Inštitucionalizované zbavovanie sa individuálnej morálnej zodpovednosti

Jedna z najnemorálnejších vecí, ktorú štát v minulosti robil a súčasný moderný štát stále robí

Pavol Luptak

Úvod

Nasledujúci článok je o fenoméne, ktorý ma fascinuje a súčasne desí už veľa rokov. O tom ako inštitúcie (nielen štát) zbavujú ľudí individuálnej morálnej zodpovednosti. Na napísanie ma inšpirovalo viacero vecí:

  • A tiež moj starší článok Fetiše národne orientovaných štátov, kde som sa trochu venoval téme, prečo vojakov zabíjajúcich vo vojnách nevinných ľudí adorujeme ako veteránov a poskytujeme im rôzne privilégia namiesto toho, aby sme sa na nich dívali ako na masových vrahov.

Desivé otázky bez odpovedí

Na začiatok si položme pár dôležitých otázok:

  • Prečo drvivá väčšina normalizačnej exekutívy (členovia polície, Štbáci), ktorí mučili a zabíjali nevinných ľudí v 50-tych rokoch neboli nikdy potrestaní?
  • Prečo pohraničiari, ktorí strieľali počas ČSSR do nevinných ľudí snažiacich sa utiecť na Západ (išlo o takmer tisíc obetí), nielenže neboli nikdy potrestaní, ale teraz dostávajú výsluhový dôchodok z peňazí daňových poplatníkov?
  • Prečo vojaci, ktorí bojovali vo vyslovene nezmyselných vojnách (a tento fakt bol oficiálne akceptovaný daným štátom, napr. vojna vo Vietname zo strany USA) sú vnímaní ako vojnoví hrdinovia, veteráni, ktorí sa tešia špeciálnemu postaveniu a špeciálnych štátnych privilégií?
  • Prečo Štbákov, pohraničiarov, veteránov zodpovedných za vraždy nevnímame ako masových vrahov, ale v horšom prípade ich ignorujeme, v lepšom prípade privilegizujeme aj napriek tomu, že sme si ako spoločnosť vedomá ich strašidelných činov?

Nebezpečnosť alebo nevyhnutnosť retroaktivity v prípade trestných činov proti ľudskosti?

Množstvo ľudí bude argumentovať, že je to kvôli absencii retroaktivity. Nemôžeme spätne vynucovať trestanie ľudí za činy, ktoré v danej dobe boli úplne legálne. Dáva to istú logiku a má to slúžiť ako ochrana voči zneužitiu v prípade budúcich vlád, ktoré by vďaka tomu mohli spätne kriminalizovať ľudí za absurdné veci, ktoré sa zrazu stali nelegálne. Táto argumentácia nedáva podľa mňa zmysel z dvoch dovodov:

1. Akákoľvek autoritatívna vláda v budúcnosti môže kedykoľvek zaviesť retroaktivitu na trestné činy (aj keď “by teda oficiálne nemala”), kedže akákoľvek autoritatívna vláda v budúcnosti môže robiť veci, aké len chce.

2. Morálnej individuálnej zodpovednosti by nemalo byť možné sa technicky zbaviť (aj keď to štáty inštitucionálne umožňujú, aby zachovali svoju občiansku lojálnosť v budúcnosti — kto by išiel za štát bojovať do akejkoľvek vojny alebo chrániť hranice a strielať do ľudí, ak by hrozilo riziko, že v budúcnosti bude vnímaný ako masový vrah a nie ako vojnový hrdina/veterán?)

Inštitucionalizované zbavovanie sa individuálnej morálnej zodpovednosti je jedna z najnemorálnejších vecí, ktorú štát v minulosti robil a súčasný moderný štát stále robí.

Čo Norimberský proces?

