Opýtala som sa úspešných Slovákov, aké zručnosti by mali študenti rozvíjať už na škole
Keď nevieš, opýtaj sa, hovorievala mamka. Tak som sa opýtala.
V podstate už odkedy som na výške, rozmýšľam, kam ďalej. Nebojím sa budúcnosti, ale stále pátram, čo vlastne naozaj využijem a na čom potrebujem zamakať. Všeobecná odpoveď neexistuje, ale väčšina článkov a kníh vždy spomína rôzne zručnosti ako vodcovstvo, komunikácia, sčítanosť, ochota učiť sa a schopnosť robiť to efektívne. To všetko je super, ale predsa mám občas pocit, že tie články a knihy akosi nehovoria priamo ku mne.
Rozhodla som sa teda urobiť radikálnejší krok a oslovila som niekoľkých ľudí, ktorých v ich odbore považujem za úspešných, sú mi vzorom alebo ma inšpirujú. Nájdete medzi nimi umelcov, spisovateľov, riaditeľov aj vášnivých cestovateľov. A všetkých som sa opýtala tú istú otázku:
Aké zručnosti by dnes študent, potencionálny zamestnanec alebo podnikateľ, mal rozvíjať už na škole?
Chcela by som sa venovať iba jednej z tých odpovedí. Všetky ich však nájdete na mojom blogu.
Každý človek, no mladý obzvlášť, by mal byť zvedavý a neuspokojiť sa s odpoveďami, ktoré mu poskytne spoločnosť či učiteľ. Mal by isť za nimi, hľadať, či sú naozaj pravdivé, čo všetko im predchádza. Mal by byť teda prirodzene zvedavý aj vo veciach verejných, zvedavý na to, čo sa deje okolo neho.
A mal by mať tiež moje dve obľúbené vlastnosti — pochabosť a pokoru. Pochabosť na to púšťať sa do riskantných vecí, urobiť niekedy niečo len tak, pretože to on tak chce, a pokoru na to, aby vzal za to zodpovednosť a keď mu už ten risk vyjde a pochabosť sa vyplatí, aby to pokorou vedel ustáť, pristúpil k rozvíjaniu svojich aktivít s rozumom aj sebakritikou. (Baška Klimek, spoluzakladateľka medzinárodného coworkingu a biznis inkubátora a mentorka Nexteria Leadership Academy)
Zvedavosť, to som už ako odporúčanie dostala mnohokrát, a zdá sa, že sa mysľou potrebujem vrátiť do toho nevinného obdobia, ktoré mamka tak trefne nazýva “a prečo obdobie?”. Pýtať sa správne otázky, to by sa mi konečne zišlo vedieť. Napriek seminárom a workshopom a nespočetne veľa rande a dobrovoľníctvu a cestovaniu mám dojem, že sa ešte neviem správne pýtať. Že som sa ešte nenaučila počúvať pre počúvanie, nie pre odpovedanie. Kde sa to vlastne dá naučiť? Lebo v škole veľmi nie… Je toto správna otázka?
Raz som však zahliadla fotku na facebooku (áno, my mladí a tie naše internety…). Nehovorila o správnych otázkach, ale o správnych chvíľach pre mlčanlivosť. Tri mi utkveli v pamäti. Asi je zjavné, prečo.
- Uprostred hnevu
- Ak by som sa za tie slová neskôr hanbila
- Keď je čas počúvať
Čo sa týka pochabosti, tak napísať e-mail do infocentra Martinusu dva týždne pred Vianocami a dúfať, že nielenže sa posunie jeho spoluzakladateľovi a CEO, ale ešte si ho aj prečíta a dokonca mi veľmi rýchlo aj odpovie (a odpoveď sa nenesie v duchu “kto si a čo si to o sebe myslíš, otravovať mňa, pána knižných škriatkov?!”) považujem za svoj asi najpochabejší počin. A oplatilo sa! Ďakujem pánovi Meškovi za ochotu a smajlíky a odpísanie a super-duper-pecka odpoveď!
A pokora. Neviem, či som vhodný človek na posúdenie toho, či túto ľudskú vlastnosť, jednu z najkrajších, mám. Každopádne sľubujem svojmu budúcemu ja, že sa o ňu budem usilovať aspoň tak, ako sa usilovali rytieri o ruku princezny.