“This will be more like an academy, than just workshop” povedal nám na začiatok Stefano di Luigi, organizátor masterclassu a trojnásobne ocenený na World Press Photo. Masterclass od svetovej fotožurnalistickej agentúry VII sa skladá z troch 4-dňových workshopov v Miláne a účastníci z celého sveta sú vybraní na základe portfólia a navrhnutých projektov. Po septembri nasleduje ďalší workshop v decembri a záverečný bude v marci. Počas celého trvania má každý účastník jedného mentora — svetového fotoreportéra, ktorý ho mailom a cez Skype usmerňuje. Mojím je Tomas van Houtryve. Už za prvé dni sme stihli prediskutovať prácu fotografov z najrôznejších uhlov.

FINANCIE

Asi najčastejšie spomínanou témou bol rozklad editorial trhu a nedostatok financií. Nič prekvapivé, celá žurnalistika je na tom finančne zle. Pár príkladov od Stefana:

• keď v roku 2000 robil na reportáži pre jeden magazín, strávil 45 dní v Japonsku, pričom náklady boli 15-tisíc eur (plus jeho honorár).
• V roku 2008, už v Južnej Kórei, sa mu skladali tri magazíny na tri rôzne reportáže, aby vykryl náklady. Strávil tam pritom len 21 dní.

Dnes je situácia ešte horšia. Jednotná odpoveď na to, ako ufinancovať svoje projekty neexistuje. Je veľa ciest a pre každého môže, ale aj nemusí nejaká fungovať.

Pre slovenských novinárov môže znieť desaťtisíc euro na reportáž ako zbytočný luxus. Ale nie na každú tému stačí lowcost letenka a hotel. Veľa tém bez fixera, prenajatého auta, občas aj ochranky či dlhodobého networkingu v krajine nespravíte.

Na druhej strane sa treba vyvarovať slovenského negativizmu. Ako mi povedal fotoreportér Ed Kashi na inom workshope: “Editorial is not dying, it‘s just changing.”

Celý model (foto)žurnalistiky je v prechode a staré modely už neplatia. Jasné je len to, že dlhodobé projekty na svetovej úrovni sa už len z predaja práv do magazínov financovať nedajú. Príjmy treba kombinovať (editorial, komerčné zákazky, granty, sponzoring, crowdfunding, ale aj úplne iný job).

MYSLENIE

Bolo veľmi poučné vidieť špičky z brandže ako rozmýšľajú nie len nad fotkami, ale aj témami a ako vyberajú či rozvíjajú svoje projekty. Tomas van Houtryve jeho cestu k téme komunizmus v 21. storočí, ktorý postupne zdokumentoval vo všetkych súčasných komunistických krajinách. Na projekte Behind the Curtains pracoval sedem rokov.

Pri súčastnom projekte Blue Sky Project (propagoval som ho nedávno aj v MONO newsletteri) chce zvizualizovať nový typ vojny, kde sú hlavnou zbraňou bezpilotné drony. Vedia operátori dronov spoznať rozdiel medzi moslimskou modlitbou a ranným cvičením jogy? Alebo rozlíšiť skupinu teroristov od svadby? Van Houtryve sa snaží projektom vizualizovať podobné scény v americkom prostredí. Sám amatérsky dron na fotografie a videá využíva. Pozrite si nasledujúce krátke video, stojí za to.

Stavím sa, že za tento projekt získa cenu na ďalšom World Press Photo.

Ďalej v bodoch:

• Ak máte tému, spravte si research, ako bola doposiaľ vizualizovaná (foto, film atď.) aj čo sa o nej napísalo (a to hlavne knihy, nielen pár článkov)
• Rozmýšľajte, čo nové môžete priniesť
• Majte prehľad, čo sa publikuje (pripomína mi to, keď mi nejaký (nie len mladý) fotograf povie, že chce fotiť pre NY Times či National Geographic, ale pritom ich ani nečíta).
• “Look for visual codes” — neviem ako to preložiť, verím, že pochopíte
• Svoj projekt si treba spísať. Nielen preto, že žiadosti o grant či pitch editorom sú bez fotiek, ale aj aby ste si ujasnili, čo chcete a ako to spravíte.

EDITORI

Prezentáciu nám spravili fotoeditorky Magdalena Herrera (Geo France’s Director of Photography, ex-Nat Geo France) a Arianna Rinaldo (Cortona on the move, ex-Magnum) . Obe okrem iného tvrdili, že bez kvalitných magazínov fotožurnalistika v danej krajine trpí. Ja osobne verím, že nastupujúca generácia sa na Slovensku nebude inšpirovať len .týždňom (a sčasti snáď MONOm), ale bude automaticky sledovať naj médiá aj zo sveta. Toto samozrejme platí pre všetkých novinárov, nie len fotoreportérov.

