že časť emotivistov považuje spoločenský stav, v ktorom sa necítia vybrané skupiny dostatočne komfortne, za neakceptovateľný a presadzujú opatrenia, ktoré by podľa nich mohli tieto pocity zlepšiť.

Také opatrenia nemajú konca a sú vopred predurčené na neúspech. Vždy bude časť týchto skupín deklarovať nespokojnosť, a to tým väčšiu, čím viac ju bude spoločnosť reflektovať v ich prospech. Navyše rôzne skupiny majú často protichodné záujmy, takže reflektovaním požiadaviek jednej skupiny vzrastá nespokojnosť u inej skupiny.

Tým, že emotivisti podporujú nárast diverzity, taká spoločnosť musí automaticky dospieť k vnútornému konfliktu a rozvratu, keďže záujmy jednotlivých skupín nie je možné dostatočne zosúladiť.

Pocit morálnej nadradenosti

Ak človek patrí ku skupine, pri ktorej má pocit, že sa jej krivdí, a bojuje za zlepšenie jej postavenia, vzniká u neho pocit vyššej morálnej kvality – nadradenosti (napríklad robotník organizovaný v odboroch, homosexuál na „dúhovom pochode“, žena presadzujúca politický feminizmus ap.).

Ak niekto bojuje za zlepšenie postavenia skupiny, ku ktorej sám nepatrí, pocit morálnej nadradenosti je ešte väčší (bohatý pomáhajúci chudobným, človek pomáhajúci zvieratám, heterosexuál pochodujúci na „dúhovom pochode“, muž bojujúci za lepšie postavenie žien ap.).

U emotivistov predstavuje pocit morálnej nadradenosti nový fenomén, lebo je umocnený tým, že často ako bieli podporujú nebielych, ako muži podporujú ženy, ako heterosexuáli podporujú iné sexuálne orientácie, ako ľudia podporujú zvieratá, ako kresťania alebo neveriaci podporujú iné náboženské skupiny, ako žijúci v blahobyte podporujú chudobných atď.

Spravidla pre emotivistov platí, že väčšina identít, za ktoré bojujú, nie je nimi zdieľaná, vďaka čomu majú niektorí emotivisti o sebe predstavu úplne novej úrovne morálnej nadradenosti, čo im výrazne zvyšuje sebavedomie pre verejné angažovanie sa v politických témach, hoci na reálnu konfrontáciu sú málokedy pripravení.

Likvidácia odporcov a budovanie totality

Emotivisti často predpokladajú nastavenie citov a motivácií aj u svojich odporcov. Vychádzajú z predstavy, že chcú ich chránencom ubližovať: horším právnym postavením, vysmievaním sa, ignorovaním, odmietaním, neakceptovaním, vysťahovaním, zabíjaním ap. Svojim odporcom sa tak snažia okrem násilia robiť veľa zlého z toho, čo si myslia, že chcú oni robiť podľa nich utláčaným skupinám.

Dochádza tak zo strany emotivistov k paradoxu dvojakého prístupu v podobe extrémnej polarizácie: prílišná precitlivelosť na skupiny, s ktorými nezdieľajú väčšinu vlastných identít a priam až bezcitnosť či pohŕdanie voči najbližším v prípade, že majú protichodné postoje.

Niektorí emotivisti tak, paradoxne, na svojich odporcov útočia aj pomocou zraňujúceho cynického humoru. Neraz si domýšľajú a zjednodušujú ich postoje do odsúdeniahodných nálepiek až trestnoprávnych rámcov. A vyvíjajú tlak na spoločenské zničenie: snažia sa o marenie ich pôsobenia na sociálnych sieťach, pomocou trestných oznámení sa snažia o kriminalizáciu ich prejavov s cieľom ich hlas čo najviac umlčať a vyvíjajú aj tlak na zamestnávateľov, aby ich prepustili.

A to všetko ruka v ruke s mainstreamovými médiami, časťou mimovládnych organizácií, niektorými firmami a časťou politikov či štátnych, verejných alebo verejnoprávnych inštitúcií.

Hoci mnohé útoky smerujú na ľudí, ktorí naozaj prekračujú primerané hranice postojov či správania sa, emotivisti sú v týchto veciach tým prísnejší, čím človek disponuje lepším zázemím či vplyvom a vtedy sú dôvody na spoločenské zničenie zo strany emotivistov tým ťažšie obhájiteľné.

Tým, že emotivizmus má základný metapolitický kompas v holokauste a jeho politika stojí predovšetkým na negovaní nacizmu bez ohľadu na mieru absurdnosti, každý, kto sa stavia emotivistom do cesty, býva nimi často priamo alebo nepriamo v debatách obviňovaný zo snahy obnoviť nacistický režim.

Väčšina neemotivistických ľudí, dokonca aj odborníkov, nemá v takto vypätej atmosfére citlivo vycibrené argumenty, energiu a odvahu, a tak tí rozumnejší a uvážlivejší sa radšej z obavy pred prípadnými obvineniami a na to nadväzujúcimi problémami zdráhajú púšťať do debát, čím nechávajú emotivistov monopolizovať mediálne prostredie a oberajú ho o dôležitú pluralitu, na potrebe ktorej zvykli nástojčiť liberálni demokrati.

