Fetiše národne orientovaných štátov

Prostriedky propagandy moderného nacionalizmu

Za posledných pár rokov som precestoval skoro všetky krajiny Európy, množstvo štátov USA, pár krajín Latinskej Ameriky, Afriky a východu od Turecka, Ruska až po Kazachstan.

Vec, ktorá ma na všetkých krajinách fascinovala a stále fascinuje je nacionalizmus. V rôznych formách a v rôznej intenzite. Nevyhnutný pilier štátnej moci. Kľúčový stmeľovací prvok, na ktorom stoja všetky národne štáty.

Je možné ho cítiť ako v štátoch s “vyspelou” západnou demokraciou až po “nedemokratické” štáty s výrazným kultom osobnosti. Je všadeprítomný. V diktátorských krajinách je nacionalizmus výrazne preexponovaný, modernému Európanovi do očí bijúci. Jeho výrazna podpora zo strany štátu je nezanedbateľná ale aj v “pro-demokratických” krajinách. V týchto krajinách je v rámci “dobrovoľnej” akceptácie viac sofistikovaný. Nacionalistická infiltrácia je ale plošná a týka sa všetkých štátnych školských systémov. Jeho obeťami sú napríklad malé deti, ktoré nie sú schopné sebareflexie (spievanie štátnej hymny, recitovanie ústavy, adorovanie národných buditeľov atď). Je potrebné podotknúť, že nie je principiálny rozdiel medzi touto a náboženskou indoktrináciou v útlom veku.

Napriek obrovskej kultúrnej a spoločenskej diverzite krajín, nástroje na propagandu nacionalizmu sú všade dosť podobné.

1. Fetiš na vlajky a štátne symboly

Až na pár výnimiek (USA, Kanada, Belgicko, ..), ktoré pokladajú znesväcovanie vlajky a štátnych symbolov za nevyhnutnú súčasť slobody prejavu, je tento akt trestným činom vo väčšine krajín sveta. Týka sa to dokonca aj krajín ako Nemecko, ktoré sa dlhodobo snaží o potláčanie exponovaného nacionalizmu. Hanobenie štátnej vlajky a štátných symbolov je trestným činom aj na Slovensku a pár ľudí za tento akt boli reálne odsúdených.

Kriminalizácia ľudí a ich zatváranie do väzenia za pálenie štátnych vlajok či symbolov (podotýkam, že v ich vlastníctve) je nielen prejavom barbarstva a necivilizovaného správania štátov, ale poukazuje tiež na výrazny fetiš a adoráciu štátnych symbolov prítomných vo všetkých štátnych inštitúciách vrátane škôl. Štátne symboly predstavujú novodobé modly a úctou k nim sú indoktrinované milióny detí na celom svete.

Kazašskí vojaci mávajúci kazašškou vlajkou v kazašškom múzeu prezidenta. V Múzeu sme boli ako jediní civilisti. Zvyšok boli vojaci.

2. Fetiš na národných buditeľov

Zamyslite sa nad tým, koľko rokov svojho života ste na škole strávili štúdiom štúrovcov, ich detailnej biografie a príbuzenských vzťahov, literárnej tvorby a všetkým, čo pre slovenský národ “vykonali”. Určite netvrdím, že bolo toho málo. Stojí ale na zamyslenie — kedy ste to v svojom živote reálne využili? (okrem situácií, kedy tieto informácie prenášate ako historik alebo učiteľ na ďalšie generácie).

Ak žijete v Bratislave, tak ľudia, ktorí žijú len 30 kilometrov od vás (Maďarsko, Rakúsko) strávili možno rovnako veľa času učením sa informácií o úplne iných “národných buditeľoch”. O ktorých ste nikdy nepočuli, zrejme nikdy počuť nebudete a podobne tieto informácie zrejme tiež nikdy v živote nebudete potrebovať.

Aj napriek všetkému rešpektu k národným hrdinom, sú to práve cudzie jazyky a všeobecná znalosť informácií o iných krajinách ako je tá vaša, ktorá vás v živote posunie zrejme podstatne viac dopredu ako napríklad informácia o tom, kde a kedy sa narodil Ľudovít Štúr (Juraj Bednár: Čo na to Ľudovít Štúr — Vzdelávanie sa v modernej dobe).

Aby som nevyznel ako nevzdelanec, rád by som podotkol, že osobne mám špeciálnu záľubu vo vyhľadání informácií o “národných buditeľoch”, navštevovaní “národných múzeí”, miestnych “národných pamiatok” v rôznych iných štátoch. Obzvlášť skúsenosti v krajinách so silným kultom osobnosti (Turecko, Kazachstan, Rusko či súčasné Maďarsko) na mňa pôsobili úplne odstrašujúco. A pritom podobne ako na Slovensku, aj v týchto krajinách sú tieto informácie povinne “vbíjané” do hláv všetkých mladých ľudí v snahe im len upevniť “národné povedomie” a spoznať “národnú históriu”. Uvedomujúc si silný ideologický charakter tohto poslania, musím odmietnuť akúkoľvek povinnú “národnú výuku”.

