(Ne)dobrovoľná cesta k blahobytu

Pôvodne som chcel tento článok nazvať (ne)dobrovoľný blahobyt, ale potom si uvedomil, že blahobyt je chiméra, neuchopiteľný a subjektívny. Ekonomický blahobyt dokážeme kvantifikovať a uchopiť podstatne lepšie. A pozorujeme, že niektoré krajiny k nemu rôznym spôsobom konvergujú alebo naopak divergujú (Venezuela). K napísaniu tohto článku ma motivoval môj týždenný pobyt v Dánsku, “meke dokonalej sociálne spravodlivej” spoločnosti.

Dánsko, podobne ako väčšina vyspelejších krajín sveta, sa rozhodla konvergovať k blahobytu zvyšovaním daní a ich redistribuovaním takým spôsobom, o ktorom si dánski politici myslia, že je najlepší. A nech to znie akokoľvek prehnane, tento model je “násilný”, kedže vďaka nemu Dáni strácajú kontrolu nad viac ako polovicou svojho produktívneho života a rozhodovanie o plodoch svojej práce delegujú na dánskych politikov. (Už tu začínam počúvať unáhlené reakcie — ak sa ti to nepáči, tak tam nelez a neži! Sami sa tak rozhodli! A hlavne im do toho nekecaj!)

Moji kamaráti v Dánsku tvrdia, že to tak nie je. Vraj drvivá väčšina Dánov totiž platí dane dobrovoľne a s radosťou.

V poriadku — ak je to skutočne pravda, čo stojí v ceste vymeniť túto teóriu za prax a zrušiť v Dánsku všetky postihy a hrozbu kriminalizácie za neplatenie daní? Ibaže by bol niekde nejaký háčik.

To, že sú Dáni radostní a šťastní podľa mňa do väčšej miery vyplýva viac z ich každodenného bicyklovania a pohybu, ako z toho, že viac ako polovicu života pracujú pre štát.

(Ne)rešpektovanie genetickej diverzity a dopad na spoločnosť

Existujú dva druhy spoločnosti:

1. Nenásilná, ktorá rešpektuje genetickú diverzitu ľudí a všetky asymetrické konsekvencie z toho vyplývajúce.

2. ‘Sociálne/rasovo/pohlavne či inak spravodlivá, ktorá nerešpektuje genetickú diverzitu ľudí a všetky asymetrické konsekvencie z toho vyplývajúce, snažiaca sa násilne nastoliť symetriu (napríklad bohatstva).

To, ako ste fyzicky atraktívny do veľkej miery závisí od vašej genetiky. Samozrejme môžete veľa športovať a byť bohatý a inými spôsobmi zvyšovať svojej sexuálne šance. Všetko sú to ale len nápomocné faktory vašej fyzickej atraktivity. Niektorí ľudia sú jednoducho viac fyzicky atraktívni, niektorí menej. Tento vrodený fakt môže dramaticky ovplyvniť životy samotných ľudí — niekto na základe toho si môže dovoliť mať podstatne viac sexuálnych partnerov, niekto podstatne menej alebo dokonca žiadnych (samozrejme rolu zohrávajú aj kultúrne normy predpisujúce napríklad monogamiu), niekto sa tým môže výborne živiť a niekto naopak nie.

Asymetria fyzickej atraktivity rôznych ľudí v našej spoločnosti nám príde normálna a nikomu nenapadne do nej zasahovať, napríklad “štátným” prideľovaním extra sexuálnych partnerov ľuďom, ktorí sú menej atraktívni a ktorí majú podstatne menej sexu ako iní ľudia (a určite by si “zaslúžili” viac!)

Vaša genetika definuje do veľkej miery vašu inteligenciu (podľa posledných štúdií je to vraj až 80–86%, zvyšok závisí od prostredia, od toho, či ste v detstve hladovali atď). Vaša inteligencia do istej miery ovplyvňuje zase vašu produktivitu a následne schopnosť akumulovať bohatstvo (samozrejme nie je to 100%-né pravidlo — veľmi vysoká inteligencia môže niekedy spôsobovať finančné problémy). Viac informácii nájdete napríklad v tomto paperi “Do you have to be smart to be rich? The impact of IQ on wealth, income and financial distress?”.

Tu je nutné podotknúť, že korelácia IQ vs bohatstvo funguje len v určitom rozsahu IQ (ľavý kvadrát nižšie uvedeného grafu). Veľkú skepsu nastolil tiež Nassim Taleb v článku “IQ is largely a pseudoscientific swindle”.

Napriek tomu, že môžete mať k IQ skepsu a pokladáte ho za nespoľahlivý ukazovateľ, ak by ste mali na pohovore do vašej firmy prijímať zamestnancov len na základe jedného čísla, tak najlepšia heuristika je, keď toto číslo bude akurát ich IQ.

Znamená to, že vaša genetika do veľkej miery determinuje vašu inteligenciu a sekundárne vašu produktivitu a vaše bohatstvo. Napriek tomu, že nám príde absurdné zasahovať do sexuálnej asymetrie rôznej atraktivity ľudí vyplývajúc z našej genetickej diverzity, pokladáme za spoločensky úplne akceptovateľné násilne intervenovať do asymetrie bohatstva ľudí, ktorá je podobné ako v prípade sexuálnej asymetrie spôsobená aj našou genetickou diverzitou.