Postupne, ako emotivisti monopolizujú mediálny priestor, sa stále viac zužujú hranice, aké postoje sú ešte prípustné. Keďže trend predstavuje neustále zužovanie, tí prezieravejší sa autocenzurujú s ešte väčšou opatrnosťou, aby za svoje prejavy nemuseli mať v budúcnosti problémy.

Na sociálnych sieťach, na ktorých sa môže prejaviť hocikto, tak proti emotivistom odznejú z veľkej časti najmä impulzívne, ťažkopádne až primitívne prejavy ľudí, ktorí nemajú čo stratiť, čím u emotivistov vzniká dojem, že ich predstavy o protistrane ako o bezcitných utláčateľoch sú pravdivé a stále aktuálne, čo ich motivuje k väčšiemu angažovaniu sa z potreby „zachraňovať svet“.

Táto obava je umocnená tým, že v tajnom hlasovaní vo voľbách získavajú pomerne veľa hlasov práve strany, ktoré emotivisti považujú za väčších či menších nepriateľov. Žijúc v bublinách na sociálnych sieťach tak vybrané primitívne prejavy stotožňujú s veľkou časťou spoločnosti, od ktorej sa následne odcudzujú a neraz ňou aj pohŕdajú.

Ešte vážnejším problémom je, že všadeprítomná emotivistická propaganda formuje aj ľudí, ktorí vnútorne procesom scitlivovania neprešli. Pod jej vplyvom vnímajú niektorých ľudí ako nepriateľov a podľa svojich možností na nich útočia primitívnym slovníkom, a v niektorých prípadoch aj fyzicky, pričom to považujú za záslužnú a šľachetnú činnosť.

Pre emotivistov je fyzické násilie neprijateľné, ale keďže takí ľudia im pomáhajú raziť cestu k moci, nezvyknú sa voči tomu priamo vyhraňovať a niektorí to aj potichu vítajú.

Ľudí, ktorí v menšej či väčšej miere podliehajú emotivistickej propagande, kvôli čomu zdieľajú určitú časť emotivistických postojov, ale vnútorne neprešli dostatočne výrazným scitlivením, je dokonca mnohonásobne viac ako samotných emotivistov, preto je niekedy problém medzi týmito skupinami rozlišovať.

Nálepkovanie odporcov emotivizmu, ich zosmiešňovanie a prenasledovanie spolu s prejavmi verbálnej či fyzickej agresivity vytvárajú synergický efekt v odstraňovaní slobody prejavu, čo pretvára spoločnosť na totalitnú. Emotivisti si tieto svoje kontroverzné aktivity ospravedlňujú iluzórnym presvedčením, že ich odporcovia by chceli robiť ešte oveľa horšie veci a preventívne ich preto treba čo najviac oslabovať.

Vďaka monopolizácii mediálneho prostredia sa v politických či spoločenských témach usilujú, aby sa o rôznych emotivistických politických cieľoch nediskutovalo dostatočne hlboko, či sú vôbec správne, ale aby sa najmä diskutovalo, ako ich čo najefektívnejšie naplniť. Spoločenská atmosféra, v ktorej neprebieha debata „prečo?“, ale iba „ako?“ je typická pre totalitnú normalizáciu.

Emotivisti odmietajú delenie ľudí do kategórií, ktoré niekedy v minulosti vytvárali nerovnosť či útlak. Odmietajú preto najmä delenie na národy i rasy, náboženstvá redukujú na formy spirituality s odlišnými názvami a v tých najextrémnejších prípadoch odmietajú aj dvojakosť pohlavia. Ľudí delia iba na dobrých a zlých. Vôbec nevadí, že ide o mimoriadne ťažko zobjektivizovateľné kategórie, a to najmä z pohľadu rôznych kultúr. Tí dobrí sú, prirodzene, pre emotivistov predovšetkým takí, ktorí v čo najväčšej miere zdieľajú emotivistické postoje.

Postoje, ktoré emotivizmus zahŕňa, účelovo vnímajú ako všeobecné dobro, resp. slušnosť, ktoré stoja nad rámcami politiky. Zvyšok postojov je zlý, neslušný, teda nelegitímny.

Popísané zúženie rámcov politiky im umožňuje pretláčať v mene ich verzie „všeobecného“ dobra a slušnosti vyhranené politické postoje do školských osnov, firemných kultúr, spoločenských diskusií bez dostatočnej plurality; a málokto sa pozastavuje nad tým, že sa tým vytvára totalitná spoločnosť.

Smerovanie k sebazničeniu

Mnohí emotivisti majú výčitky svedomia za zhoršovanie životného prostredia, nie však kvôli potomkom, ktorí zdedia planétu v horšom stave, ale kvôli utrpeniu zvierat. Takéto predstavy vedú niektorých emotivistov nielen k vegetariánstvu, ale aj k hľadaniu ekologickejších prístupov žitia, čo by mohlo byť konštruktívne. Lenže u tých dôslednejších emotivistov tieto výčitky svedomia stále častejšie predstavujú jeden z dôvodov zrieknutia sa reprodukcie v snahe predísť poškodzovaniu prírody, pričom samých seba vnímajú ako škodcov, čo ich môže oberať o zmysel života.