Povinná národná propaganda odkazujúca sa a neustále zdôrazňujúca “národných buditeľov” je na úrovni povinnej komunistickej propagandy neustále odkazujúcej sa na Marxa, Lenina či Engelsa.

Za zamyslenie stojí do akej miery je v súčasnej dobe užitočné pre ľudí umelé zvyšovanie ich “národného povedomia”.
Ktoré je často vystupňované do zhubného nacionalizmu a xenofóbie.

A či by nebolo lepšie, keby namiesto detailnej biografie štúrovcov, sa nemali deti radšej naučiť poriadne anglicky.

3. Fetiš na národné športové celebrity a tímy

Fetiš na národné športové celebrity a športové tímy je utužovaný a podporovaný prakticky vo všetkých národne orientovaných štátoch. A historicky zneužívaný socialistickými a komunistickými režimami na nacionalistickú alebo socialistickú propagandu (Severokórejské Mass games či Československá Spartakiáda).

Ak radosť alebo smútok vo vašom živote závisí od športového úspechu alebo neúspechu človeka, ktorý s vami okrem jazyka a spoločného vydavateľa pasu nezdieľa úplne nič (ešte aj trvalý pobyt má na rozdiel od vás v Monaku), tak vám srdečne gratulujem k vytvoreniu vášho virtuálneho emociálneho prepojenia.

Nie je nič zlé na tom, keď ako fanúšik fandíte svojmu športovému tímu alebo celebrite. Mali by ste si byť ale vedomý, že nie je morálne, aby na chod národných športových tímov prispievali úplne všetci. A tiež toho, že národné športové tímy sa využívajú ako “národný stmeľovací” nástroj štátnej propagandy. A nielen v Severnej Kórey.

Skúste sa zamyslieť nad tým, prečo drilovať a investovať do státisíc gymnastov na severokórejských “masívnych hrách” v rámci zvyšovania “národneho povedomia” je už za hranicou psychopatie.

A prečo investovanie do našich “národných tímov” za peniaze daňových poplatníkov je ešte úplne v poriadku. A kde je teda rozdiel.

4. Fetiš na “sväté” písmo

Fetiš na štátne “sväté” písmo (alebo Ústavu), ktoré je v každej krajine úplne iné (aj keď v niektorých ako napríklad Veľká Británia chýba) je tiež všadeprítomný. Slovenská ústava nie je tiež žiadny “masterpiece”.
Na rozdiel od napríklad Švajčiarskej, Slovákom zakazuje v referende demokraticky hlasovať o výške daní či odvodov, čím ich degraduje na poloretardovaných nesvojprávnych jedincov, ktorí musia otázku daní a odvodov riešiť výhradne cez svojich zvolených mocipánov (Článok 93).

Podobne znenie článku 41 “(1) Manželstvo je jedinečný zväzok medzi mužom a ženou” okrem toho, že potiera možnosť homosexuálnych manželstiev, svedčí tiež o tom, že Slovenská ústava je tvárny dokument podliehajúci lobbyistickým politickým tlakom.

Fetiš na Ústavu je extrémne silný v USA (dokonca silný fetiš na americkú ústavu je aj medzi libertariánmi, ktorí sa tiež nazývajú konštitucionalisti ako je napríklad Ron Paul).

Adorovanie ústavy ako nemenného ultimátneho dokumentu (čo minimálne na Slovensku nie je pravda), ktorý má fungovať ako univerzálna a dokonalá záväzná príručka pre život občanov, je na úrovni adorovania svätého písma Nového zákona ako kľúčového textu pre všetkých kresťanov. Netreba na túto analógiu zabúdať.

5. Fetiš na hymnu

Nebolo to tak dávno, kedy sme v škole museli povinne spievať “Pieseň šťastných detí” a množstvo ďalších ideologických pesničiek “šťastného” socializmu.

S koncom socializmu sa zo škôl vytratili povinné socialistické pesničky.
Tie “národne” v “národne orientovanom štáte” ako napríklad hymna zostávajú ale naďalej povinné (na Slovensku mimochodom prešiel tiež zvrhlý zákon o tom, že hymnu je potrebné hrávať každý pondelok pred začiatkom vyučovania).

V súčasnom “vyspelom” Turecku deti pred začiatkom každého vyučovania recitujú nasledujúcu báseň:

“Som Turek, úprimný a pracovitý. Mojou zásadou je chrániť mladšieho, rešpektovať staršieho, milovať svoju vlasť a môj národ viac ako ja.
Moja krajina musí rásť a ísť dopredu.

Ó, Veľký Atatürk! Na ceste, ktorú ste dláždili, prisahám, že neustále idem k cieľom, ktoré ste mi nastavili.

Moja existencia bude venovaná tureckej existencii.
Ako šťastný je ten, kto hovorí: “Som Turek!”

Spievanie americkej hymny či čestný sľub k americkej vlajke pred začiatkom vyučovania je na amerických stredných školách tiež bežná prax.

Youtube je plný videí malých dievčatok a chlapčekov spievajúcich štátnu hymnu, ktorí nerozumejú jej obsahu a slúžia ako nevedomí propagátori štátneho nacionalizmu. Dievčatok a chlapčekov, ktorým štát zakazuje pracovať a živiť ich rodinu. Ale nemá problém ich zneužiť na svoje propagandistické účely.

