7 dôvodov, prečo nevolím a nepôjdem voliť

1. Neverím v demokraciu ako systém rešpektujúci individuálnu slobodu.

Myslím si, že človek na druhom konci republiky, s ktorým nezdieľam okrem spoločného jazyka a štátnej príslušnosti prakticky nič, nemá právo svojim hlasom rozhodovať o mojej budúcnosti, podobne ako ja nemám právo svojím hlasom rozhodovať o jeho budúcnosti.

S demokraciou ako systémom rozhodovania, na ktorom sa všetci jeho účastníci dobrovoľne dohodnú, samozrejme nemám problém, podobne ani s výsledkom hlasovania, ktorý je následne vynucovaný na všetkých zúčastnených, ktorí s tým dopredu súhlasili. Pokladám to dokonca za reálne použiteľný systém na lokálnej / regionálnej úrovni.

Demokrati zvyknú argumentovať tým, že základné ľudské práva sú predsa chránené Ústavou a o tom sa demokraticky nehlasuje. V tom prípade moje ľudské práva vnímam na podstatne širšej úrovni ako ľudia, ktorým Ústava príde ako dobrý nápad — za svoje ľudské právo pokladám napríklad aj právo na svoj majetok a plody svojej práce (takže pokladám za nemorálne, aby niekto rozhodoval o výške môjho zdanenia alebo ma vôbec danil), podobne pokladám za ľudské právo, právo na vlastné telo, čo je napríklad v rozpore s celoplošnou štátnou kriminalizáciou drog.

2. Neverím, že môj hlas s váhou menej ako jednou milióntinou dokáže niečo reálne zmeniť.

Myslím, že už len tým, že si prečítate tento blog dokonca, zmením toho viac, ako tým, že pôjdem voliť.
Štát je monopolistická organizácia na zákony, regulácie a veľké množstvo biznisu — vzhľadom na tento svoj charakter bude principiálne stále priťahovať finančné skupiny a spoločnosti s korporativistickými sklonmi, ktoré tento monopol využívajú a budú naďalej využívať v svoj prospech (krásna ukážka, bohužiaľ len jedna z mnohých, sú stravenkové firmy).
História ukazuje, že akákoľvek vláda podlieha týmto korporativistickým snahám a zneužíva štát vo svoj vlastný prospech.
Osobne preto nevidím primárny problém v samotnom zložení vlády a parlamentu (o ktorom máme možnosť demokraticky každé 4 roky hlasovať a tešiť sa z toho), ale v samotnom dizajne monopolistického štátu ako takého, ktorý vytvára priestor pre korporativizmus. Podobne ako fixné volebné obdobie (4 roky) motivuje víťazné strany (jedno aké) maximalizovať svoj zisk behom tohto časového obdobia využitím monopolných štátnych nástrojov. Keďže samozrejme vôbec nie je isté, že budú zvolení aj ďalšie volebné obdobie. Parlamentný systém demokracie postavený na štvorročných volebných obdobiach automaticky inklinuje k maximálnej exploitácii verejných zdrojov vládou počas obdobia, ktorá je akurát pri moci.

Tento problém si veľmi dobre uvedomujem aj v iných krajinách, kde korporativistická populistická demokracia prekvitá (ako USA). Dôležité podotknúť, že toto korporativistické správanie nie je anomália ideálneho demokratického systému ako si to veľa ľudí, ktorí veria v demokraciu a idú voliť, myslia. Podľa mňa je to rovnovážny stav, do ktorého akýkoľvek demokratický systém postavený na hlase ľahko ovplyvniteľných más, jednoducho inklinuje.

Ak sa vám nepáči súčasná korporativistická demokracia na Slovensku alebo inde na svete, znamená to, že sa vám nepáči demokracia vo svojej vyladenej forme.

3. Nemám koho voliť.

Všetky strany na Slovensku v 21.storočí presadzujú diskrimináciu utečencov za peniaze daňových poplatníkov a skoro všetky strany schvaľujú dodržiavanie status quo — bezobetné trestné činy vo forme kriminalizácie nevinných drogových užívateľov.

Chápem, že kompromisom v živote sa niekedy nevyhneme. Preto rozumiem, že väčšina z vás už mnoho rokov volí vždy ‘menšie zlo ‘. Väčšina z nás ale podlieha silnej indoktrinácii, že demokracia je ten najlepší a najspravodlivejší systém, na aký sme doteraz prišli. Nie je to tak, a osobne som si vedomý lepších alternatív.

Neustále robenie kompromisov nie je určite nevyhnutné (napríklad ako firma nepracujeme pre štát www.nepracujemeprestat.sk, čo si väčšina firiem na slovenskom trhu skutočne nevie predstaviť).

