3 jednoduché návrhy na zlepšenie štátneho školstva

V zásade stačí aplikovať tri veci: zrušiť známkovanie, vytvoriť možnosti spolupráce medzi žiakmi a odstrániť domáce úlohy. A nestojí to žiadne peniaze navyše.

Tento článok smerujem hlavne na rodičov, aby na školy, kde chodia ich deti, vytvárali tlak otvorenými otázkami, ako chcú zlepšiť vzdelávanie svojich detí.

Aby to neboli len prázdne reči, svoje tvrdenia podložím výskumami a ozrejmím, čo z toho plynie pre naše školstvo, hlavne pre učiteľov. Ako bonus je, že to nestojí žiadne peniaze navyše pre nikoho. Jedine trochu viac snahy zo strany učiteľov.

Začnime od domácich úloh.

Domáce úlohy — nedávajme ich

Školský zákon nehovorí nič o domácich úlohách. Je to dedičstvo minulosti. Výskumy však potvrdzujú, že domáce úlohy viac škodia, ako pomáhajú.

„Krajiny, kde zadávajú viac domácich úloh z matematiky, majú celkovo horšie výsledky testov, ako žiaci z krajín, kde ich nedostávajú až toľko.“ (Mikki, 2006)

„Domáce úlohy vedú k nerovnosti, spôsobujú stres (Conner, Pope a Galloway, 2009; Galloway a Pope, 2007), ukracujú deti o čas strávený s rodinou a majú nulový alebo negatívny vplyv na celkové výsledky.“ (PISA, 2015)

Prečo domáce úlohy vedú k nerovnosti? Pretože deti z dobre situovaných rodín majú viac príležitostí doma úlohy s rodičmi riešiť, ako deti s rodín, kde sa rodičia deťom nechcú alebo nemôžu venovať. Tak vzniká ešte väčšie priepasť medzi deťmi. No nie na základe ich skutočného potenciálu, ale na základe sociálnej situácie.

Tvrdím, že všetky deti by mali mať rovnakú šancu sa vzdelať. Preto požadujem, aby domáce úlohy úplne vymizli zo škôl. Keď budem učiť, chcem učiť matematiku a určite vedzte, že domáce úlohy dávať určite nebudem.

Tento úkon nikoho nič nestojí, každému ešte ušetrí kopec času. Deti a rodičia môžu čas tráviť skutočne zmysluplnejšie a učitelia sa môžu lepšie sústrediť na samotné vzdelávanie.

Vážený rodič, pýtaj sa svojej školy, aký význam majú domáce úlohy, a či je ich nutné vôbec robiť.

Spolupráca medzi žiakmi

Nie je nič lepšie pre zlepšenie spoločnosti, ako fungujúca spolupráca. Dnes deti učíme egoizmu v tom, že akákoľvek snaha poskytnúť pomoc spolužiakovi, ktorý vie menej, sa trestá. Potom tento človek príde do práce a bojí sa čokoľvek opýtať alebo urobiť samostatne.

Aj ja osobne som zažil skupinové vyučovanie a dnes mi je ľúto, že ho nebolo viac. Najčastejšie to však bolo na výtvranej výchove. Skupinové vyučovanie sa dá zaviesť na akomkoľvek predmete, kde si učiteľ spoločne so žiakmi definuje úlohy v skupinách. (Ideálny počet sú 4 žiaci v jednej skupine.) Tieto úlohy si žiaci budú v istých intervaloch striedať, aby sa nestalo to, že niektorí so žiakov sa budú „viesť“ na ostatných. Každý by mal zažiť každý typ role.

Školský zákon nehovorí nič o tom, akou formou sa majú žiaci učiť.

Jeden zo spôsobov, ako pristúpiť k skupinovému vyučovaniu je komplexná výučba.

Výskumy ukázali (Youcubed, Univerzita Stanford, 2015a), že študenti zo školy, kde sa aplikovalo skupinové vyučovanie formou komplexnej výučby mali k matematike (výskum bol zameraný na matematiku) lepší vzťah a dostali sa na vyššiu úroveň, ako študenti vzdelávaní štandardným spôsobom bez skupinovej spolupráce.

Ďalší výskum (Bransford, Brown a Cocking, 1999) sa pýtal študentov, čo je podľa nich dôležité pre úspech v matematike. Až 97% študentov z tradičných škôl tvrdilo to isté: „Dôležité je dávať pozor.“

Iste, mnohí poviete: „je to tak, to je predsa základ vzdelávania.“

Ide však o pasívne učenie spojené so slabými výsledkami. Študenti zo školy, kde sa aplikuje skupinové vyučovanie na tú istú otázku odpovedali takto:

• klásť správne otázky,
• vedieť opísať problém vlastnými slovami,
• vedieť vysvetľovať,
• používať logické myslenie,
• obhajovať svoje postupy
• využívať pomôcky,
• prepájať myšlienky,
• pomáhať druhým.

Ďalší výskum (Horn, 2005, str. 22) hovorí, že „skupinové úlohy objasňujú dôležité matematické koncepty, dajú sa uchopiť viacerými spôsobmi, vyžadujú si spoluprácu viacerých hláv a k riešeniu sa dá dopracovať rozličnými metódami.“

Úlohy na spoluprácu v matematike sa dajú jednak vymyslieť, prípadne použiť tie voľne dostupné. Napríklad SMILE kartičky. Áno, jedná sa o matematiku, no dajú sa vytvoriť aj pre iné predmety.

