SKRYTÉ POKLADY
Už ako dieťa som chodievala spolu s bratom na víkendy a prázdniny na dedinu k babičke. Vždy k tej jednej. Druhú som, žiaľ, nepoznala. Bola to typická stará mama. Chodievala do kostola v niekoľkých vrstvách sukní, ktoré na seba povešala a na hlave mala vždy ručník. Mala dlhé sivé vlasy. Takmer po pás. Zbožňovala som, keď som ju mohla česať a zapletať vrkoče. A ona zbožňovala nás. Svoje vnúčence. Namiesto raňajok sme u nej „frištukovali“ a odhŕňali „firhánky“, nie záclony. Napiekla nám koláčov, niekedy posedela so susedmi pred domom, potom sa poprechádzala po záhradke, opatrila sliepky a dala najesť mačke. Okrem toho, babička vedela krásne a veľa rozprávať. O tom, ako to bolo voľakedy, rôzne príbehy, napínavé aj humorné a treba povedať, veľa si toho pamätala. Keď som sa rozhodla spraviť rodokmeň, práve babička mi najviac pomohla. Dostali sme sa spolu asi dvesto rokov do minulosti. Samozrejme, sú tam medzery, ale tie doplnia matriky. Ale až vtedy, keď sa rozhodnem ho dokončiť…
Najlepšie však bolo to, že babička vždy všetko odkladala. Klasika, veď ešte sa to môže niekedy zísť. Aj keď sme všetci dobre vedeli, že skôr či neskôr sa na to zabudne a nikdy viac sa daná vec už aj tak nepoužije. Iba čo zavadzia. Ale ja som tie preplnené skrine a zásuvky milovala. Vždy, keď babička na chvíľu odišla, už som pátrala. Bola som zvedavá, čo všetko tam má. Ale ona to nemala rada. Hovorila, že sa stále niekde „kutrem“. Ale čo už. Našla som tam samé zaujímavé veci. Staré oblečenie, do ktorého som sa poobliekala. Mala tam rôzne knihy, obrázky, staré fotografie a veľa papierov, ktorým som vtedy moc nerozumela. Vždy som mala na to iba chvíľu. Popozerala som to a vrátila som veci na miesto.
Pred niekoľkými rokmi však babička zomrela. To som bola práve na univerzite študentkou histórie. Po nejakom čase sme sa pustili do triedenia jej vecí, z ktorých sa všetky, podľa babičky, mohli ešte zísť. A na moje prekvapenie, to neboli len „obyčajné“ papiere, ktoré tam mala, alebo „obyčajné“ knihy či fotografie. Bola to minulosť. Niektorí ich chceli vyhodiť, proti čomu som sa rázne ohradila a všetko som si vzala domov. Bolo tam veľké množstvo fotografií — starých či novších, a veľa papierov. Papierov, medzi ktorými som našla cestovný doklad môjho prapradedka z roku 1921, rôzne rodné listy — jeden dokonca z roku 1832 — aj keď ide „len“ o odpis z roku 1930, 60-ročný sobášny list mojich starých rodičov, viaceré vysvedčenia, napr. môjho dedka z ľudovej školy z 30. rokov. A to je len časť. Takisto mnohé knihy zostali v mojej izbe. Medzi inými napr. Pútnik svätovojtešský z roku 1918 a 1926 či cca 100-ročná modlitebná knižka.
Na „hóre“ (pre neznalých pôjd či povala) sa našiel krásne zachovaný kolovrátok. Funkčný. Stačí ho len očistiť. Babička mala aj rôzne maľované džbániky. Ale pre mňa je najväčším pokladom jej šijacia mašina. Na to, aby šila bolo potrebné rozhýbať koliesko a ďalej ju poháňať nohami. Milovala som ten zvuk. A verte tomu, že tá mašina už má tiež svoj vek. Babička ju kúpila za svadobné peniaze v roku 1949 od jednej Židovky z mlyna. Už vtedy však bola mašina stará asi 40 rokov. Takže dnes je to historický unikát. A dosiaľ funkčný. Ale hlavne krásny.
Ja som svoje poklady po babičke našla a zachránila. Verím tomu, že v každom dome sa niečo podobné, dýchajúce históriu, nájde. Ak o to nemáte záujem, sú tu archívy a múzeá, ktoré radi obohatia svoje zbierky. Nemyslíte, že by bola škoda, ak by ste ich zničili, vyhodili alebo spálili? Je to kus minulosti, ktorá by sa tým nenávratne stratila. Poobzerajte sa okolo seba. Dom mojej babičky nám svoje skryté poklady už vydal. A aké skryté poklady sa nachádzajú u vás?
