Feminizmus ako jemnosť

Bojím sa hovoriť o feminizme, lebo sa v tých debatách cítim veľmi zraniteľná. Paradoxom dnešnej doby je, že viesť feministickú debatu so ženami a mužmi-feministami je oveľa ťažšie a bolestnejšie. Častokrát počujem samu seba a veľa žien okolo hovoriť “ja nie som feministka!”. Feminizmus sa stal urážkou.

Problém nie je samozrejme vo feminizme a emancipácii ako takej. Ďakujem všetkým pra-matkám feministkám, ktoré nám vybojovali volebné právo, možnosť stať sa pilotkou, keď chcete a kopec iných vecí. Prečo sa však pre nás stalo označenie feministka nadávkou? Prečo sa feministkám nadáva do škaredých žien s chlpatými nohami? Prečo sa čoraz viac žien nechce k tomuto hnutiu hlásiť?

“Moja” odpoveď je jednoduchá: pretože feminizmus už dávno nie je ženský.

Namiesto toho, aby sme v tomto “mužskom svete” prinášali ženské kvality, prinášali poznanie že aj oni stoja za rešpekt, potlačujeme emócie, tvrdneme, a poháňame sa k neustálemu výkonu.

Keď počujeme psychológov neustále hovoriť, že žijeme vo svete zameranom na výkon — je to ten svet, ktorý nám postavili muži a my ho podporujeme. Prijali sme pravidlá, že budeme s nimi súťažiť, hrať tvrdé hry, potlačovať svoje emócie a zachovávať si chladnú hlavu. Kde sa podela jemnosť, neha, ktoré si neodporujú so silou, vytrvalosťou? Prečo riešime výraz “má gule” namiesto toho, aby sme riešili materstvo a to, ako sú matky prijímané v tejto dravej spoločnosti? Prečo sme si podľa pravidla “ak sa chceš zbaviť zlozvyku, nahraď ho dobrým zvykom” nevymysleli svoje pomenovanie pre odvahu a guráž?

Feminizmus potrebuje vážny upgrade.

Možno sa — ako malokrát v živote — prikláňam k totálnej revolúcií tohto myšlienkového smeru.

Čo je vlastne dôležité? Hanobiť mužov za to, že nám pomôžu obliecť si kabát či zaplatia za rande, riešiť slovíčka keď sme pre “naše dcéry” nevymysleli nový slovník, dokazovať že sme hrozne silné a výkonné, bojovať neustále proti niečomu a niekomu — to je tá cesta? Vychádza nám to?

Čo keby sme namiesto toho vytvárali miesta pre maminy, ktoré sa chcú intenzívne venovať svojim deťom aj po materskej, ktoré by boli slušne ohodnotené? Namiesto toho ich nútime byť super-výkonnými na plný úväzok doma aj v práci. Rýdzo kapitalisticky poňaté — je to ďalšia generácia pracovníkov, určite im dobre padne pohodovejšia matka.

Čo keby sme pripustili, že ženy pri strese plačú a že je ok plakať aj na pracovisku? Možno by sme mali oveľa menej nahnevaných a večne podráždených žien okolo.

Čo keby ženy — naše kolegyne boli našou podporou, a nepodkopávali nám kolená tvrdeniami, že PNka je pre padavky, a OČ-rka sa s deckom dá odbiť za 2 dni, že iba tá čo maká jak šroub ale hlavne DLHO, má hodnotu?

Čo keby sme ženy, ktoré sa rozhodnú “zostať doma” či nebodaj na plnej 3-ročnej materskej, prestali odsudzovať a dehonestovať ich? Aj tu nám neuveriteľne chýba slovník. Spolu s materskou/rodičovskou “dovolenkou”.

Čo keby sme by sme namiesto dokazovania sily začali mužov v businesse vysvetľovať, že týždeň pred menštruáciou je pre väčšinu z nás veľmi ťažký a možno by sme vôbec ani nemuseli pracovať (lebo aj tak za tie 3 týždne spravíme viac)? 
Áno, použila som slovo menštruácia. V jednej vete so slovom business. 
Bu-bu.