Po prezentácii nám každá editorka dala 10 minút na pitch svojho projektu. Boli to najkritickejšie dve desaťminútovky v mojom živote! Vďaka tomu sme si rýchlo zlepšili naše prezentačné zručnosti. Pri reálnom stretnutí mimo workshopu by nám poďakovali a šli by sme bez spätnej väzby ďalej. So všetkým rešpektom, toto by ma na Slovensku nemal kto naučiť.

Ďalej v skratke:

• Emaily od fotografov skoro nečítajú, keďže ich dostávajú viac ako sto denne. Prehrabú sa tým len raz za čas.
• Ak už píšete mail, treba jasne napísať predmet a žiadne veľké súbory. Stačí štyri až päť viet, päť fotiek. To je všetko. Ak ich zaujmete, tak sa ozvú.
• Pozrite si, komu píšete. Je až neslušné posielať editorovi reportáž na tému, akej sa časopis nevenuje.
• Treba mať dobrú webovú stránku, SEO, jednoduché ovládanie, zverejnený email (nie formulár) a miesto, odkiaľ pochádzate.
• Najlepšou reklamou je vyhrať veľkú súťaž a publikovať v kvalitných magazínoch.
• Každý fotoeditor chce objaviť novú hviezdu ako Salgado.
• Najjednoduchšie je stretnúť editorov na workshopoch a portfolio reviews.
• Bežné portfolio review trvá asi dvadsať minút, niekedy aj menej. Ten čas treba využiť.
• Pitch the story, not the topic. V podstate to znamená, že predávate príbeh, nie tému. Pravdepodobne najčastejšia chyba.
• To, že tá téma zaujíma vás nezmanená, že bude zaujímať aj editora/čitateľa. Nemusí sa to však týkať napríklad dokumentaristov či nadšencov, ktorým nejde prioritne o publikovanie ale o vlastný zaujem o danú tému. Tento bod nie je až čiernobiely.
• Každý editor je iný. Čo jedna editorka skritizovala, druhá vyzdvihla. Hlavné body — byť jasný, priamy či unikátny — mali spoločné, ale pri niektorých sa rozchádzali.
• Neberte odmietnutie osobne ani fatálne. Berte to ako skúsenosť.
• “First you must have something to say.” čo k tomu dodať.

TECHNIKA

Technickej časti fotografie sme sa nevenovali skoro vôbec a ani nebol dôvod. Fotoaparát je nástroj, nie cieľ. A pýtať sa top fotoreportérov, ako si nastaviť foťák, je ako spýtať sa Hemingwaya, kde sa píšu čiarky. Zaujímalo nás skôr to, ako získali prístup na miesta a k ľuďom, ku ktorým sa iní nedostali, či ako si udržiavať kreativitu.

Nie je ľahké sa s takýmito ľuďmi stretnúť. Ich čas je vzácny a musia ho rozumne využívať. Ale neboja sa otvorene poradiť a šíriť svoje know-how. O to viac sa vždy hanbím, keď vďaka Nadácii otvorenej spoločnosti príde do Bratislavy do FRONTLINE klubu rozprávať niekto z top novinárov sveta a z novinárskej obce je nás tam len zopár. Preto dúfam, že aj tento môj blog vám sprostredkoval aspoň časť nadobudnutého know-how.

Ak chcete dostavať aj ďalšie info nielen z Milána, ale aj z iných mojích aktivít, prihláste sa namôj newsletter tu.

Ďakujem,
Tomáš

Všetky fotografie boli vyhotovené na iPhone počas pobytu v Miláne a publikované na Instagrame.

www.tomashalasz.com

Facebook

Twitter

Tomáš Halász (*1984) je profesionálny fotograf, ktorý sa špecializuje na reportážnu fotografiu a projekty pre mimovládne organizácie.

Pôsobil v ČTK, TASR a denníku Pravda. Od roku 2010 je nezávislý fotograf.

Získal ocenenia v súťažiach Czech press photo aj Slovak Press Photo. Jeho fotografia z fotoeseje o prezidentskej kampani Andreja Kisku “Cesta do paláca” získala titul FOTO ROKA 2014.

Popri komerčnej sfére sa zameriava aj na mimovládne organizácie. Je spoluzakladateľom a fotoeditorom online magazínu MONO.sk