MARKÍZA MÁRIA LUJZA PALLAVICINO — ŠĽACHTICKÝ POTOMOK ZO SLOVENSKA

Keď som si v roku 2008 vyberala tému diplomovej práce, náhodou som sa dostala k šľachtickému rodu Brunšvikovcov z Dolnej Krupej (neďaleko Trnavy). Šľachtické a aristokratické rody ma vždy zaujímali, takže bolo rozhodnuté. Keď som si začala robiť doktorát, mala som tri roky na to, aby som napísala dizertačnú prácu. Pre tému nebolo treba ísť ďaleko… Tentoraz to ale neboli Brunšvikovci, ale ich následníci a majitelia dolnokrupského panstva — Chotekovci.

Pohľadnica s kaštieľom v Dolnej Krupej z roku 1925

Chotekovci patrili k starobylej českej šľachte. Je zaujímavé, že najznámejším členom rodu bola ale žena — Žofia Choteková (vzdialená príbuzná „našich“ Chotekovcov), neskoršia vojvodkyňa z Hohenbergu a manželka následníka trónu habsburskej monarchie — Františka Ferdinanda d´Este. Práve ich vražda v Sarajeve v júni 1914 bola zámienkou na vypuknutie 1. svetovej vojny.

Následník trónu František Ferdinand d Este s manželkou Žofiou a deťmi.

Ale aby som sa vrátila k téme. Na začiatku 19. storočia sa gróf Hermann Chotek oženil s grófkou Henrietou Brunšvikovou z Dolnej Krupej, čím vznikla „slovenská vetva“ chotekovského rodu.

Rodokmeň Chotekovcov z Dolnej Krupej

A to bolo niečo pre mňa. Literatúra síce nebola takmer žiadna, ale nespracovaných archívnych prameňov bolo zase viac ako dosť. Prácu som napísala, v júni 2013 úspešne obhájila a získala titul PhD. Tým však môj záujem o históriu, šľachtické rody, ale najmä o Chotekovcov zďaleka neskončil.

V roku 1945 im bol tunajší majetok poštátnený a členovia rodu museli z nášho územia odísť. Dnes ich potomkovia žijú v Anglicku, Taliansku či v Rakúsku. Jedným z týchto potomkov bola aj markíza Mária Lujza Pallavicino (1927–2013). Jej otec Alessandro Pallavicino pochádzal zo starej talianskej rodiny markízov, matka Mária Schönbornová z grófskej rodiny z územia Slovenska.

Markíza Mária Lujza Pallavicino

Ale ako sa s Máriou Lujzou skontaktovať? Nebola som prvá, kto sa o to pokúšal a viaceré niekoľkoročné dovtedajšie pokusy boli neúspešné. O to väčšia výzva to pre mňa bola. Predsa len, bola to stará 85-ročná pani žijúca niekde na samote v Taliansku. Od jej sesternice žijúcej v Londýne som získala kontakt na jej brata — markíza Alessandra. Priamy kontakt na sestru mi síce nedal, ale získala som mail na jedného z jej najbližších susedov. A tak ma čakala tá istá „cesta“ už po niekoľkýkrát. Vysvetliť kto som, čo som, prečo píšem a čo vlastne vôbec chcem. Nebol to prvý, druhý, či tretí list, ktorý som v tomto smere písala. Mala som ich za sebou už asi dvadsať. Keď už som to vysvetlila aj susedovi, napísala som mu list pre Máriu Lujzu a tá mi obratom po ňom poslala svoju adresu. Konečne! Konečne som mohla napísať priamo jej. A aj som tak spravila. Dlhý list, v ktorom som jej vysvetlila, na čom pracujem, o čom je môj výskum. A hlavne, že by bola pre mňa veľká česť sa s ňou stretnúť. Bola som ochotná za ňou vycestovať do Talianska. List som odoslala a netrpezlivo čakala na odpoveď.

Tá nakoniec prišla… Držala som v rukách list z Talianska a veru, bola som riadne nervózna, keď som ho otvárala. Očami som zbežne prebehla tých pár riadkov, ktoré mi markíza adresovala. Viete čo bolo najlepšie? Že Mária Lujza súhlasila s osobným stretnutím! Už stačilo len dohodnúť presný termín a vydať sa na cestu… ale o tom neskôr…

One clap, two clap, three clap, forty?

By clapping more or less, you can signal to us which stories really stand out.