Hory sú ako ženy. Aj tak ich milujem.

Skialp — šport, ktorý už pár rokov plánujem skúsiť, ale nikdy som si akosi nenašetril toľko dukátov, aby som do toho šiel. Predminulý víkend, keď som priam zbožne hľadel na kamarátku, ktorá sa mi vzďaľovala smer Ďumbier a ja som musel ísť od Štefáničky pešo dole, lebo sneh po pás mi zabraňoval pokračovať vo výstupe, som sa rozhodol. Idem do toho! Týždeň ubehol, prachy nachystané, v sobotu cestujem do Nemeckej, kde si pred tým, ako za skialpset vysolím 9 kíl, jeden požičiam a potom sa rozhodnem. Všetko ide ako po masle, v nedeľu ráno ma kamaráti vyzdvihujú a smerujeme k Trangoške.

Tulenie pásy natiahnuté, viazania cvakli, šlapeme… úžasné, úžasné, úžasné… presne takto som si to predstavoval. Cítim sa ako “napichaný”, celé si to strašne užívam. Na Štefáničke dva bylinkové čaje, kofola a čokoláda spravia svoje… Posledných 315 výškových metrov. Zmocňuje sa ma stav blaženosti a dojatia zároveň. Počasie nič moc. Fúka, do tváre v nárazoch vetra šľahajú snehové ihličky, viditeľnosť na pár metrov, trošku mi mrznú prsty na rukách, ale to vôbec nevadí. Sme tu! Zimný Ďumbier! Ani v najtajnejších predstavách mi nenapadlo, že tu raz vybehnem na lyžiach. Teším sa na zjazd. Terén parádny, žiadny hlboký sneh. V podstate ako na zjazdovke. Akurát nikde ani živej duše… to bude pecka!

Cesta späť však škrtla všetky doterajšie dojmy. Nebola tak hladká ako tá nahor. Hneď v úvode padám štyri krát za sebou. Na skialpoch som sa cítil ako keby som stál prvý krát na lyžiach na somárskej lúke a to vo výške, 2043 m.n.m., nebolo dobré znamenie. Kamarátov ubezpečujem, že je to v pohode, že lyže sú len akési ľahké. Správali sa ako bežky a aj pri mojom maximálnom úsilí a pomalom plúžení raz vľavo, raz vpravo, rámujem zimné značenie. Nakoľko som častejšie na zemi ako na lyžiach, všetci sú fuč a ja ostávam hore sám. Začínam mať nepríjemný pocit. Opäť padám. Cítim, že tie pády a následne vstávania, ma dosť vyčerpávajú. Nasleduje ďalší pád. Posledný. Do vetra a hmly sa ozýva bolestný ston, nikde nikto… 1970 m.n.m iba ja a všade naokolo hmla a belota… Kričím od bolesti. Horúčkovito sa snažím vypnúť tú “skurvenuuuu lyžu”. Mozog mi dáva jasné signály. Palicou bodám do mechaniky viazania, ktoré sa síce tvári, že už je vypnuté, ale lyžiarku vytiahnuť nedokážem. Neskutočná bolesť. Nakoniec sa mi darí nohu z viazania vyslobodiť. Prestáva byť napnutá, extrémna bolesť odznieva. Spočiatku mám pocit, že prasklo koleno, lebo bolí, ale keď ním pohnem, upokojujem sa, funguje. Oveľa väčšia bolesť prichádza z dola, z lyžiarky. Chvíľu tam len tak ležím… telo si vyžiadalo nutnú pauzu… fyzickú i mentálnu… Napadá mi, že ho musím nechať… moje telo… zrýchlený dych, srdce vyplašené… Aha, pomyslím si, tak asi takto nejako sa začína umierať v horách… rýchlo a jednoducho… Tá chvíľa, ktorú som strávil na chladnej zemi sa hneď ujala réžie a začala mi byť zima. Na chrbát, ruky, tvár. Nedarí sa mi postaviť na nohy z chrbta ani z boku. Obraciam sa preto na brucho. Nárazový vietor mi naložil do tváre pichľavé ihličky snehu. Tie isté, ktoré mi pred polhodinou nevadili, sú teraz extra nepríjemné. Zdvíham sa na kolená. Snažím sa odhadnúť svoje ďalšie možnosti v pokračovaní zjazdu. Nie sú žiadne. Noha bolí, v lyžiarke cítim pulz. Musím sa hýbať, hovorím si v duchu. Nemôžem tu len tak postávať a sťažovať si. Každá sekunda premýšľania navyše, je úplne zbytočná.

