MÁRIA LUJZA PALLAVICINO — NA CESTE ZA MARKÍZOU (2. časť)


Leto sa blížilo (rok 2012), bol horúci máj a list od markízy, ako som spomínala už minule, prišiel. Vzhľadom na jej vysoký vek som si hovorila: „Načo čakať?“ Obratom som markíze odpísala a navrhla termín stretnutia na prvú polovicu júla. S napätím som očakávala odpoveď. Mária Lujza súhlasila a vlastne až vtedy som si naplno uvedomila, že to vysnívané a očakávané stretnutie sa naozaj stáva skutočnosťou. I keď musím priznať, že v kútiku duše som sa obávala nejakých neočakávaných udalostí, ktoré stretnutie znemožnia… Našťastie sa nič také nestalo…

krásne Taliansko

Práve začiatkom júla som sa chystala s najlepšou kamarátkou Katkou do Talianska aj k moru. Čo bolo teda lepšie ako spojiť príjemné s užitočným, resp. príjemné s ešte príjemnejším? Keďže medzi oddychom pri mori a dohodnutou návštevou markízy zostávali asi tri dni, bolo zbytočné vracať sa na Slovensko a potom ísť späť do Talianska. Tak sme sa s Katkou rozhodli, že po pobyte v Lignane a návšteve čarovných Benátok si ešte pozrieme ďalšie krásy krajiny. Navštívili sme Shakespearovu Veronu, mesto s najstaršou univerzitou na svete — Bolognu a mesto renesancie a humanizmu — Florenciu. Práve tam sme sa mali stretnúť s tretím, a zároveň posledným, ale veľmi dôležitým členom našej výpravy — Stanom, ktorý cestoval autom zo Slovenska. Všetko išlo ako po masle, lepšie to už byť ani nemohlo, i keď menšie a neočakávané komplikácie sa vždy vyskytnú. Bez toho by to však bola nuda…

Rodičia markízy Márie Lujzy — grófka Mária, rod. Schonborn a markíz Alessandro Pallavicino
A sme tu… :)

Ráno v „deň D“ sme si zbalili veci a s malou dušičkou a veľkou netrpezlivosťou nasadli do auta a vydali sa z Florencie smerom k malému mestečku — Civitella d´Agliano nachádzajúcemu sa približne 100 km severne od Ríma. Ešte sme zastavili popri ceste, kde sa sme sa, skrytí za autom, prezliekali. Predsa len, tepláky neboli práve najvhodnejším outfitom na takéto urodzené stretnutie…

Markíza Mária Lujza v mladosti
Markízin dom na samote
U markízy

Keď sme dorazili do mestečka, prvé, čo nás napadlo bolo: „Čo teraz“? Pri miestnej pošte sme stretli troch postarších sympatických pánov v družnom a hlučnom rozhovore. Tak sme si povedali, že čo tu budeme blúdiť, spýtame sa ich na cestu. Lenže nastal problém. Naša taliančina bola asi ako z komédie Slnko, seno, erotika a ich angličtina bola ešte horšia. Ako sme však spomenuli, že hľadáme markízu Máriu Lujzu, tak vysmiati začali gestikulovať a nadšene vykrikovať: „Á, signora marchesa… signora marchesa…“ a tou ich typickou rýchlou taliančinou nám začali vysvetľovať, kadiaľ máme ísť. Až keď si všimli naše nechápavé pohľady, zistili, že takto to asi nepôjde a jeden z nich „naskočil“ na skúter, že máme ísť za ním, ukáže nám, kde markíza býva. Chvála Bohu za tohto pána, inak by sme jej dom na samote nikdy nenašli. Vyviedol nás zase z mestečka, uličkami, chodníčkami, cestou a necestou, až sme sem-tam rozmýšľali, či skutočne vie, kam ideme … Prechádzali sme okolo voňavých olivovníkov a poľnými cestičkami, až sa pred nami objavil veľký starý dom…. Boli sme na mieste … A samotné stretnutie? O tom až nabudúce …

Čakal nás aj bazén a ako bonus nádherný výhľad
One clap, two clap, three clap, forty?

By clapping more or less, you can signal to us which stories really stand out.