Čo keby sme si potom ešte aj prestali robiť prdel z mužov, čo sú na rodičovskej, a nebodaj pripustili, že muž je viac ako zarábajúca-večne-výkonná-mašina, ktorý je vlastný povolaný neustále frflať na svoje malé deti? Čo keby sme nahradili ich frflanie užším vzťahom s deťmi, že by to páni aspoň len skúsili na toho pol roka.

Čo keby muži prestali byť ľahostajní k stresu, ktoré ženy pociťujú a nehádzali len rukou, keď sa zdôveria so svojimi neistotami? Koniec-koncov, žijeme stále vo svete kde muži síce nepociťujú neistoty (lol), ale stále zomierajú mladší a chorôb zo stresu sa nevyhne veľká väčšina z nich, lebo pripustiť neistotu je smrteľné.

Čo keby ste, páni, aspoň prejavili kúsok záujmu o to, čo sa deje vo vašich tímoch, a aspoň raz “si nešli len svoje” ale skutočne sa zaujímali o ľudí, s ktorými pracujete? Čo keby ste sa popri dokazovaní vašej ochoty riskovať, spýtali aj ľudí okolo, čo si o tom myslia, a ako sa v tom majú? Čo keby ste dodržovali termíny a nechceli naopak od ľudí všetko asap, ale slušne sa dohodli kedy má ten druhý čas? Čo keby ste fakt dôsledne dodržovali termíny, len pán B. je mi svedkom, že toto je z 80% vaše časté fiasko. Čo keby ste ženám prestali hovoriť veci “to hovoríš preto lebo si vyčerpaná” alebo “čo reveš, si normálna?!”. Čo keby ste ženy prestali na meetingoch neustále prerušovať a skákať im do reči? Čo keby ste im nehovorili ako sa majú obliekať alebo že sú tučné? Čo keby ste na poradách počúvali vtedy, keď vyslovia nápad a neprijali ho až vtedy, keď ho vysloví iný muž, či nápady im dokonca nekradli? Čo keby ste ženám, čo si “vedia spraviť poriadok” prestali hovoriť, že sú “sekery” či nebodaj arogantné? 
(A to je len malý výpočet, toho čo som si v businesse zažila za posledných 8+ rokov).

Hnevám sa na tento svet a na seba. Hnevám sa, že som túto hru hrala tak hrozne dlho. Plačem.

Pamätám si tie momenty, keď som na porade vztýčila roky dozadu na znak hrozby prstík (aj sa za to patrične hanbím), všetky tie hádky, naťahovania sa, etc.. V práci som doteraz za svoj život plakala 3 razy verejne (rozumej pred max 3 ľudmi). Posledné týždne plačem skoro každý deň, aj keď ešte stále zatvorená vo svojom kancli (popracujem na tom). 
Prišiel na psa mráz: potrebujem vyplakať pocit zranení, ktoré som za tie roky nazbierala a ten neustály stres. Za to, že som sa presadzovala, pestovala svoje ego, trvala na svojich názoroch ako keby boli najdôležitejšie na svete. Pracovala som silou a neustálym výkonom, lebo som tak bola vychovaná, ovplyvnená spoločnosťou a myslela som si, že je to jednoducho správne.

Bojovala som so zlými zbraňami, no už sa za to netrestám, lebo som potrebovala roky na to pochopiť, že bojovať je blbosť. V našom svete považujeme výstrihy a emócie za zbrane. Pri výstrihoch sa asi dohodneme, že by mali byť vždy v decentnej miere, ale emócie potlačujeme ešte tvrdšie, akoby boli toxické. Máme málo chorôb zo stresu, že?

Hnev je prezlečený smútok, ja som smutná a neuveriteľne unavená z tých bojov, ktorým dnešný pa-tvar feminizmu prihrieva polievočku na pekne rozpálenom plameni. Keď ma nabudúce uvidíte sa veľmi hnevať, spýtajte sa ma z čoho som smutná.

t.

PS: Venované všetkým ľudom, čo sa veľa pýtajú — obdivujem vás, váš záujem nebude len z poučky. Venované všetkým mužom, ktorí (aj na business meetingoch) otvoria dáme dvere. Venované všetkým ženám, ktoré pred tými dverami počkajú, aby tak muži mohli spraviť. Prajem vám veľa lásky a nehy, nahradenia zlých zvykov novými a dobrými.

Show your support

Clapping shows how much you appreciated Tina Lickova’s story.