Ale nevedel som, že…

Napísané v roku 2011, buďte zhovievaví:)

Na prvý pohľad to nemusí byť evidentné, ale som dosť temná nátura. Zvykol som sa označovať za pesimistu, skeptika, cynika. Zvykol som byť označovaný za depresívneho s tendenciou vybuchnúť.

Tieto vlastnosti som vždy považoval za prepojené a bol som za ne rád. Možno okrem výbuchov. Mal som totiž pocit, že ma nútia kriticky myslieť, analyzovať situácie a premýšľať nad dôvodmi a možnosťami.

Vlastnosti, ktoré — mal som pocit — mnohým chýbajú.

Štandardný postup, napr. pri nástupe nových technológií, bolo ich zamietnuť. Odsúdiť, pretože boli iné ako tie, na ktoré som bol zvyknutý. Dlhé roky som sa preto držal starých Windowsov, pretože neboli nové.

To mi ale časom zrejme prišlo ako nedostatočný dôvod sa ich odmietanie, tak som začal skúmať, analyzovať a hľadať dôvody, ktoré by mi dovolili kľudne ďalej neznášať.

Postupom času sa mi podarilo priblížiť sa zdravým ľudom a začal som si všímať a hľadať aj pozitíva. Skepticizmus však zostával a nie tá zdravá varianta. Väčšina noviniek (vecí, ľudí) u mňa stále začínala v mínuse a musela pracovať na tom, aby dosiahla neutrálu.

Vždy som mal dojem, že ľudia jednoducho akceptujú všetko, čo im je podhodené. Preto počúvajú tú zlobu v rádiách, preto hrajú tisícu verziu Need for Speedu, obliekajú sa všetci rovnako a čítajú chujoviny z TOP 10 vitrínky.

Prišlo mi ako dobrý nápad zabarikádovať sa na opačnej stane a vehementne opovrhovať. A analyzovať a skúmať, aby som to mal čím podložiť.

Aby som mal nad “nimi” na vrch. Aby som bol zaručene “lepší”.

S týmto súvisí viacero problémov (no shit, huh?).

Ak si vsugerujem, že niečo bude na prd…

…dosť možno to na prd aj bude. Ľudia sa totiž držia svojich rozhodnutí čo to dá, pretože sa neradi mýlia. Rozhodnutia si obhajujeme, pretože zmeniť ich znamená priznať si chybu. Ak sa presvedčím, že film, na ktorý som bol “zatiahnutý”, bude smrdieť, musí ma odrovnať, aby som priznal počiatočnú chybu a zmenil názor.

Nestačí aby bol OK, vtedy si nájdem dôvody na obhájenie svojho rozhodnutia.

A toho sa začínam báť. Ak k v väčšine vecí pristupujem negatívne, zostane mi na viac vecí negatívny názor? Dosť možné, že? A vyzerá celý svet potom horšie, ako v skutočnosti je? Hmm…

Samozrejme to platí aj naopak. Ak si vsugerujem, že niečo bude úžasné, bude väčší problém presvedčiť ma o opaku. Čo bude dôvod, prečo som svojho času bol na Matrix Reloaded 2x po sebe:)

Každopádne ak sa už musím klamať, prečo radšej nie pozitívne? Osviežujúca zmena.

Ďalšia vec — ak začínam v mínuse a musím sa o prínose niečoho presvedčiť, potrebujem to najprv preskúmať, zažiť. Problém je, že…

Nie úplne všetky veci spadajú pod moje záujmy.

Nie vo všetkom mám potrebu a motiváciu a nutkanie a chuť vŕtať sa. Sú tieto veci automaticky stratené, rovnako ako všetci, čo im holdujú?

Počas MS v hokeji sme boli vonku, banda geekov a klasická debata — ako ich môže ten random generátor čísel baviť? Čo z toho majú? Sa tam len naháňajú z jednej strany na druhú, ako to môže pre boha niekoho zaujímať, o čom sa tam môžu rozprávať?

Zrazu niekto spomenie Symbian a strhne sa vášnivá debata. Mobily, číselné označenia, modely, verzie operačných systémov… bolo evidentné, že toto je téma hodná užitočného člena spoločnosti. Kto sa baví o tomto, vie o čo ide. Kto sa baví o hokeji, ide s davom.

Pred pár rokmi by som bol priamo tam, uprostred debaty, teraz som však cítil zvláštny odstup. Predstavoval som si, ako by to celé vyzeralo pre človeka, ktorému sú u prdele hokej aj telefóny. Stál by nad nami a rozmýšľal, prečo si táto skupina rozoberajúca číselká myslí, že je lepšia ako tamtá druhá skupina rozoberajúca číselká. Malý výskumník z inej planéty by čumel a nevedel, čo sa deje.