História ukazuje, že nie všetko, čo bolo legálne, zostalo nepotrestané. Nádhernou ukážkou bol Norimberský proces. Zaujímavé na tom je, že obhajoba nacistických zločinov zložená z 12 právnikov, ktorí obhajovali 6 nemeckých nacistických organizácií sa pokúšala preukázať neprávoplatnosť súdu a jeho retroaktivitu, keďže viaceré prvky obžaloby neboli v období pred druhou svetovou vojnou právne kodifikované, alebo neboli v nacistickom Nemecku trestným činom. Dovolím si citovať wikipédiu:

Obvinení vo viacerých prípadoch zvaľovali všetku vinu na nadriadených, Hitlera, SS a gestapo a obviňovali z rovnakých zločinov krajiny ustanovujúce tribunál, najmä ZSSR. Súd však skonštatoval, že ak obžalovaní konali na rozkaz svojej vlády alebo nadriadených, nezbavuje ich to zodpovednosti za ich činy. Môže to však byť pokladané za poľahčujúcu okolnosť, ak Súdny dvor rozhodne, že si to vyžaduje spravodlivosť. V tomto duchu sa niesla obhajoba napr. Keitla, ktorý tvrdil, že je tradíciou nemeckých dôstojníkov plniť rozkazy nadriadených a nepochybovať o nich. Rozhodnutie o vedení vojny bolo podľa neho čisto politickým rozhodnutím a jemu ako vojakovi bolo povinnosťou tieto rozkazy vykonať.

Norimberský proces umožnil vznik precedensu a právneho rámca, podľa ktorého boli súdení ďalší vojnoví zločinci druhej svetovej vojny, ako aj vojnové zločiny neskorších období. Ustanovil osobnú zodpovednosť jednotlivcov za vojnové zverstvá, genocídu, vážne vojnové zločiny a zločiny proti ľudskosti. V nasledujúcom období boli uskutočnené procesy s ďalšími osobami z radov nemeckej armády, nacistickými lekármi, príslušníkmi SS atď. Len v rámci americkej okupačnej zóny sa jednalo o 12 procesov, ktoré sú známe ako následné norimberské procesy. Jeden z najznámejších z nich bol norimberský lekársky proces.

Kde sú hranice osobnej zodpovednosti?

Precedens norimberského procesu ustanovil osobnú zodpovednosť jednotlivcov za vojnové zverstvá, genocídu, vážne vojnové zločiny a zločiny proti ľudskosti.

Otázka znie, kde sú hranice osobnej zodpovednosti a kto tieto hranice definuje? Môže ju vôbec definovať štát? Totiž keby si nacistickí pohlavári boli dopredu istí, že tam patrí zodpovednosť za vojnové zločiny, tak možno by nenapáchali toľko inštitucionalizovaného zla. Lenže tie hranice definoval norimberský tribunál až po tom, ako sa samotné zlo vo forme druhej svetovej vojny uskutočnilo.

A čo sú zločiny proti ľudskosti?

Podľa mojej vnútornej morálky tam určite patria všetci vojaci zabíjajúci nevinných ľudí v akejkoľvek vojne, všetci pohraničiari strieľajúci do nevinných ľudí snažiacich sa utiecť cez hranice či Štbáci, ktorí mučili a ničili životy nevinných ľudí počas ČSSR. Patria tam aj všetci ľudia, ktorí v súlade so zákonom tyranizovali (a stále v rôznych krajinách tyranizujú) homosexuálov a nútili ich do chemickej kastrácie (a bohužiaľ ospravedlnenie vo vydaní 50 librovej bankovky s podobizňou Alana Turinga fakt nepomôže).

Zločin proti ľudskosti je podľa mňa akékoľvek nespravodlivé skracovanie ľudského života.

A nielen to.

Patria tam všetci slovenskí policajti či sudcovia, ktorí podliehajú legálnej propagande nezmyselnej vojny proti drogám. A ktorí v súlade so zákonom chytajú, súdia, posielajú za mreže alebo dávajú podmienky nevinným ľudom za drogy. Obzvlášť, keď je nad slnko jasné, že o pár rokov vo všetkých civilizovaných krajinách bude legalizovaná marihuana, časom MDMA, psilocybin či iné látky, za ktorými stoja podložené a nevyvrátiteľné klinické štúdie.