Okrem toho sú mnohí emotivisti presvedčení, že blahobyt, v ktorom žijú, si nezaslúžia a majú ho na úkor iných, nielen kvôli globálnemu kapitalizmu, ale napríklad aj vďaka priaznivejším klimatickým podmienkam. Svoju spoločnosť či civilizáciu kvôli historickému kolonizovaniu, zotročovaniu, či vojenským intervenciám považujú dodnes zodpovednú za problémy zvyšku sveta, čo predstavuje vážnu deformitu dejín, a voči populáciám s nižšou životnou úrovňou tak majú pocit večného dlhu.

Aj preto v rámci všeľudskej spravodlivosti požadujú otvorenie svojho priestoru (mesta, krajiny, svetadielu) pre každého, kto prejaví záujem. A keďže národ a rasa sú pre nich irelevantné časti identity alebo sociálne konštrukty, ktoré nemali nikdy vzniknúť, nie je pre nich dôležitá otázka ich budúcej existencie. Radšej by žili obklopení „dobrými“ ľuďmi, teda emotivistami.

Nezaoberajú sa ani ďalšími možnými negatívnymi sociálno-ekonomickými dopadmi vyplývajúcimi z maximálne veľkorysej otvorenosti.

Emotivisti preto nie sú hrozbou iba pre seba samých, ale aj pre celú spoločnosť, v ktorej sa politicky presadia.

Predstavitelia emotivizmu

Predstavitelia emotivizmu začali byť intuitívne bez jasného rámca s hanlivým podtónom označovaní ako slniečkári, kaviareň či salónni ľavičiari, čo sú všetko nevhodné výrazy na to, aby reprezentovali paradigmu, totalitarizmus i totalitu zároveň.

Z hľadiska výstupov má na Slovensku k emotivizmu najbližšie redakcia Denníka N. Z médií má blízko k emotivizmu tiež SME, .týždeň i Pravda. Situácia v západných štátoch je ešte vyhranenejšia. Emotivizmus takmer výlučne pokrýva mediálny mainstream, v ktorom v mnohých významných témach chýba pluralita, čo je typické pre totality.

Hnacím motorom pre paradigmu emotivizmu sú tiež niektoré mimovládne organizácie s politickým presahom. Z politických strán sa k emotivizmu najviac približuje strana Progresívne Slovensko.

Konšpiračné teórie

Konšpiračné teórie, respektíve vhodnejšie teórie o sprisahaní, sú typické tým, že povyšujú špekulácie na fakty, deformujú pravidlá logiky pri vyvodzovaní záverov a zároveň niekto vplyvný chce, aby obsah týchto teórií ostal pred verejnosťou skrytý.

Konšpiračné teórie sú pseudoparadigma, lebo ide viac o spôsob myslenia a narábania s informáciami s neistým výsledkom ako o konkrétny jednotný rozsiahlejší súbor postojov. Prípadne konšpiračné teórie sú doplnkom inej paradigmy.

Na Slovensku môžeme konšpirátorov veľmi zjednodušene rozdeliť na pravicových a ľavicových, neraz sa rôzne prekrývajú.

Pravicoví konšpirátori

Tým, že existuje vzťah medzi politikami negujúcimi nacizmus a medzi poklesom vplyvu a počtu ľudí západnej civilizácie, niektorí konšpirátori v týchto politikách nevidia iba príčinu úpadku západu, ale aj zákerný zámer.

Nevedia si inak vysvetliť, ako civilizácia či rasa na vojenskom, intelektuálnom a mocenskom vrchole môže zrazu bez vonkajšieho pričinenia spieť k záhube. Skutočnosť, že samotní predstavitelia vládnucej paradigmy tento vývoj popierajú, bagatelizujú alebo ignorujú, iba zvyšuje u protistrany znepokojenie a zároveň istotu, že sú bojovníkmi za potláčanú pravdu.

Toto je typické myslenie najmä pre mladších konšpirátorov a reagujú tak na globalizátormi či emotivistami pretláčaný multikulturalizmus a zároveň príliš nízku pôrodnosť bielych ľudí. Ignorujú pritom skutočnosť, že nikto im nebráni rozmnožovať sa a že objektívne na to ľudia nemali nikdy jednoduchšie predpoklady.

Ak títo konšpirátori poukážu na vyšší podiel Židov prítomných práve pri týchto civilizáciu oslabujúcich politikách (teória židovského sprisahania), dostávajú sa na úroveň antisemitizmu a tento bod je zdrojom najväčšieho napätia medzi konšpirátormi a emotivistami, hoci oba prúdy sú spoločne holistické a postfaktualistické.

Táto skupina konšpirátorov tak považuje emotivistov za mentálnych otrokov sionizmu a emotivisti považujú týchto konšpirátorov za potenciálnych staviteľov plynových komôr.

Konšpirátorov tohto typu k sebe priťahujú najmä strany ĽS NS, SaS a Sme rodina.

Ľavicoví konšpirátori

Ľudia, ktorí sa narodili na Slovensku v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch 20. storočia, sú najčastejšie vyznávačmi tých konšpiračných či alternatívnych teórií, ktoré pokrývajú geopolitické a ekonomické témy. Ich socializácia totiž prebehla z geopolitického hľadiska v tzv. východnom socialistickom bloku.

