Mesto, ktoré svieti, nespí a prezývajú ho New York

Duncanovo hračkárstvo. Každé dieťa doň chcelo vojsť s rodičmi a ich plnou peňaženkou. Nevynímajúc mňa či vás.

Stojím tu. Pri mieste, kde Kevin odhalil krádež Harryho a Marva a stal sa hrdinom filmu Sám doma 2: Stratený v New Yorku. Moja kamarátka Klára pozerá do mapy. Hľadá ďalšie miesto, ktoré musíme preskúmať. Central Park.

„Od Central parku je všetko blízko,“ navrhne, a tak nasadáme do najbližšieho metra. Na konci parku cítim výraznú vôňu. Jahody. Počujem známu reč: „Usměj se, sýýýýr.“ Starší párik z Čiech trávi dôchodok presne tak, ako by mal každý. Zaslúžene.

Jahodová alej vznikla na počesť Johna Lennona, pomenovaná je podľa pesničky, ktorú zložil. Pár blokov od miesta, kde bol zavraždený. Česi nás oslovia. Zisťujem, že prišli pozrieť novorodenú vnučku. „Milujeme cestovanie. Spojili sme príjemné s užitočným,“ zhodujú sa. Počas toho, ako ich fotím, diskutujeme nad nesmrteľnosťou Beatles.

Jahodová alej v Central Parku je venovaná pamiatke Johna Lennona.

To, že svet je malý, nie je mýtus

Pesničky skupiny Beatles sa ozývajú celou alejou a my si pohmkávame do rytmu. Okoloidúcich sa pýtame, kde je to miesto. Dakota, miesto, kde Mark Chapman Lennona bezdôvodne zastrelil. Tentoraz nejdeme za atrakciou, len vyjadriť úctu zosnulému genióvi.

„Prepáčte, ale nemôžem vás sem pustiť,“ hovorí strážnik Dakoty, s ktorým nemalo zmysel vyjednávať. Sklamanie na našich tvárach bolo obrovské, no aspoň sme ušetrili čas. Popri ceste naspäť sme v rade za sebou videli ísť päť kočov ťahaných koňmi. Krásne, ušľachtilé zvieratá. Nadšení turisti vyťahujú z ladvinky fotoaparát. O pár sekúnd neskôr sa päťminútová cesta za dvanásť dolárov končí. Lepšie sa pozriem a v diaľke vidím známu osobu. „Klára, Klára,“ drgám do kamarátky. Tá ma však nevníma. Práve kupuje cukrovú vatu.

„Dobrý deň,“ zvolám na bývalého šéfa, ktorý v sandáloch kráča oproti mne. Keď si ma všimne, ústa sa mu roztvoria dokorán. Mám z toho zmiešané pocity. Som predsa v New York City, ktoré má necelých deväť miliónov obyvateľov. Nemôžem tu stretnúť Trenčana. Kláre ani neprišlo zvláštne, že niekoho zdravím v rodnom jazyku. Svet je naozaj malý. Po krátkom zarozprávaní sa, ideme každý po svojom.

Vďaka šťastnej hodinke mám na tanieri ustrice

„Dámy,“ povie čašník, podá nám jedálny lístok a doleje vodu. Dvadsať druhov rôznych ustríc. Nikdy som ich neochutnala. Nikdy. Ako si mám teda vybrať?

Výhľad z reštaurácie, kde sme vystihli “happy hour”. Typický dojem z NYC dopĺňajú žlté taxíky.

„Nechám to na vás,“ hovorím. Predjedlo je na Slovensku menej populárne, v iných krajinách zase viac a tu je samozrejmosťou. Ak do tejto reštaurácie vojdete v čase od šiestej do siedmej večer, za každé jedlo platíte polovicu. Ustrice sú výborné, len treba použiť tie správne omáčky a nebyť odporcom exotických kúskov. Na stole necháme desať dolárové dýško a odchádzame. Opäť nestíhame. Na Broadway.

Oblečené mám to najlepšie, čo mi v kufri tri mesiace ležalo. Aj tak sa hanbím ako pes. Idem predsa do divadla.

Pred Broadwayom čaká hádam päťsto ľudí, po pár minútach sa dostaneme dovnútra. Hosteska nás usadí a vtedy si to všimnem. Ženy majú miesto lodičiek na nohách žabky a muži vymenili oblek za tričko na ramienka s palmou na prednej strane. Som skutočne na Broadwayi? Nechápavo sa pýtam samej seba.