A dostali sme ku kľúčovému záveru — ak chceme skutočne nenásilnú spoločnosť, tak musíme brať ako fakt nielen genetickú diverzitu, ale aj všetky konsekvencie z nej vyplývajúce.
Naopak akékoľvek globálne pokusy štátov o “zmiernenie” tejto asymetrie (napríklad bohatstva) automaticky vedie k spoločnosti násilnej
.

Problémy násilného prerozdeľovania bohatstva

Nemusíte byť v Dánsku, aby ste si všimli tieto problémy. Je možné ich postrehnúť vo väčšine krajín.

  1. Vďaka pokusom o násilné zvýšenie symetrie bohatstva ľudí, sa celá spoločnosť pripravuje o lacné služby a produkty menej produktívnych (a štátom dotovaných) ľudí.
    Pekne to vidieť v Škandinávii, kde buď štát alebo odbory diktujú minimálnu mzdu či ohodnotenie menej produktívnych ľudí. Čím diskriminuje tých úplne najchudobnejších, ktorí si na svoju minimálnu mzdu či ohodnotenie nie sú schopní zarobiť. Namiesto lacného Uberu, lacných aupairiek či pouličných predavačov, menej produktívni ľudia sedia doma a poberajú podporu (od tých produktívnejších). Naopak napríklad v Latinskej Amerike tí najchudobnejší vám na ulici poskytujú veľké množstvo služieb, od predaja pitnej vody až po predaj ovocia, ktoré ráno natrhali.
  2. Každý človek má potrebu byť užitočný a vytvárať akákoľvek hodnoty. Nerobiť nič je pre psychiku človeka horšie ako robiť čokoľvek za akúkoľvek minimálnu mzdu. 
    Tu bohužiaľ neobstojí žiadny argument, že príliš nízka mzda je nehumánna či nedôstojná. Ak si niekto toto myslí, tak samozrejme ju nemusí akceptovať. Nemal by ale akceptovať ani nedobrovoľnú podporu od všetkých ostatných. Ľudia, ktorí sú nezamestnaní, zvyknú mať ťažké depresie, ktoré by nemuseli mať, keby reálne niekde pracovali, aj keď za menej peňazí.
  3. Akt dobrovoľnej podpory je prejav súcitu. Akt prijatia dobrovoľného daru je prejav vďaky. 
    Sú to základné ľudské pocity, ktoré nás robia ľuďmi a ktoré potrebujeme dávať, rovnako ako ich potrebujeme prijímať. Štátna sociálna politika je nehumánna, pretože nás zbavuje týchto pocitov a s prerozdeľovania robí politickú a častokrát populistickú neosobnú záležitosť.

Dôstojný život

Ľavičiari zvyknú argumentovať, že násilne platenie daní v spoločnosti a prerozdeľovanie tým chudobnejším minimalizuje v spoločnosti stres ľudí a umožňuje ľudom “dôstojne žiť’.
Osobne poznám pár ľudí, ktorí kvôli štátnym intervenciám do ich života podľahli ťažkému alkoholizmu a depresiám. A poznám tiež veľké množstvo ľudí, ktorí pokladajú platenie daní za priamu a bezprostrednú podporu korupcie. A majú z toho vážny psychicky diskomfort. A to sa nad ich nedobrovoľnosťou ani nezamýšľajú.

Ten najdôstojnejší život budú ľudia viesť vtedy, keď sa o to sami príčinia. Vlastnou, aj keď slabo platenou prácou.

A štát im najviac pomôže tak, že im jednoducho nebude stáť nijako v ceste.

Peer to peer spoločnosť bude umožňovať komukoľvek poskytovať takmer akékoľvek služby alebo produkty s výrazne nižšími transakčnými nákladmi, bez potreby štátu a využitím kryptomien.

Dobrovoľná výmena ako dobrovoľná cesta k blahobytu

Asymetria bohatstva v spoločnosti je spôsobená (okrem množstva iných faktorov) aj našou genetickou diverzitou. Je dobré mať na zreteli tento fakt, neznamená to ale, že by sme mu mali byť úplne podriadení. Podobne ako používame rôzne nenásilné metódy na zvýšenie našej sexuálnej atraktivity (napríklad chodenie do fitka), podobné nenásilné metódy by sme mali používať aj na to, aby sme sa mali lepšie a boli bohatší.

Všetci ľudia dokážu vytvárať nejaké hodnoty a je to práve ich efektívna dobrovoľná výmena, vďaka ktorej sa dokáže zlepšiť životná úroveň ich všetkých. Už len zdieľaná ekonomika je nádherný príklad, kedy principiálne nič nové nevytvárame, ale obojstrannou výmenou inak nevyužitých zdrojov bohatnú obe strany.

Zdieľaná ekonomika dennodenne zasahuje do našich životov, umožňujúc tým pomalý, ale istý nástup plne peer-to-peer spoločnosti. Ktokoľvek bude môcť poskytovať akúkoľvek službu alebo produkt komukoľvek na druhom konci sveta s prakticky zanedbateľnými transakčnými nákladmi a vďaka tomu bohatnúť.
Stojí na zamyslenie či by štáty namiesto násilnej nedobrovoľnej cesty k blahobytu formou prerozdeľovania, nemali zvoliť tú menej násilnú a viac civilizovanú. V maximálnej miere podporovať dobrovoľné výmeny všetkých ľudí a nestáť svojimi reguláciami a zákonmi v ceste postupnej transformácie do peer to peer spoločnosti.

V ktorej budeme bohatší všetci.