Boli jednostranne utvrdzovaní v tom, že kapitalizmus je chorý systém obsahujúci motivačné mechanizmy smerujúce najmä k páchaniu zla. Rok 1989 sa kruto zahral s ich vnútorným svetom. Boli vo veku, kedy sa predovšetkým ťaží z nadobudnutej pozície, hoci reálne nasadenie nemusí stúpať. Od nich sa však zrazu vyžadovala veľká miera adaptability a nárast produktivity. Ťažké transformačné roky a s tým spojené sklamania ich vo svojich východiskách iba utvrdili.

Ich protikapitalistické myslenie je inšpirované marxizmom a vychádza z nasledujúcich predpokladov:

  • Motív vytvárať zisk je silnejší ako robiť dobro.
  • Najefektívnejší spôsob obohacovania spočíva v robení zlých vecí, lebo pri tých dobrých je príliš veľká konkurencia, a tak nižší zisk.
  • Skupiny disponujúce najväčším bohatstvom, ktoré zarobili na zlých veciach, disponujú zároveň aj mocou (majú kúpené médiá, aby ich propagovali alebo aspoň o nich mlčali, a tiež politikov, aby im zabezpečovali obchodné príležitosti z verejných zdrojov).
  • Svoju moc ďalej uplatňujú takým spôsobom, aby opäť iba zvyšovali svoje bohatstvo, čiže v robení zlých vecí.

Tí najbohatší muži sveta preto podľa niektorých konšpirátorov presadzujú politiky, z ktorých vedia ťažiť. Napríklad multikulturalizmus v zmysle hesla „rozdeľuj a panuj“, nadnárodné giganty, ktoré dočasným cenovým dumpingom pohlcujú malých hráčov na trhu, vojenské intervencie s cieľom zmocniť sa obmedzených prírodných zdrojov, rozpútavanie vojen s cieľom predaja zbraní a liekov a pod.

Hoci časť kapitalistov môže ťažiť z multikulturalizmu, vojny, zranení či chorôb, nie vždy sú spúšťačmi týchto javov, pričom konšpirátori ich často vidia ako hybnú silu aj nad rámec dôkazov. Na druhej strane, mainstream je schopný to niekedy ignorovať či popierať aj napriek dôkazom.

To, že kapitalizmus považujú za zlo a zároveň sú si vedomí aj nedostatkov socializmu, v ktorom žili, v nich v oblasti ekonomického zriadenia vytvorilo vákuum, ktoré nevedia ničím serióznym zaplniť. V ekonomických otázkach tápu, nevedia ich poriadne uchopiť, spracovávajú ich cez emócie, čo prerastá do frustrácie, alebo rôznych utopistických alternatívnych ekonomických konceptov, a celé ich to posúva do pozície postfaktualistov.

Zároveň ľudia blízki tomuto mysleniu ťažko znášajú, že slovanské národy, ktoré boli východným socialistickým blokom zjednotené, sú zrazu geopoliticky rozdelené a z najväčšieho slovanského národa sa vytvára nepriateľ. Ruského hegemóna, prirodzene, považujú za menší problém ako hegemóna amerického. Neraz Rusko aj nekriticky obdivujú.

Týchto ľudí k sebe priťahujú najmä strany Smer-SD, ĽS NS, SNS a Sme rodina.

Konšpirátori prostredníctvom povyšovania dojmov či indícií nad fakty a následného implikačného reťazenia pochybných premís prinášajú vo svojich výstupoch niekedy až monštruózne absurdnosti (chemtrails, reptiliáni ap.).

Názory konšpirátorov sú vo väčšej či menšej miere prezentované tzv. alternatívnymi médiami rôzneho druhu.

Mediálna a názorová vojna emotivistov a konšpirátorov

Mainstreamové médiá málokedy zverejňujú vyslovene nepravdy. Ich neobjektívnosť a odklon od pravdy spočíva v selekcii a v zjednodušovaní.

Vyberajú fakty, ktoré pasujú do ich svetonázorového celku a to, čo nepasuje, buď nie je publikované, alebo to prechádza rozsiahlou interpretáciou. Zároveň selektívne hľadajú a zdôrazňujú kauzy politikov tým viac, čím sú od emotivistickej politiky vzdialenejší.

Minimálne takáto miera neobjektívnosti médií či manipulácie je v podstate vždy prítomná, lebo takmer vždy masmédiá podporujú určitý svetonázor a snažia sa posilniť jeho pravdivostnú hodnotou.

Rámcujúcou paradigmou mainstreamových médií je liberálna demokracia, ktorá sa stále viditeľnejšie transformuje do emotivizmu. Emotivizmus rozširuje túto neobjektívnosť o formu autocenzúry v podobe politickej korektnosti.

Emotivizmus sa teda popri bežnej selekcii navyše aj snaží predísť citovému zraneniu skupín, ktoré považuje za znevýhodnené. Možné citové zranenie emotivisti iba predpokladajú, takže ich opatrnosť v podobe autocenzúry je zbytočne vysoká. A keďže tvrdenia o každom súcne, o každej jednej skupine, môžu mať pozitívny i negatívny sentiment, emotivisti svojou autocenzúrou a manipuláciou vytvárajú unikátne a mimoriadne deformovaný obraz reality, čo spôsobuje nevídaný pokles dôveryhodnosti médií hlavného prúdu.

Alternatívne médiá majú slabšie finančné i odborné zázemie a kvôli nižšej profesionalite uverejňujú častejšie čokoľvek, čo pasuje do ich svetonázorového celku. Častejšie u nich nájdeme vyslovene nepravdivé informácie až hoaxy, ktoré často nie sú korigované napriek ich presvedčivému spochybneniu. Alternatívne médiá sa dopúšťajú častých prešľapov a stávajú sa tak ľahkým terčom kritiky či výsmechu.