Ale no tak, predsa nemôžeš porovnávať zločiny proti ľudskosti s prechovávaním alebo distribuovaním drog!

Zločin proti ľudskosti je podľa mňa akékoľvek nespravodlivé skracovanie ľudského života. A to je presne to, čo títo policajti a sudcovia vo finále ľudom robia!
Poznám osobne množstvo ľudí, ktorí dostali za marihuanu na Slovensku podmienku, pár takých, ktorí skončili vo väzení. Vo všetkých týchto prípadoch ich životy boli úplne nezmyselne zničené. Niektorých na veľa rokov. Osobne neverím tomu, že si akýkoľvek slovenský sudca v súčasnej dobe reálne myslí, že zatváraním ľudí za marihuanu pácha spoločenské dobro. Podobne ako neverím tomu, že v budúcnosti bude tento sudca za skracovanie života nevinného človeka akokoľvek postihovaný.

Prečo by toto nemal byť zločin proti ľudskosti?

Podotýkam, že tisíce ľudí na celom svete sú kvôli drogám väznení a častokrát na veľmi veľa rokov. V amerických väzniciach to býva najčastejší trestný čin (absurdné na tom všetkom je, že v jednom americkom štáte sú ľudia, ktorí si za trávu odpykávajú vo väzení aj 20 rokov a vo vedľajšom štáte si ju legálne kúpite v obchode). Prečo drogy treba legalizovať som detailne vysvetlil v tomto mojom staršom blogu.

Zamestnanci veľkej organizácii ako štát predsa nemôžu niesť za veci osobnú morálnu zodpovednosť!

Keby každý pri pridelení úlohy uvažoval či je to morálne alebo nie, tak by sme sa nikam nedostali. Zamestnanci musia dodržovať predpisy, zákony, na osobnú morálku nie je priestor! Bolo by to prudko neefektívne!

Ale jasné, že niesť osobnú morálnu zodpovednosť môžu. A nielenže môžu, ale mali by!

V našej firme už 5 rokov nepracujeme pre štát a štátne inštitúcie, podobne sme spustili iniciatívu Nepracujeme pre štát na Slovensku a Nepracujeme pro stát. Okrem toho sme začali tiež nepracovať pre všetkých súkromné firmy, o ktorých z verejných médií dokážeme zistiť, že sú napojené na skorumpované štátne inštitúcie a obvinené z korupcie.
Je to zásada našej firmy, ale rešpektujeme rozhodnutia všetkých našich zamestnancov neakceptovať akýkoľvek projekt, o ktorom je ktokoľvek presvedčený, že nie je morálny, respektívne má pochybnosti o morálnom kredite samotného zákazníka. Toto sa v našej firme reálne už aj stalo a daný projekt a zákazníka sme odmietli, a to aj napriek tomu, že nešlo o štátnu inštitúciu alebo skorumpovanú súkromnú firmu. Priznám sa, že aj keď sme stratili zákazníka, toto správanie našich ľudí ma nesmierne potešilo. Totiž uvedomil som si, že naši ľudia nesú za každý projekt osobnú morálnu zodpovednosť.

Ak si poviete, že možno v súkromnej firme by toto fungovalo, ale v štáte, kde sa musia plniť príkazy a dodržiavať zákony by to určite nešlo, tak si dovolím oponovať. A to Singapurským štátom, kde je vyslovene kladený dôraz na individuálnú zodpovednosť všetkých štátnych zamestancov (efekt to má reálne taký, že štátni úradníci tam reálne končia v base za akýkoľvek korupčný škandál, ale sú aj špeciálne nadštandardne ohodnotení, keď štátu ušetria alebo získajú peniaze).

