Štátna ochrana menšín ako nástroj zväčšujúci ich spoločenskú nenávisť a legitimitu štátu

Hneď na začiatku by som uviedol, že som xenofil (mám rád diverzitu - odlišných ľudí, čo sa týka ich rasy, sexuálnej orientácie, kultúry, náboženského či iného názorového presvedčenia). Preto som momentálne 'perpetual traveler’, nežijem dlhodobo na žiadnom jednom mieste a väčšinu času cestujem a spoznávam odlišnú kultúru a ľudí.
Tiež som presvedčený, že je to práve diverzita/heterogénnosť, z ktorej benefituje kultúra našej spoločnosti.

Na základe mojich skúseností v rôznych vyspelých aj zaostalých krajinách, kde som nejakú dobu žil, som presvedčený o tom, že štátna ochrana akýchkoľvek menšín je toxická. A častokrát má úplne opačný efekt a dané menšiny reálne diskriminuje.

Nádherne sa to dá demonštrovať na rasových antidiskriminačných zákonov. Navštívil som veľa krajín s rasovo pestrým obyvateľstvom, ale za najrasistickejšiu krajinu pokladám USA (zrejme ešte na tom horšie je Juhoafrická republika). Krajinu podľa mňa s najstriktnejšími rasovými antidiskriminačnými zákonmi. Niekto by mohol argumentovať, že je to práve silný rasizmus v USA, ktorý spôsobil, že sú tam veľmi striktné rasové antidiskriminačné zákony. Dovolím si oponovať a tvrdím, že je to (už) aj tvrdá rasová antidiskriminačná legislatíva, ktorá tento rasizmus v ľuďoch živí a podporuje.

V Kalifornii som stretol dvoch aziatských Uber vodičov, ktorí sa mi obaja sťažovali, že majú problém dostať sa na štátnu univerzitu kvôli tomu, že potrebujú dvakrát vyššie skóre na prijímacích skúškach ako napríklad afroamerickí študenti alebo natívni indiáni. Pretože aziatov je na amerických univerzitách príliš veľa. A chýbajú afroameričania či indiáni. Môj brat vtedy študujúci v Kalifornie mi tento nepríjemný fakt potvrdil. Jednoducho štátne univerzity (a podobne aj firmy v rôznych štátoch) majú isté rasové kvóty a tvrdo ich dodržujú. Výsledkom je, že ak je niekto kvôli svojej 'už príliš zastúpenej' rase v škole alebo v práci odmietnutý alebo sú od neho vynucované podstatne vyššie požiadavky ako na človeka inej rasy, je pochopiteľné, že sa z neho môže stať ak nie otvorený, tak minimálne latentný rasista.
Google je korporátny gigant, ktorý má špeciálnu divíziu diverzity a ktorého cieľom je mať rasovo a kultúrne vyvážené oddelenia. A má to pre neho vysokú prioritu vzhľadom na globálnosť zákazníkov, čo sú ľudia prakticky všetkých rás a národnosti.
Spraviť takéto vnútrofiremné rozhodnutie je úplne v poriadku, ak to robí dobrovoľné.

Najviac rasistické mi v USA príde fakt, že každý štátny úrad sa vás v nejakom tlačive pýta na vašu rasu. Na túto otázku síce nemusíte odpovedať (je nepovinná), ale mne osobne príde rasistické už len to, že si štátny úrad dovolil túto otázku položiť. Priznám sa, že si neviem podobnú otázku predstaviť od akéhokoľvek európskeho štátneho úradu.

Rasovo antidiskriminačná legislatíva vedie napríklad k štátnym špeciálnym vzdelávacím programom pre afroameričanov (špeciálne vzdelávacie programy pre bielych by boli samozrejme rasistické), ktorých náklady sú externalizované na všetkých daňových poplatníkov. Čo vedie k ďalšiemu potenciálnemu rasizmu iných rás, ktoré na tieto programy musia nedobrovoľne prispievať.

Nepochopená situácia je podľa mňa aj s LGBT komunitou, ktorá vyžaduje štátnu ochranu svojich práv, podobne ako ju má heterosexuálna väčšina.

Tu je nutné podotknúť, že celá diskusia je zle nastavená. Problém je, že štát nemá heterosexuálnu väčšinu akokoľvek zvýhodňovať a vôbec akokoľvek zastrešovať inštitút heterosexuálneho manželstva. Je to diskriminujúce ako voči homosexuálom, ktorí musia na to prispievať, tak voči ľuďom ako ja, ktorí si myslia, že inštitúcia manželstva má byť od štátu úplne oddelená a zabezpečovaná súkromnou sférou.