A oba tábory disponujú čiastkovými pravdami, ktoré ten druhý tábor nevie vstrebať.

Tým, že do konšpiračných teórií spadajú viaceré prúdy s výrazne odlišným metapolitickým zázemím, je chybou vnímať skupinu konšpirátorov ako dostatočne jednoliatu a v rámci výstupov tzv. alternatívnych médií je aj preto prirodzená výrazná nekonzistencia. Mainstreamové médiá tiež nie sú jednoliate, ale ich rozdiely sú oveľa menšie.

Niekedy sú účelovo do vreca konšpiračných médií hádzané aj alternatívne platformy, ktoré stoja mimo konšpiračných teórií i mimo jednostrannosti stále manipulatívnejšieho emotivistického mainstreamu.

Ak by sa alternatívne médiá sprofesionalizovali a zbavili úplných nezmyslov a prílišných zjednodušení, zostane nám zmes dôležitých faktov, ktoré ignoruje mainstream.

Mnohí konšpirátori by však ostali naďalej postfaktualistami, lebo majú metapolitickú potrebu nazerať na svet cez hybné sily s priraďovaním úmyslov, pričom priraďované úmysly sú väčšinou nad rámec dôkazov. Takáto mentálna činnosť má tendenciu generovať stále nové a nové výstupy pozostávajúce z obsahu, ktorý je mimo evidencie.

Oproti tomu emotivisti sú oveľa konzistentnejší a keďže sú súčasťou vládnucej paradigmy, majú oveľa profesionálnejšie zázemie, pričom ale ich rozpor s pravdou je o to nebezpečnejší, že má väčší dosah, ale najmä výraznejšie ovplyvňuje realizovanú politiku.

Emotivisti tvoria v súčasnosti pomerne nepatrnú menšinu. Avšak vzhľadom na to, že majú pocit silnej morálnej nadradenosti, že majú oporu vo vládnucej paradigme, mainstreamových médiách a i nadnárodných korporáciách, a postupne umlčiavajú nositeľov protichodných názorov, sú najviditeľnejšie sa presadzujúcou paradigmou vo verejnom priestore. Môžu tak navodzovať dojem, že ide o čosi významné a u mnohých neprimerane posúvajú vnímanie normality.

Priamo úmerne tomu, ako sa emotivistom darí vytláčať hlasy opozičných médií, tým viac zjednodušený, rozporuplný až konšpiračný bude v ich médiách prezentovaný svet.

Tým, že tábory emotivistov i konšpirátorov majú výrazne odlišný metapolitický základ, nie sú schopné spolu viesť diskusiu, iba vyhrotené debaty plné osočovania, vybičovaných vášní, logických pochybení a obviňovaní z plateného trollingu.

Naturalizmus ako východisko

Stále viac ľudí začína vnímať, že tento postfaktualistický svet, ale najmä emotivizmus, transformujúci vládnucu paradigmu, je pre spoločnosť škodlivý. Nevedia sa však stotožniť so žiadnou dostupnou paradigmou a často robia tú chybu, že sa intuitívne prihlásia k jednej z tých paradigiem, proti ktorým sa emotivizmus vyhraňuje. Prípadne sa nechajú do nej od oponentov zaškatuľkovať.

Zvyšným textom skúsime vystihnúť vnútorný svet týchto ľudí a poskytnúť pre túto paradigmu primerané pomenovanie – naturalizmus – a stručne zarámcovať jeho najzákladnejšie princípy.

Naturalizmus rázne odmieta emotivizmus, lebo jeho naivná politika v oblasti medzikultúrnych vzťahov vytvára stále viac napätia a vedie k oslabeniu až zániku civilizácie.

Naturalizmus odmieta aj konšpiračné teórie, lebo súčasný úpadok západnej civilizácie považuje z väčšej časti za podmienený ako prejav prirodzených procesov vnútorného rozkladu a nie najmä ako plánovaný dôsledok kohosi sprisahania.

A zároveň naturalizmus odmieta všetky utopistické predstavy alternatívneho spoločensko-ekonomického usporiadania, v ktorom sa sľubuje súčasne nárast blahobytu a zníženie záťaže ľudí.

Paradigmy sú väčšinou pomenované podľa axióm: marxizmus dáva na piedestál učenie Marxa, nacionalista povyšuje význam národa nad ostatné identity, emotivista nadraďuje city nad fakty atď. Naturalizmus je v protiklade k emotivizmu, lebo na piedestál dáva pravdu a jej objektívne hľadanie a prípadné prehodnocovanie na úkor hocikoho citov.

Hoci naturalizmus považuje riešenia vo väčšom súlade s prírodou či prirodzenosťou apriori za lepšie – robí tak na základe skúsenosti, že to tak väčšinou platí, ale v konkrétnych prípadoch od toho upúšťa, ak sa spoľahlivo preukáže opak.

Najdôležitejšou hodnotou pre naturalizmus je teda pravda a axiómou je, že pozorovateľné zákony v prírode a prirodzenom svete predstavujú najdôležitejší zdroj právd, ktoré možno sformulovať do téz platných bez ohľadu na dobu či dominujúcu ideológiu.