Všetci sme tam boli z rovnakého materiálu, fungujeme podobne. Hokej väčšinu nezaujíma a teda pre väčšinu je to nezmyselné behanie z ľavej strany na pravá. Pre fanúšikov hokeja môže byť to naše nezmyselná debata o rozdielne blikajúcich displejoch telefónu.

Jedna skupina si obháji výber zariadenia, ktoré denne používa, druhá sa dobre zabaví s kamarátmi a na chvíľu zabudne na všetko to svinstvo, s ktorým sa denne stretáva. A možno sa naplnia dobrým pocitom, ak “ich” tím vyhrá. Ostatnému nemusí rozumieť a pohľad na to potom bude zodpovedajúco povrchný.

Kto ale určí, čo má väčšiu hodnotu? Kto je ten, kto povie, ktorá skupina sa môže povyšovať nad druhú? Ja už to nechcem byť…

Ok, ale opovrhovanie je opodstatnené, ak viem, o čom hovorím. A keď teda viem, že je to zlé. Že? Uhm…

A viem, že to viem?

Čím viac viem, tým viac si uvedomujem, ako málo toho viem. Klasika. Platí všade a pri všetkom. Nové veci otvárajú nové možnosti, vytvárajú nové asociácie medzi vecami, ktoré som už poznal… bublina sa rozširuje, napája na bubliny nové…

Strhneme to k webdizajnu. Prenesme sa pár rokov dozadu. Vezmime, že mám nejaké skúsenosti, pár stránok za sebou, základy v malíčku.

Môžem sa teda pýtať — prečo ma niekto núti pridávať obrázkom alt atribúty, keď viem, že to aj bez nich vyzerá rovnako? Pre boha prečo by som mal používať <strong> keď <b> je o toľko kratšie a viem, že vyzerá rovnako?

Prečo by som mal brať ohľad na nejaké “štandardy”, ktoré ma nútia písať objemnejší kód s absolútne žiadnym vizuálnym rozdielom?

Áno, obrázok sa zobrazí bez alt atribúty. Áno, <b> je kratšie a za normálnych okolností vyzerá rovnako. Bol by som idiot, keby píšem dlhší <strong>. Vyzerá rovnako… až dokým si moje ignorantské ja uvedomí, že nie každý má perfektný zrak.

Nie každý má zrak.

Aj oni chcú browsovať stránky. A viem zaručiť, že každý screenreader (ako názov napovedá, softvér, čo číta obsah stánky) prečíta <b> a <strong> rovnako? Vyzerajú rovnako. Viem zaručiť, že znejú rovnako? Neviem, veď doteraz som ani netušil, že niečo také vôbec existuje!

Rovnako obrázky. Čo z nich má slepý človek? Nič, ak nepoužijem alt atribút, ktorým mu ho môžem popísať.

Niekedy si môžem myslieť, že viem o čom hovorím. Veď mám skúsenosti. Využil som celý rozsah svojich vedomostí a mám to overené! Som teda múdry, lebo píšem efektívne?

Nie, som ignorant.

Rozsah vedomostí je nedostatočný. Myslel som si, že viem o čom hovorím, ale nevedel som, že…

Netvrdím, že by som si postavil hlavu a tieto štandardy zaryto odmietal. Naštudoval by som si o čo sa jedná a následne sa nimi začal riadiť, pretože dávajú zmysel a sú jednoznačne správny prístup k veci.

Problém je v prvotnej reakcii. Problém je, že nezačínam neutrálom.

Definitívny zlom vo mne nastal po prečítaní tohoto článku, kde František Fuka hovorí o svojej profesii prekladača a “titulkovača” filmov.

Na preklady (a tým pádom ich autorov) som vždy nadával. Angličtinu ovládam dobre a v kine sa snažím počúvať. Titulky si ale pýtajú pozornosť a tak k nim oko sem tam zíde. Nasleduje porovnávanie prekladu na plátne s tým v mojej hlave.

A hľadám chyby. Nie cielene. Udierajú do očí. Jazyky mi nikdy problém nerobili a učím sa absorbovaním z okolia, takže slang atď zvládam tiež. Chybné a nepresné preklady ma iritujú.

S určitosťou viem povedať, že mnohé by som zvládol preložiť lepšie.

Prečítajte si ten článok.

Áno, za ideálnych okolností by som to zvládol lepšie, ale nevedel som, že okolnosti majú od ideálu ďaleko. Nie som lepší. Za ideálnych okolností by to lepšie preložili aj oni.

V oboch prípadoch som myslel, že viem o čom hovorím, a mám preto právo byť odmietavý a pochybovačný a povýšenecký a kto vie čo všetko ešte. Nemám. Nemôžem vedieť, aký úzky je rámec mojich vedomostí.

Automaticky odmietať veci, ktorým nerozumiem, som si už zakázal vyššie. Odmietať tie ostatné je ale tiež riziko…

And now for something completely different.