Osobne čím menej kompromisov v mojom živote, tým sa cítim šťastnejší a vnútorne vyrovnaný.

4. Neverím masám.

Masu pokladám za hlúpu. Pokladám za absurdné, aby hlúpa masa akokoľvek rozhodovala o mojej budúcnosti. Nenapadá mi absolútne žiadna vec, o ktorej si myslím, že by masa dokázala v mojom živote zlepšiť ako ja sám. Čokoľvek schváli masa alebo skupina politikov, ktorých masa zvolí, a následne to pod hrozbou zákona vynucuje, pokladám za obmedzujúce a do mojej slobody zasahujúce a spravím (a stále robím) všetko preto, aby som sa vyhol všetkým negatívnym dôsledkom rozhodnutí más alebo politikov, ktorých masa zvolila.

Keď vidím, že do parlamentných volieb na Slovensku kandidujú reálni ‘fašisti’, ktorých záujmom je reálne ovplyvňovať a obmedzovať môj život, tak samozrejme nemôžem legitimizovať svojim hlasom žiadny systém (parlamentnej demokracie), ktorý im to umožňuje.

Voliť znamená pre mňa legitimizovať systém presadzovania a vynucovania názorov más voči minoritám (nie nadarmo je demokracia pokladaná za tyraniu väčšiny voči menšine).
Preto je prakticky všade na svete medzi demokratickými politikmi populárna propaganda postavená na hrozbe akýchkoľvek minorít (utečencov, homosexuálov, užívateľov drog, atď, ktorí nikdy nebudú vo väčšine). Obľúbená nielen Ficom, ale aj Trumpom či Putinom.

5. Súčasný demokratický systém pokladám za absolútne zastaralý.

Popri technológiám ako Bitnation, PAX, veľa existujúcim návrhom decentralizovanej voluntaryistickej spoločnosti, mi súčasný demokraticky systém pravidelného 4-ročneho hlasovania pri volebných urničkách príde neuveriteľne zastaralý (doslova z čias demokracie Starého Grécka).

Štát je zastaralá inštitúcia, ktorá si pravidelnými voľbami snaží udržovať svoje status quo. Svojich občanov stále obmedzuje schvaľovaním nových a nových zákonov a prakticky nikde vo svete sa technologicky dobrovoľne nevyvíja smerom k väčšej slobode či decentralizácii.

Osobne neverím tomu, že je to akurát štát, ktorý nám dokáže poskytnúť viac slobody a zlepšiť naše životy. Zúčastňovať sa na voľbách znamená jeho existenciu a status quo legitimovať aj na ďalšie 4 roky.

Sú to práve technológie, ktoré prudko zlepšujú náš život, vďaka ktorým sme až tak produktívni, že nám štát môže ukradnúť až 55% a stále sa máme relatívne dobre.

Rád by som citoval môjho kamaráta Franka Brauna:

‘Technology leads, politicians just follow.’

O tom, že by to išlo určite inak, som napísal minimálne tri prezentácie :

6. Žiadnych politikov ako osobnosti vnútorne nerešpektujem

Na svete je veľa ľudí, ktorých politické a ekonomické názory na fungovanie sveta vnútorne akceptujem a veľmi rešpektujem, lebo mi prídu veľmi konzistentné a logické (Hans Hermann Hoppe, Murray Rothbard, Larken Rose, na Slovensku napríklad Juraj Karpiš).

Názory politikov, špeciálne tých slovenských, mi prídu veľmi nekonzistentné, absurdné, miestami až primitívne. Neviem si skutočne žiadneho z nich predstaviť ako svojho občianskeho zástupcu v slovenskom parlamente.

7. Nie som v tom sám.

Aj napriek tomu, že sa niekedy tak na Slovensku cítim.

Ani náhodou nechcem pôsobiť povýšenecky, ale pohybujem sa v technologicky odborných, či názorovo progresívnych komunitách inteligentných ľudí, ktorí majú pohľad na súčasný demokratický systém a voľby dosť podobný ako ja. Venujú sa moderným technológiam, ktoré predstavujú funkčné alternatívy pre monopolizovaný autoritativny štát — Bitnation, PAX, Ethereum, Openbazaar, rešpektujúce individuálne slobody na podstatne vyššej úrovni ako bežné štáty.

Všetkým týmto ľudom príde práca na týchto projektoch pre spoločnosť podstatne zmysluplnejšia a užitočnejšia ako svojím ďalším hlasom predlžovať legitimitu nemorálneho zastaralého monopolistického zriadenia inklinujúceho ku korporativizmu.

Preto 5.3 voliť nepôjdem a namiesto toho navštívim miestne Bitcoinové komunity v Manhattane, ktoré pokladám za perspektívnejšie pre spoločnosť ako politikov.

A vote for Nobody is a vote for Everybody