Naturalizmus prioritne vyzdvihuje hodnoty smerujúce k zachovaniu a rozvoju života.

Základné princípy paradigmy naturalizmu, ktorými sa líši od pravice, ľavice, konzervativizmu, liberalizmu, marxizmu, nacizmu, liberálnej demokracie, emotivizmu, konšpiračných teórií či iných politických koncepcií, možno pochopiť z nasledujúceho manifestu.

Manifest naturalizmu

Pravda musí byť nadradená nad emócie či etické koncepcie. Pravda je základný predpoklad správnosti. Neexistuje správnosť bez pravdy. Pravda môže uraziť a znížiť ľudskú dôstojnosť, ale v prvom rade nedôstojný život je život v nepravde. Najdôležitejším zdrojom pravdy sú pozorovateľné zákony prítomné v prírode a prirodzenom svete okolo nás. Ignorovanie alebo popieranie pravdy skôr či neskôr vedie k sebazničeniu.

Totality obmedzujú slobodu slova, lebo sa boja konfrontácie s iným pohľadom na svet. Pravda sa nebojí debaty, konfrontácie či skúmania. Naturalizmus vyžaduje reálnu garanciu slobody slova vo všetkých témach akokoľvek súvisiacich s politikou, bez akýchkoľvek ale, okrem, avšak a pod.

Sloboda slova je mechanizmom, ktorý garantuje, že pravda bude vždy vysloviteľná, môže tak konfrontovať vládnucu paradigmu a korigovať ju k správnosti. Pre totality platí, že sú buď nepravdivé, alebo sa kvôli informačnému monopolu a neustálemu zjednodušovaniu východiskových téz nepravdivými skôr či neskôr stanú.

Človek je len súčasť prírody, iba jeden z druhov. Platia pre neho rovnaké zákony o príčine a dôsledku ako na všetky živočíchy, a z niektorých je možné aj odvodiť pravdy, pravidlá či povinnosti pre ľudské správanie sa:

  • Reprodukčný imperatív: človek je povinný nastaviť svoju životnú stratégiu a konanie tak, aby viedli k reprodukcii aspoň na úrovni záchovnej hodnoty druhu bez ohľadu na stav ekonomiky či rozsah benefitov sociálneho systému. Sexuálne orientácie, ktoré k reprodukcii nevedú, sú dysfunkciou. Paradigmy bez reprodukčného imperatívu vedú k sebazničeniu.
  • Z biologického hľadiska sa ľudstvo delí na dve pohlavia. Existencia nepatrného množstva jedincov, ktorých psychika nie je v súlade s ich biologickou podstatou, nie je dôvodom na plnenie ich požiadaviek na úkor ostatných. Podobne sa nepatrné množstvo ľudí rodí s biologicky neurčitým pohlavím (intersexualita). Obdobne sa aj pri iných orgánoch ľudského tela vyskytujú rôzne abnormality. To však nie je dôvod na zásadné zmeny učebníc biológie či predefinovanie spoločenských štandardov a zákonov.
  • Existujú mnohé merateľné biologicky podmienené rozdiely medzi rasami, pohlaviami i vekovými skupinami. Paradigmy, ktoré to neakceptujú, patria k postfaktualizmom. Z týchto rozdielov nevyplýva nadradenosť nejakej skupiny nad inou ani potreba nerovného postavenia pred zákonom aj preto, lebo rozdiely medzi jednotlivcami vnútri týchto skupín sú väčšie ako medzi priemermi daných skupín.
  • Tak ako pre rôzne živočíchy platí, že jednotlivé pohlavia vykonávajú často rôzne činnosti, ktoré sa dopĺňajú v zabezpečovaní kontinuity života, tak je to aj pri ľuďoch. Samotný charakter týchto činností je ovplyvnený nielen kultúrou, ale najmä dostupnosťou technológií. Výlučnosť žien v tom, že iba ony dokážu vynosiť a priniesť na svet dieťa, má pre život ženy vážnejšie dôsledky, ako sú súčasní ľudia ochotní pripustiť. Žena je kvôli tejto schopnosti prirodzene znevýhodnená na trhu práce, čím má oproti mužom znížený potenciál na dosahovanie vyššieho ekonomického postavenia. Prekonávanie tohto znevýhodnenia oproti mužom sa často deje cez zrieknutie sa reprodukcie, čo je záhubou druhu. Naturalizmus odmieta neprimerané rozšírenie takéhoto vzorca správania sa. Paradigmy, ktoré k nemu nabádajú, vedú k sebazničeniu.
  • Ekologický imperatív: biológia nás učí, že zmena životného prostredia môže spôsobovať vyhynutie zvieracích druhov. Človek je síce vďaka svojej inteligencii a technológiám v porovnaní s niektorými zložitejšími druhmi odolnejší, ale môžeme pozorovať limity tejto odolnosti. Ak sa človek bude voči prírode správať aj naďalej bezohľadne, tá ho nemilosrdne potrestá a planéta Zem môže kvôli takýmto prehreškom krúžiť okolo Slnka s rovnakou ľahkosťou aj bez ľudí. Naturalizmus požaduje zodpovedné ekologické správanie na globálnej úrovni a táto zodpovednosť by mala byť na úkor blahobytu vo väčšej miere, ako sa to deje v súčasnom vyspelom svete. Naturalizmus požaduje riešenia spočívajúce v reálnej proekologickej zmene a odmieta presúvanie problémov: napríklad prevážanie elektronického odpadu z vyspelého do zaostalého sveta; nahradzovanie dízlových motorov v mestách elektromobilmi, pričom výroba elektriny a výroba a zničenie akumulátorov devastuje prírodu mimo mesta atď.
  • Ľudia sa rodia nerovní vo svojom potenciáli dosahovať rovnaký výkon v rôznych oblastiach. Táto nerovnosť je podmienená nielen prostredím, ale v ekonomicky vyspelom svete majú tieto nerovnosti predovšetkým genetický pôvod. Naturalizmus vyžaduje od ľudí, aby sa zmierili s vlastným potenciálom a neočakávali od seba nemožné. Nezmierenie sa so svojimi prirodzenými limitmi vedie k frustrácii, páchaniu zla či sebazničeniu. Paradigmy, ktoré popierajú genetické limity v potenciáli človeka dosahovať výkon, nepriamo túto frustráciu u ľudí vytvárajú. Rovnostárstvo je pseudovedecká deštruktívna ideológia, ktorá v snahe dokázať rovnosť ľudí je ochotná obetovať potenciál tých schopnejších. Napríklad tým, že zo školstva urobí systém s príliš nízkymi nárokmi, aby sa formálne znížili rozdiely medzi žiakmi/študentmi, keďže tí schopnejší zlenivejú a ich potenciál sa dostatočne neprejaví. Kvôli strate mŕtvej váhy to poškodzuje spoločnosť ako celok. Aj napriek prirodzeným výrazným nerovnostiam je naturalizmus za rovnosť ľudí pred zákonom.