V jednej epizóde Buffy the Vampire Slayer chce spolužiak hlavných postáv spáchať samovraždu. Chce sa odstreliť, nedokáže pochopiť, prečo mu nikto nepomôže, keď je úplne zrejmé, že má problémy. Každý to predsa musí vidieť, tak prečo ho všetci ignorujú?!

Prečo je každý ľahostajný voči jeho utrpeniu, prečo ho nikto nepočuje kričať?

V tejto epizóde na Buffy uvalili kliatbu, kvôli ktorej počula myšlienky všetkých ľudí okolo seba. Najprv tie povrchné, neskôr všetky. Čím hlbšie zakorenené, tým viac kričali. Každý má problémy. Nerdi nie sú akceptovaní. Roztlieskavačky nemajú dokonalé postavy. Deti sú doma zneužívané. Futbalisti nie sú dosť dobrí… áno, niektoré sú väčšie ako iné, ale toto je high school, tu sú všetky rovnako obrovské.

“Prečo ti nikto nepomôže s tvojimi problémami? Pretože všetci majú plné ruky práce s vlastnými! Každý so sebou ráno bojuje aby natiahol statočnú tvár a vykročil, tak sa kurva vzchop a prestaň robiť kraviny!”

Keby mám parafrázovať spôsob, ktorým mu to Buffy objasnila.

Čo to má s čím spoločné?

Že niekto vyzerá v pohode, neznamená, že v pohode naozaj je. Každý vidí svoje problémy a ignoruje problémy iných. To isté môže kľudne platiť aj na spomínané kritické myslenie, analyzovanie…

Na to treba treba myslieť, keď sa v autobuse pozeráš okolo seba na všetkých, do blba čumiacich ľudí, pýtajúc sa, prečo aj ostatní nemôžu byť ako ty. Prečo si jediný, kto sa tu snaží? Prečo si jediný, kto tu nie kompletne vymletý?

Nuž… dosť možno nie si.

Možno si tak zaneprázdnený vlastným rozmýšľaním, že ho nevidíš u ostatných. Možno sme si všetci oveľa viac podobní, ako sa zdá… je to možnosť, ktorú treba zvážiť, keď štartuješ do povýšeneckosti. Možno si myslíš, že vieš o čom hovoríš. Možno si myslíš, že máš dostatok informácií.

Možno nemáš.

Ok poďme túto hodinku terapie pomaly ukončiť…

Nesnažím sa povedať, že by som k veciam nemal pristupovať skepticky, že by som ich nemal analyzovať a kritizovať ich za chyby. Snažím sa povedať, že už nechcem začínať v mínuse. Chcem im dať príležitosť.

Keď mi chutiť nebudú, ok, čo už, ale nechcem aby to bol počiatočný stav. Už nechcem, aby kritické myslenie a hľadanie plusov a mínusov bolo podmienené prvotným odsúdením. Pretože nie je.

Nesnažím sa tiež povedať, že všetko treba akceptovať, že všetky spôsoby života sú si úplne rovné. Každý má svoje morálne zásady a tie nepustia. Každý má svoje hranice a všetci si staviame bariéry.

Chcem však, aby tých mojich nebolo zbytočne veľa a aby neboli vystavané predčasne. Pretože búrať je náročné a ja som lenivý.

Vždy som sa považoval za “open-minded” (otvoreného? nezaujatého? liberálneho? žiadny slovenský preklad sa mi nezdá dostatočne výstižný) človeka.

Postupom rokov sa mi podarilo poraziť jemnú rebéliu diktujúcu, že všetko populárne musí byť automaticky zlé, naučil som sa nesúdiť Battlestar Galacticu podľa názvu a Buffy podľa prvej sezóny a zistil som, že aj na “zlých” veciach sa dá niečo schopné nájsť.

Sám seba som teda podvedome presviedčal, že nikoho a nič neodsudzujem aj keď odsudzovať a čakať, kým sa vec v mojich očiach validuje, bola vždy moja štartovná pozícia.

Môže to byť lepšie. A o to sa chcem snažiť. Snažiť sa byť skutočne “open-minded” a byť trochu skeptický aj voči svojmu skepticizmu.

Vynechať fázu odsudzovania a prejsť hneď k hľadaniu plusov a mínusov. A hlavne akceptovať, že je hrozne veľa vecí, ktorým nerozumiem (prípadne nie dostatočne) a že to mi nedáva právo povyšovať sa nad ne.

A snažiť sa pozerať na svet trocha pozitívnejšie.

Neviem. Možno starnem. Možno takto vyzerá dospievanie.
A možno to nie je úplne zlé. Uvidíme…

Originally published at brm.sk on June 20, 2011.

Ak sa ti tu chutí, môžeš mi dať srdiečko či zazdieľať a budem ťa ľúbiť :) Okrem týchto drístov učím ľudí programovať. Mám kopu online kurzov a do konca roka 2016 ich môžeš všetky mať za 199 eur.