Skupiny umožňujú mať v triede aj 32 detí. Pokiaľ sú rozdelení na skupiny po 4, v skutočnosti pracujete len s 8 subjektami, ku ktorým potom pristupujete individuálne.

Tento úkon nestojí nič rodiča, ani žiaka, tí získajú radosť z učenia, nové vedomosti a schopnosti. Stojí jedine námahu učiteľa, ktorý by ju mal byť ochotný plniť. Nie je nič lepšie, ako šťastní a spokojní žiaci a naplnení učitelia.

Vážený rodič, pýtaj sa svojej školy, ako chce škola zavádzať skupinové vyučovanie.

Známky — žiaci by ich nemali dostávať

Poznáte zo svojich školských čias tých trojkárov, ktorí to v živote dotiahli ďalej, ako jednotkári? Ja áno. Výskumy o mozgu odhaľujú zaujímavé poznatky.

„Študenti hodnotení slovným komentárom sa učili dvakrát rýchlejšie ako skupina hodnotená známkami. Rozdiely medzi mužským a ženským pohlavím zmizli a zlepšil sa aj celkový postoj študentov k predmetu.“ (Elawar a Corno, 1985)

„Dnes už však vieme, že známky študentov skôr demotivujú a škodia im, čo sa odráža na zhoršenom prospechu.“ (Jo Boaler, Matematické cítenie)

„Keď sú študenti podľa výsledkov horší ako ostatní, často rezignujú na školu, presvedčia samých seba, že sa nevedia niečo naučiť a prijmú identitu študenta so slabým prospechom.“ (Jo Boaler, Matematické cítenie)

Alebo to môžeme otočiť k nadaným deťom.

„Známky a výsledky, ktoré umiestňujú študentov na popredné miesta v rebríčku, sú rovnako škodlivé. Vytvoria si totiž identitu jednotkára, ktorá je založená na jednotvárnom vzdelávaní s uzavretou mysľou, a potom sa boja náročnejšej práce, pretože ich môže pripraviť o postavenie dobrého študenta.“ (Jo Boaler, Matematické cítenie)

Preto je nedávanie známok podstatnou súčasťou zlepšenia školstva. Je to pomerne búrlivá téma. Každopádne, každý máme na to svoj názor, no výskumi odborníkov hovoria jasnou rečou. Odporúčam sa riadiť nimi.

Školský zákon ale hovorí o klasifikácii, nepoukazuje však na žiadne vedecké poznatky, prečo tak robí. Keby tomu tak bolo, klasifikácia by sa v Školskom zákone nevyskytovala vôbec. Zmienka o slovnom klasifikovaní hovorí len o piatich stupňoch formulovaných nerozumne. Treba dodať, že zákon pojednáva o celkovom hodnotení. Ak sa teda známkam nemôžete vyhnúť, nechávajte ich len na vysvedčenie. Priebežne známky vôbec nedávajte.

Namiesto toho dajte kvalitnú spätnä väzbu. Na to netreba nijaké rozsiahle školenia, lebo platí jednoduché pravidlo: popíšte to, čo vidíte a nevymýšľajte si. Nakoniec podporte a pozbuďte žiaka.

Napr.: „Janko, zdá sa, že vieš popísať svoje myšlienky veľmi zrozumiteľne, no tieto písmená sú ešte celkom nečitateľné. Skús nakresliť tento tvar, pomôže ti to. Určite to raz zvládneš.“

Alebo: „Emília, vyzerá to tak, že násobenie chápeš. S čím, zdá sa, máš problém, je rozdeľovanie. Pokračuj, určite to raz pochopíš.“

Na začiatku je to možno náročnejšie, takto hodnotiť, ale deťom dáte neuveriteľne veľa. Bezduché číslo škatuľkuje, spätná väzba dáva priestor na zlepšenie.

Vážený rodič, vyžaduj od svojej školy, aby tvoje deti nedostávali známky, ale riadnu spätnú väzbu, ako skutočne na tom sú s vedomosťami.

Dá sa to

Ono sa to dá realizovať. Stačí, aby si učiteľ ctil demokraciu a slobodu. Dá sa to, lebo sa to dalo aj za Druhej svetovej vojny, kedy podobným spôsobom učil Vít Hejný, otec Milana Hejného. Obidvaja sú autormi Hejného metódy výučby matematiky: „Matematiku učil jinak, než bylo běžné. Nezakazoval spolupráci žáků, naopak podporoval ji. Uměl žáky motivovat, přistupoval k nim s respektem, měl je k tomu, aby si pomáhali, těšili se z úspěchu druhého. Za klíčový považoval tvořivý přístup a radost z poznávání. Díky jeho výuce děti dokázaly objevovat zákonitosti i kouzlo matematiky samy. A o to jde!“

…

„Radost je totiž při učení klíčový faktor.“ Celý rozhovor tu.

Vážený rodič, dá sa to. Len sa stačí učiteľov pýtať správne otvorené otázky. Neustále a tak, aby sa zaujímali o zmeny, ktoré nič nestoja.