Hoci sú ľudia nerovní, neznamená to, že tí so zníženým potenciálom by boli horší. Hodnota človeka závisí v prvom rade od toho, či sa svojou slobodnou vôľou rozhodne konať v živote dobro.

Identita človeka má viacero vrstiev i foriem. Napríklad príslušnosť k rodine, obci/mestu, kraju, vlasti, národu, jazykovej skupine, rase, náboženstvu, profesii, politickému presvedčeniu, pohlaviu, subkultúre, veku, civilizácii, štátu, ľudstvu ako takému atď. Naturalizmus všetky tieto identity akceptuje ako súčasť integrity ľudského ducha. Niektoré identity sú ako vrstvy cibule a čím ideme viac do stredu a veľkosť skupiny, ku ktorej človek prináleží, sa zmenšuje, tým by mala prirodzene rásť aj náklonnosť či láska k danej skupine od ich členov. Od príliš širokej vrstvy ľudstva postupne cez stále užšiu vrstvu rasy, jazykovej skupiny, národa, regiónu/mesta/obce sa dostávame až k rodine, v ktorej by mala byť láska najsilnejšia. Jednotlivé identity sú tým dôležitejšie, čím sú trvácnejšie, prípadne nemenné: rodina, národ, rasa, pohlavie, náboženská príslušnosť. Paradigmy, ktoré znižujú význam niektorej z identít, odkrajujú z duchovnej podstaty človeka, čím mu vytvárajú vykorenenie, prázdnotu a psychickú krízu identity.

Princíp homogenity: pre ľudstvo je prirodzené, že čím viac trvácnejších či nemenných identít jednotlivci v rámci spoločnosti navzájom zdieľajú, tým majú väčšiu tendenciu sa spájať, intenzívnejšie spolupracovať, viac si dôverovať a prerozdeľovať viac zdrojov na pomoc iným členom skupiny. V spoločnostiach s narastajúcou diverzitou sa tieto vlastnosti oslabujú a skôr či neskôr také spoločnosti výrazne upadnú. Preto naturalizmus vyžaduje, aby politika štátu pristupovala k prijímaniu odlišných obozretne, pričom čím väčšia odlišnosť, tým obozretnejší prístup je potrebný.

Bezbrehá neustála progresivita v redefinovaní a rozširovaní tzv. ľudských práv vrátane zmierňovania charakteru trestov má za následok vzostup sociálnej patológie vrátane kriminality. Vysoký rozsah niektorých druhov spoločensky nežiadúceho správania sa, napríklad korupcie, nezodpovedného otcovstva ap., je kvôli slabej vymožiteľnosti práva a absencii primeraných trestov výsledkom aj racionálnej voľby. Naturalizmus požaduje výšky a formy trestov nielen s ohľadom na realizáciu spravodlivého trestu, ale aj vzhľadom na dostatočné odradenie od páchania spoločensky nežiaduceho správania sa.

Na globálnej úrovni má význam hľadať prienik v tom, čo sú ochotné štáty naprieč všetkými civilizáciami či kontinentmi uznať za všeobecné ľudské práva, ktoré by boli garantované a vymožiteľné všade vo svete. Dokonca hľadanie takéhoto prieniku by malo byť pravidelné, aby odrážalo svetový vývoj. Ľudské práva bez konsenzu na globálnej úrovni sú iba nevhodne pomenovaným ideologickým konštruktom a v skutočnosti ide iba o práva obyvateľstva určitého štátu alebo skupiny štátov.