Strach zo spoločnosti, v ktorej by ľudia primárne nasledovali svoju morálku, nie zákony

Pred dvomi dňami som mal na Facebooku nasledujúcu výmenu názorov s Tomášom Bellom:

Ja: “….. je to uber nezmysel a jediný spôsob ako tento nezmyselný zákon zmeniť je ho plošne bojkotovať. Keďže očividne hlasovaním do urničky to nejde. Totiž totalitnú spoločnosť vytvárame tak, že slepo rešpektujeme nezmyselné zákony”

Tomáš Bella: Presne toto doslova som si myslel aj ja, ked som mal 16 rokov. Medzitym som si vsimol, ze na druhej strane su tu aj nevyhody z toho, ak kazdy moze dodrziavat len tie zakony, ktore sa mu pacia.

Tento názor nie je len názor Tomáša, ale všimol som si to aj medzi množstvom mojich známych, ktorí veria v štát a ktorí majú strach z rohodnutia ľudí len na základe vlastnej morálky. Myslia si totiž niečo takéto:

Je lepšie, keď máme akékoľvek zákony (aj keď sú hlúpe a absurdné), ktoré nasledujú všetci, ako keď nemáme žiadne a dovolíme ľuďom sa riadiť len na základe svojej morálky.

Môj primárny rozhodovací mechanizmus je moja vnútorná morálka, aby som za žiadnych okolností nikomu neubližoval.

Priznám sa, že ja akékoľvek hlúpe a absurdné zákony rešpektujem len do tej miery, aby som sa vyhol bezprostrednej alebo potenciálne budúcej kriminalizácie. Cítil by som sa vnútorne dehonestovaný a morálne nekonzistentný, keby som nasledoval všetky zákony, ktoré pokladám za hlúpe a absurdné. Ak takéto zákony existujú, tak mi príde najsprávnejšie využiť všetky legálne spôsoby ako takéto zákony obísť. Som presvedčený totiž o tom, že keby to robili všetci, tak tu takéto zákony nemáme (máme ich práve preto, lebo ich ľudia poslušne nasledujú). Môj primárny rozhodovací mechanizmus je moja vnútorná morálka, aby som za žiadnych okolností nikomu neubližoval. Zákony riešim len do tej miery, aby som sa vyhol mojej osobnej kriminalizácii alebo postihom mojej firmy.

A teraz si predstav, že by toto robili všetci! Nikto by nenasledoval zákony, ale všetci by si robili, čo chcú, len na základe vlastnej morálky!

Bola by to veru strašná spoločnosť — nemali by sme tu prvú a druhú svetovú vojnu (ktorú spôsobili ľudia, ktorí zákony slepo nasledovali, nie ktorí ich porušovali), nemali by sme toľko pohraničiarov, čo strieľali do ľudí či vojakov, ktorí keby sa vrátili z fronty, by boli označovaní za masových vrahov…

Osobne by som radšej žil v spoločnosti, kde ľudia reflektujú svoju vlastnú morálku, nech je akákoľvek ako v spoločnosti, kde sú hlúpe a absurdné zákony kriminalizujúce nevinných ľudí, ktoré všetci slepo nasledujú.

Som presvedčený (a verím, že toto moje presvedčenie ide empiricky dokázať), že keby sa ľudia spoliehali len na svoju morálku (nech je akákoľvek) a slepo nenasledovali zákony, lebo im to niekto povedal, tak tu nemáme milióny mŕtvých a milióny nespravodlivo odsúdených ľudí. Osobne by som radšej žil v spoločnosti, kde ľudia reflektujú svoju vlastnú morálku, ako v spoločnosti, kde sú hlúpe a absurdné zákony kriminalizujúce nevinných ľudí, ktoré všetci nasledujú.

    Pavol Luptak

    Written by

    Cryptoanarchist and voluntaryist focused on security and society hacking

    Welcome to a place where words matter. On Medium, smart voices and original ideas take center stage - with no ads in sight. Watch
    Follow all the topics you care about, and we’ll deliver the best stories for you to your homepage and inbox. Explore
    Get unlimited access to the best stories on Medium — and support writers while you’re at it. Just $5/month. Upgrade