Zmysly

(dažďom zmývaný deň)

Stál som tam nahý. Zima sa mi vpíjala pod kožu a presakovala do orgánov. Cítil som koniec. Vedel som, že keď zasiahne ten posledný, najhorúcejší orgán, oči mi zakalí slepota. Nechal som ich teda dokorán otvorené a hľadel na miesto predomnou.

Keby som tade prechádzal včera, videl by som len rušnú križovatku. Semafor striedajúci tri pravidelné farby. Členov dopravného kolobehu naň reagujúcich. Priestor budovami pokrytý, škatuľovitý pocit navodzujúci. Vedel som, že by som počkal na zelenú a náhlivo prešiel na druhú stranu nehľadiac na tváre iných. Vedel som, že by som minul prvú ulicu. Zabočil doľava, potom doprava a prešiel zopár ďalších blokov. Zabudol by som na tú križovatku.

Dnes na nej stojím. Vnímam harmóniu premávky. Tri farby semaforu. Červená, oranžová, zelená. Rytmicky striedajúce sa. Nesmelé mestské vtáctvo, ktoré prehlučil zvuk motorov. Pozriem na budovu a už ju nevnímam ako celok. Hľadím do jednotlivých okien. Vyberiem si nakoniec to z ktorého sa vykláňa stará pani. V trasľavej ruke drží krhličku a pokropuje ňou svoje milované kvety. Usmieva sa na ne. Možno si pri tom aj spieva, spomína ako ich sadila, ako jej každodennú radosť prinášajú. Tá ich farebnosť, vôňa. Možno spomína na svoje detstvo, na to ako takto jej mama kropila kvety. V tom započujem rozhovor. Keby bolo včera, zanikol by v ruchu ulice. Ale dnes stojím na tejto ulici a vnímam ju zmyslami. „Už to nestihnem…Prosím…Mám málo času…Ja viem…Sľubujem, nabudúce to už zariadim ja…Ďakujem! Si poklad!“ Dotelefonovala a zmizla v dave.

Čas! Miera okamihu. Zamyslel som sa nad tým svojim. Nad okamihom, ktorý ho tvoril pred hodinou. Na to ako som jeho mierku nikdy v pravom zmysle slova nevnímal. Prečo som sa v jeden okamih sťažoval, že ho mám málo a v inom som ho súril, nech svoje plynutie urýchli? Hneval som sa naň v oboch prípadoch. Náramkové hodinky mi síce ruku zdobili no keď som na ne hľadel, bolo to len v týchto dvoch prípadoch. Teraz keď hľadím na rozbitý ciferník, opäť túžim aby robili niečo čo nedokážu. Sú len meradlom niečoho čo nikdy nepôjde rýchlejšie, či pomalšie. Niečoho čo sa nedá odignorovať…

Myšlienky mi pretrhne ďalší zo zmyslov. Zacítim vôňu praženej kávy. Cítim sa ako v tej reklame. Myslím, že keby bol človek schopný lietať, letel by podľa čuchu. Skrátka by prúdil vzduchom ako to dokáže len vôňa. Teraz ale stojím a predstavujem si ako by som to dokázal. Spojil som čuch s chuťou. Povolil mysli, nech koná svoju mágiu. Pospája užitočné spomienky. Pocítil ich silu na jazyku. O chvíľu som si navodil dokonalú ilúziu ako sa tá opojná vôňa dotýka chuťových pohárikov a pomaly zalieva žalúdok.

Nasal som teda križovatku všetkými zmyslami. Iba ten posledný, ktorý mi celú pokožku obopínal, chlad zmrzačil. Nevládal som pohnúť jedinou končatinou.

Iba tak som tam stál hladiac na križovatku. Na dav ľudí predomnou. Na kmitajúce farby semaforu.

Iba tak som tam stál a počúval som sirénu. Plačúci dav.

Iba tak som tam stál a pozeral na svoje ležiace JA…

One clap, two clap, three clap, forty?

By clapping more or less, you can signal to us which stories really stand out.