Naturalizmus si je vedomý, že medzi výsledkom, schopnosťami a úsilím je silný vzťah. Zlepšovanie schopností je neľahký vôľový proces spočívajúci v kombinácii vzdelávania a praxe; a zároveň odráža genetický potenciál jedinca. Nahradenie potrebnej vôle hrou nie je dostatočne efektívnou metódou zušľachťovania. Rovnako úsilie je vôľovo náročné. Celkový produktspoločnosti je tak okrem fyzických vstupov aj súčinom schopností a vynaloženého úsilia jej členov. Paradigmy spočívajúce v alternatívnom spoločensko-ekonomickom usporiadaní sľubujúce udržanie či nárast blahobytu spoločnosti so znížením úsilia sú utópia či podvod.

Imperatív pokory a solidarity: v rámci jednej rodiny i v rámci širšej populácie zdieľaných génov (napríklad etnika) sa rodia ľudia s nerovným potenciálom. Nikto sa o svoj potenciál nijako nezaslúžil, lebo v rámci bázy zdieľaných génov ide do nemalej miery o náhodu. Keďže potenciál ľudí je distribuovaný podľa Gaussovej krivky, tí schopnejší v rámci skupiny majú svoj potenciál iba vďaka tomu, že tí ostatní sú obdarovaní menej. Navyše svojim schopnostiam môžeme vďačiť aj práve báze zdieľaných génov. Preto naturalizmus odsudzuje vyvyšovanie sa predovšetkým nad členov svojej skupiny a vyžaduje pokoru a povinnosť podieľať sa na pomoci či rozvoji skupiny tým viac, čím väčší potenciál pre rozvoj schopností človek dostal.

Imperatívy akceptácie:

  • Pacifistický imperatív: človek vďaka technológiám vytvára svet, v ktorom nemusia byť uplatňované brutálne zákony zvieracej ríše. Nie je nevyhnutné zasahovať do neagresívnej suverenity iných spoločností. Naturalizmus to odmieta.
  • Protivykorisťovateľský imperatív: rovnako tak nie je nevyhnutné zneužívať slabšie postavenie menej rozvinutých spoločností na zvyšovanie vlastného ekonomického blahobytu. Politika, ktorá tak činí, pácha zlo a naturalizmus ju odsudzuje.
  • Protiintervenčný imperatív: pre naturalizmus je paradigma, ktorá sa prirodzene vyvíja v danej spoločnosti, legitímnejšia a umelé zasahovanie zvonka do tohto vnútorného vývoja je zlom, ktoré väčšinou danú spoločnosť v konečnom dôsledku poškodí.

Antidisgenický imperatív: človek sa líši od zvieraťa tým, že dokáže vytvárať prostredie a opatrenia pre vylepšenie druhu menej brutálnym spôsobom ako predstavuje prírodný výber (eugenika), ale rovnako tak dokáže svojou politikou vytvárať opatrenia pre jeho zhoršenie (disgenika). Naturalizmus nepožaduje vyslovene eugenické opatrenia, ktorých mnohé metódy sú kontroverzné a pri mnohých nie je isté, že vedú k vytýčenému cieľu zlepšovania génov populácie. Naturalizmus ale vyslovene požaduje odmietnutie politík, ktoré majú preukázateľne disgenický efekt.

Riešenia vo väčšom súlade s prírodou či prirodzenosťou majú pri chýbajúcom vedeckom porovnaní prednosť – naturalizmus ich vtedy považuje apriori za lepšie.

Záver

Zatiaľ čo emotivisti pracujú najmä s citovými domnienkami iných, ktorých považujú za dobrých, konšpirátori narábajú najmä s domnienkami motívu iných, ktorých považujú za zlých. V oboch prístupoch sa dá ľahko vychýliť od reality a naturalizmus preto oba prístupy odmieta.

Samozrejme, spomínané paradigmy sa môžu u niekoho rôzne prekrývať. Napríklad emotivisti môžu byť až konšpiračne paranoidní v tom, z čoho všetkého sú schopní obviniť Rusko či Putina a napríklad niektorými naturalistami môžu niekedy lomcovať výrazné emócie, ak majú byť svedkami týrania zvierat. Niektorí emotivisti pre svoju ľavicovosť a podporu lokálneho podnikania sa môžu výraznejšie vymedzovať proti globálnemu kapitalizmu.

Na základe popisu týchto troch mentálnych svetov je oveľa ľahšie chápať prehlbujúcu sa rozpoltenosť politicky najangažovanejších ľudí v USA i západnej Európe, kde stoja emotivisti na jednej strane a naturalisti s určitým presahom na konšpiračné teórie na strane druhej.

A až keď poctivo zachytíme obsah týchto svetov, presnejšie definujeme, kto čo chce a prečo chce, a, prirodzene, do toho vnesieme aj nemalú mieru pochopenia, budeme schopní viesť kultivovanejšiu debatu, lepšie si rozumieť a vytvárať tak spoločenský zmier.

V našom geopolitickom priestore bude tento zápas troch svetov postupne stále viac citeľnejší. A ukáže sa, či postfaktualizmus v podobe sebazničujúceho emotivizmu utopí náš svet, alebo či sa nám podarí presadiť myslenie a prirodzený poriadok vychádzajúce zo zákonitostí, ktoré sú večne platné.

Sledujte Facebookovú stránku Naturalizmu, postupne tam bude rozpracovaná ďalšia a podporná argumentácia. A šírte odkaz na tento text tam, keď sa to hodí.