Obrovské množstvo detí spievajúcich ruskú hymnu
Deti spievajúce severokórejskú hymu

Špeciálne v kontexte severokórejskej hymny odporúčam vidieť film “V lúčoch slnka” (môj komentár k tomuto filmu). Na konci filmu je srdcervúca scéna, kedy filmári požiadajú severokórejské dievčatko, aby povedalo “niečo pekné a veselé, čo jej urobí radosť…” A dievčatko začne spievať báseň o severokórejskom vodcovi, lebo nič iné jej už v rámci ultra brain washingu nenapadne. Presne na túto scénku som si spomenul, keď mi môj starší syn povedal, že jeho najobľúbenejšia pesnička je slovenská hymna.

6. Fetiš na vojnových veteránov

Fetiš na vojnových veteránov pokladám osobne za jednu z najzvrhlejších a najabsurdnejších vecí štátneho aparátu. Obzvlášť silný je v svetových mocnostiach (ako USA, Rusko, ale aj napríklad Turecko).

Je potrebné si uvedomiť, že veľké množstvo “súčasných” veteránov nebojovalo v žiadnej defenzívnej, ale naopak v silne invazívnej vojne. Ako názorný príklad poslúži napríklad vojna vo Vietname, ktorú USA prehralo a ktorá je vnímaná ako úplne zlyhanie americkej vlády. Americkí vojaci v nej robili presne to, čo normálne robia masoví vrahovia — zabíjali nevinných ľudí. Vzhľadom k tomu, že tento “fail” bol realizovaný pod záštitou amerického štátu, namiesto doživotného väzenia za milión zabitých nevinných vietnamských životov, americkí vojaci získali od štátu VIP status “veterána” s doživotnou rentou a množstvom benefitov.

Fetiš na vojnových veteránov znamená poskytovanie štátnych privilégií masovým vrahom za peniaze daňových poplatníkov.

Je namieste začať argumentovať, že americkí vojaci “za nič nemohli”, boli len obeťou nešťastného “amerického establishmentu”, ktorý ich donútil narukovať a ísť bojovať do Vietnamu.
Podotýkam, že takto isto mohli argumentovať aj milióny nacistických vojakov, ktorí v tom “boli tiež nevinne” a poslúchali len príkazy svojich nadriadených. Bohužiaľ aj títo boli masoví vrahovia. Našťastie v Nemecku ale VIP status vojnového veterána nezískali.

Aj napriek tomu, že môžeme s množstvom amerických veteránov len ľudsky súcitiť, štátny VIP status “vojnového veterána” je veľmi nebezpečný, lebo pre amerického vojaka, ktorý keď pôjde bojovať do akejkoľvek nezmyselnej vojny, vytvára štátom garantovaný rešpekt s množstvom privilégií. Ak by americkí vojaci, ktorí sa vrátili z Vietnamu boli spoločnosťou vnímaní a ostrakizovaní ako masoví vrahovia, tak pre americkú vládu by pri ďalšom vojnovom konflikte bolo extrémne ťažké presvedčiť ďalších vojakov, že sa táto nešťastná situácia nezopakuje a že pôjdu zabíjať len “skutočných nepriateľov”.

Záver

Konštrukt národa a s ním súvisiace symboly predstavujú základný stavebný piliér súčasných “národných štátov”. 
Je to efektívný nástroj na stmeľovanie obyvateľstva opierajúci sa o kolektivistické atribúty na danom území — ako je spoločný jazyk, spoločná história, spoloční narodní buditelia, spoločná hymna, spoločné vlajky a symboly atď.

Konštrukt národa a jeho fetiše môžeme vnímať ako modernú náhradu pôvodnej kmeňovej štuktúry o ktorej môžeme tvrdiť, že bola prirodzená (ľudia majú evolučnú potrebu sa združovať, nasledovať a adorovať vodcov). Táto potreba v kontexte globálnej spoločnosti nielenže už nedáva zmysel, ale na ľudskú spoločnosť má úplne opačný zhubný efekt. Sme svedkami toho, kedy nacionalizmus spôsobuje genocídy, vojny či xenofóbiu a jeho “pozitívny” stmeľovací efekt z tohto hľadiska je zanedbateľný.

V novom globálnom Internetovom “peer-to-peer” svete, v ktorom zdieľame viac spoločných vecí s ľudmi na druhom konci sveta ako s našimi fyzickými susedmi, konštrukt geograficky vymedzeného národa prestáva dávať zmysel. Čo logicky vedie k rozpadu “národne orientovaného štátu”.

Plošnú nacionalistickú propagandu a fetišizovanie národných symbolov (na vlajky, symboly, hymnu, národných buditeľov …) preto treba vnímať ako umelé zvyšovanie zmysluplnosti a dôležitosti “národne orientovaných štátov”.

A pud sebazáchovy, keďže ich ďalšia budúcnosť je nejasná.

Like what you read? Give Pavol Luptak a round of applause.

From a quick cheer to a standing ovation, clap to show how much you enjoyed this story.