Takže keď poviem 'NIE štátnym homosexuálnym manželstvám', tak musím tiež dodať 'NIE štátnym heterosexuálnym manželstvám'. Teda NIE akýmkoľvek štátnym manželstvám.

Preto si myslím, že netreba bojovať za to, aby homosexuáli mali štátom garantované manželstvá, ale za to, aby heterosexuáli žiadne štátom garantované manželstvá a iné privilégiá nemali.

Štátna ochrana mladých párov s deťmi je ďalšia ochrana, ktorá mladé páry reálne diskriminuje. V množstve moderných štátoch ako majiteľ nehnuteľnosti nedokážete z vášho domu alebo bytu vyhodiť mladý pár s deťmi, keď vám prestanú platiť nájom. Čo automaticky spôsobilo, že majitelia nehnuteľností prestali prenajímať svoje nehnuteľnosti potenciálne rizikovým klientom, čo sú akurát páry s deťmi.

Podobne to vieme rozšíriť na štátnu podporu a ochranu málo zarábajúcich, ktorí sú príliš málo produktívni na to, aby si zarobili aspoň na svoju minimálnu mzdu (ktorej cieľom je mimochodom ich 'chrániť') a v dôsledku toho sú nakoniec nezamestnaní.

Akákoľvek štátna podpora utečencov je ten istý prípad. Prispievajú na ňu všetci, aj tí, ktorí sú proti utečencom (a majú na to právo), čo ich nenávisť voči utečencom len zväčšuje. Preto je kľúčové, aby aj táto podpora bola dobrovoľná.

Mohli by sme vymenovať ďalšie minority, ktoré štát nejakým spôsobom chráni a pozitívne diskriminuje. To nie je ale cieľom článku.

Je potrebné si uvedomiť, že akákoľvek pozitívna diskriminácia implikuje vždy nejakú negatívnu diskrimináciu na niekoho úkor (vo väčšine prípadoch sú to daňoví poplatníci).

Za najnebezpečnejšiu vec na ochrane menšín ale nepokladám to, že všetci tí, ktorí nie sú súčasť danej menšiny, musia (pod hrozbou násilia) na štátnu ochranu danej menšiny prispievať, ale to, že štátnou ochranou menšín štát pomaly, ale isto zvyšuje svoju legitimitu a nenahraditeľnosť 'jediného spravodlivého ochrancu menšín'. A to špeciálne v očiach inteligentných ľudí, ktorí si dostatočne dobre uvedomujú, že diskriminované menšiny si zaslúžia ochranu.

Moderný štát už nie je postavený (len) na centrálnom plánovaní a výrobe jedla a ďalších potrieb, o ktorých vieme, že ich súkromná sféra dokáže zabezpečiť podstatne lepšie.
Moderný štát sa momentálne dostáva do polohy 'ultimátneho ochrancu práv slabších a diskriminovaných’. A tým len podčiarkuje svoju nevyhnutnosť a nenahraditeľnosť.

Ako informatik si dovolím tvrdiť, že máme úžasné technológie, (dokonca decentralizovane) crowdfundingové programy a rôzne technologické nástroje, ktoré nám umožňujú podporovať menšiny dobrovoľne, adresne a podstatne efektívnejšie ako to teraz robí štát.

Ako povedal môj kamarát a spisovateľ Paul Rosenberg štátna podpora (akýchkoľvek menšín) zabíja v nás ľuďoch tú najdôležitejšiu vec a to je súcit. To, čo nás robí ľuďmi.

Pocit súcitu zo strany donora a pocit vďaky zo strany diskriminovanej menšiny je úplne kľúčový. Štátne sociálne programy na ochranu akýchkoľvek menšín tieto pocity zabíjajú. 
Menšiny podporu zo strany štátu berú bohužiaľ častokrát ako úplnú samozrejmosť (a potom si ju nevážia).

Naopak prispievatelia, ktorú musia na túto podporu (pod hrozbou zákona prispievať), sú znechutení z toho, že musia nedobrovoľne podporovať diskriminované menšiny. V horšom prípade sa z nich stávajú rasisti a xenofóbi.

Všetky vyššie uvedené menšiny si ale určite zaslúžia našu podporu.

Musí byť ale dobrovoľná a adresná.