Vyťahujem zo snehu, po viazanie zapichnutú lyžu, potom druhú a začínam zostupovať na pešo. Došlapujem tak jemne ako sa len dá. Napadá mi zavolať HZS, ale je mi tak strašne, že sa sústredím na to, dostať sa odtiaľto čím skôr preč. Predstava, ako vyťahujem telefón, dávam si dole rukavice a v tej zime sa snažím o rýchlu voľbu a popri tom všetkom sa nebudem hýbať, ma odradila. Nehovoriac o tom, že ich tu aj tak nemôžem čakať. Aj keď to bolí, musím byť v pohybe, v pohybe, v pohybe! Uvidím dole, pri chate, možno zavolám… Po krátkej chvíli si uvedomujem, že niesť lyže v jednej a palice v druhej ruke, nie je práve efektívne. Skladám z chrbta batoh a zakladám ich do popruhov. V záplave dobrých nápadov, mi napadá ešte prezuť sa. Našťastie ma osvietilo a vyhodnotil som, že boľavú nohu bude lepšie držať fixnutú v teplej lyžiarke ako v studenej vibrame. A šaškovať v tejto výške, hmle a vetre s prezúvaním, bude školáckou chybou.

Pomaly zostupujem približne 250 výškových metrov. Kým som hore bojoval, všetci ostatní boli už dávno preč. Proste sme sa nejako úplne na hovno dohodli/nedohodli a pri Štefáničke nebol nik. Stojím na rázcestí, navôkol len zimné značenie. Cítim nohu. Puchne a páli. Cestou zhora som odladil pohyby pri chôdzi. Niektoré sú povolené, iné prísne zakázané. Rozhodujem sa pokračovať. Najhoršie mám za sebou. Zapínam telefón (blbec, mal som ho celý čas off), aby som si bol istý, že ma nečakajú na chate. Nečakajú. Nikomu nič nevyčítam, volali a ja som bol off. Vymenili sme si pár sms. Po nejakej pol hodine, keď videli, že idem na pešo, premrznutí, pohli sa ďalej. Mysleli, že som zjazd, skrátka vzdal. Cesta dolinkou po rázcestie mŕtvych netopierov ubieha, aj napriek strmine, nad moje očakávania. Za rázcestím chodník prestáva byť strmým a v lyžiarkach sa kráča čoraz ťažšie. Musím nájsť miesto kde nebude fúkať, hovorím si, tam sa prezujem. Cestou dole ma míňa pár skialpinistov. Vidia, že krívam. Zastavujú a pýtajú sa, či som ok a či nepotrebujem pomôcť. Prišlo mi to veľmi milé. Usmievam sa a tvrdím, že som ok a pomôcť nepotrebujem. Nemôžem im dať predsa na chrbát môj batoh s lyžami, pomyslel som si. Našiel sa však aj uštipačný typ — “ja neviem vôbec lyžovať a zišla som to!” kričí na mňa a pritom sa vyškiera ako šibnutá, akási mladá baba. Hovorím si v duchu — ty trúba… Nuž, ľudia sú naozaj rôzni.

Konečne nachádzam miesto vhodné na prezutie. Zažívam bobríka utrpenia. V každom prípade, sa mi podarí prezuť — les na tú chvíľu nikdy nezabudne… Lyžiarky v batohu však zvyšujú jeho váhu a zrejme aj samotný akt prezúvania mi ubral z energie. Začínam sa šuchtať. Viem, že musíme stihnúť akýsi prípoj a tak píšem sms do základného tábora — “Prosim. Pridte mi niekto naproti. Idem strasne pomaly, potrebujem pomoct s batohom.ta noha fakt boli”. Prichádza odpoveď — ”OK.ideme”. “OK.ideme” mi prebehlo celým telom. Vydýchol som: “Au, konečne”. Noha začala bolieť ešte viac. Vedela, že už som v bezpečí a tak si ma vychutnala. Ľudská psychika ma neprestane asi nikdy fascinovať.

Resumé: tam hore… pri páde, sa lyže nevypli a pravačka sa pod kolenom zvrtla tak, že v lyžiarke zlomila členok. Čaká ju 5 týždňov v sadre a 2 mesiace rehabilitácie. Tých 850 výškových metrov zostupu, asi stálo zato, aby som sa k sebe opäť trochu priblížil.

Napadol mi Ernest: Človek nie je stvorený na to, aby sa vzdával. Človeka možno zdrviť, ale nie poraziť.

Ako povedal o nás kedysi Riško — vy dvaja si domov chodíte len rany vylízať!

Veru, budúcu zimu ma nič nezastaví, ale najprv sa hádam z toho vylížem.

Show your support

Clapping shows how much you appreciated Peter Luptak’s story.