Muzikál „Američan v Paríži“ si herci aj diváci dokonalo vychutnávajú. Ja sa v kútiku duše obávam, že toto predstavenie bolo vrcholom toho, čo divák v divadle môže zažiť. Perfektné.

To, že už je neskorý večer si všimnem vďaka tomu, že mi je vonku zima. V NYC je ťažké vidieť hviezdy. Špeciálne na Times Square, plnom dvadsať poschodových mrakodrapov a svietiacich blikajúcich bilboardov.

Poznáte tú fotku. Muž v námorníckej uniforme schytí a pobozká slečnu. Zdravotnú sestričku. V roku 1945. Takýmto spôsobom oslavuje koniec druhej svetovej vojny. Presne tento moment zachytí okoloidúci fotograf. Rozprávka. Či nie? Nikto nevie.

Stojím približne na tom istom mieste, snažiac sa do tej situácie vcítiť. Obávam sa, že sa toho veľa zmenilo. Dvadsaťpäťročná žena. Na nej by, samozrejme, nebolo nič zvláštne. Pravdepodobne by ste si ju v záplave uponáhľaných ľudí všetkých národností a policajtov korigujúcich dopravu ani nevšimli. Lenže stojí tam buď v tričku s veľmi telovou, až realistickou farbou, alebo je naozaj hore bez. Druhá možnosť je tá správna.

Chlapi držiace svoje manželky, partnerky či dcéry ju oblúkom obchádzajú, nechávajúc na nej svoje pohľady. Zvyšná skupinka jej za fotografiu necháva peknú sumu peňazí. „Odfotíte nás?“ pýta sa ma v angličtine muž, strká mi iphone do rúk a polonahú ženu odvážne chytí za prsia.

Neskôr sa fotím ja. Nie so ženou, ale s rozprávkovými postavičkami. Tam mi máva Mickey Mouse. Každý tu nájde svoj Disneyland. Miesto, svieť naďalej.

Koniec bude za všetky, drobné si nenechajte

Nasledujúce ráno sa nám výnimočne ujde v metre miesto na sedenie. Viem, že ním v blízkej budúcnosti tak skoro nepôjdem. S Klárou sa rozprávame. Po slovensky, dúfajúc, že nám nikto nerozumie. Naopak, rozumiem ja. Čo znamená multikultúra. Prisadne si k nám brunetka, žobre peniaze pre svojho syna. Strieda ju hluchonemý černoch. Aspoň to je napísané na kartičkách, ktoré cestujúcim rozdáva. Aspoňže vagónmi prechádza pouličná írska kapela. Opäť pohmkávame. Hrajú Twist&Shout.

„Máš všetko zbalené? Aj letenky?“ pýtam sa kamarátky na druhý deň ráno. Cestou na letisko Newark sa pozerám z okna. Zelené stromy a jednoliate domčeky Queensu sa menia na reštaurácie. Hostesky stoja pred nimi a s úsmevom sľubujú gurmánsky zážitok. Vidím aj tunely, uponáhľaných ľudí či pumpy. Auto sa nehýbe. Už dvadsať minút. Stíhame ten let? „Prosím, sme v zápche už viac ako hodinu. Počkajte s tým checkingom pár minút,“ hovorila Klára operátorke do telefónu. Úplne bezvýznamne. Prišli sme päť minúť po checkingu. Nastúpiť nám už nedovolili, lietadlo odišlo. Ledva rozoznávam obraz v televízií. Atentát na Manhattate (odkiaľ sme prišli) a New Jersey (kde sme) zranil minimálne tridsať ľudí. Slečna na checkingu nás núti zaplatiť päťsto eur. Osobitne. Nič iné ju nezaujíma. Na rozdiel od strážnika Dakoty, s ňou sa chuť hádať mám. Keď s ňou nehnú ani moje slzy, skúšam moje komunikačné znalosti. Trénujem do praxe novinárky. „Fíha, vyjednávať vieš,“ uzná Klára, keď v ruke držíme letenky za sto eur.

Cesty sú zablokované. Všade počuť sanitky. Nemáme si kam zložiť kufor. Nemáme tu už žiadne čisté oblečenie. Niekde na pol ceste sme stratili nervy. „Požičajte si môj telefón a zavolajte domov,“ hovorí nejaký muž, dozvedám sa, že sa volá Adam.

Jediné, čo vieme, je, že v Spojených štátoch prežijeme ešte jeden ďalší deň. Pri meste, ktoré nikdy nespí.

A single golf clap? Or a long standing ovation?

By clapping more or less, you can signal to us which stories really stand out.