Mám preukaz s čipom a čítačku, čo teraz?

Elektronická schránka, čo to je, ako si ju nastaviť a používať

Vybavil som si elektronický podpis, doniesol domov čítačku a rozmýšľal, čo teraz s tým. A keď to ja neviem, čo taký človek, ktorý nesedí pri počítači celý deň, každý deň?

Spravil som video, kde sa snažím všetko vysvetliť. Po lopate. Jednoducho. 
Hlavná vec je toto — štát plánuje prestať ti posielať naozajstnú poštu do naozajstnej schránky. Už žiadne listy.

Namiesto toho ti ju chce posielať cez internet. A aby si si ju prečítal, musíš tú čítačku používať. Pravidelne. Aby si so štátom nemal problémy.

Pozri video, naučím ťa na čo je ten preukaz, čítačka, čo je elektronická schránka, ako sa do nej dostať a hlavne ako si ju nastaviť, aby ti vždy prišiel email alebo SMS, keď ti tam štát niečo pošle.

Viac info som spísal v tomto článku.


Napríklad je tam časový rozpis, že v ktorej minúte videa čo vysvetľujem. Nech môžeš skočiť rovno na to, čo ťa zaujíma. A sú tam rozobrané všetky tie skratky a odkazy na programy. Je tam veľa užitočných linkov a informácií. Ten článok je dôležitejší, než tento.


Ty toto video možno nepotrebuješ, ty si občan internetu. Ale možno máš v rodine niekoho, kto sa do tých počítačov tak dobre nevyzná. Vieš, tí ľudia, čo od teba chcú, aby si im opravil tlačiareň, vždy keď prídeš domov.

Mám príbuzných s malými firmami, mama je zástupkyňa na základke, nepohybujú sa okolo počítačov, ale potrebujú elektronickú schránku. Im sa toto video zíde. Pretože boh vie, že na polícii, keď si čítačku vybavujú, im nič z toho nevysvetlia.


A tu je sľubovaný príbeh z vybavovačiek na polícii:

https://www.facebook.com/yablko/videos/862105240591434/

Bol som na polícii, že si vybavím elektronický preukaz a čítačku.
Malo to všetko, čo úrad potrebuje.
Zaprdená, stará budova, stoličky, čo ešte mária terézia strúhala, smiech, plač, smiech tých, ktorým sa už nechcelo plakať. Bola tam teta, ktorej polícia našla stratenú kabelku (prvé prekvapenie dňa: polícia niečo našla) ale teta ani za tú svatú máriu nevedela pochopiť, že vskutku existuje viac budov polície v Bratislave a toto nie je tá, ktorá hostí jej tašku. 30 minút sa jej to snažili vysvetliť, kým ju neposlali sedieť do kúta, že nech čaká, privezú jej to.
Som si predstavil, ako špeciálna zásahová jednotka spúšťa výjazd, prilby, vesty, všetko, len aby tete priniesla kabelku zabudnutú pred Kauflandom. Obrnený transportér, v strede taška, ktorú nikto nechcel ani ukradnúť. Čo je cool. Že jej to priniesli. Aj že to našli. Good job. Menej, že na ňu nakričali a robili z nej hlupaňu, keď evidentne bola vystresovaná z toho, že prišla o veci. Ale tak poznáme heslo pomáhať, chrániť, ponížiť.
Bol tam chlapec, ktorý vyzeral, že sa viezol na náklaďáku a skotúľal sa z kopy zemiakov do kanála, v procese čoho stratil všetky doklady okrem pasu, záhadne. A chlapec, ktorý sa divil, že o akých čítačkách a kódoch sa tu bavíme, hovoríme, že ty tu nie si kvôli tomu? “Nie, ja spotrebujem každý rok 2 preukazy.” Fair enough, ale mal tie gate s 50 vačkami, takže podľa mňa má preukazov na rozdávanie, len nevie, v ktorých vreckách. Pri toľkých vačkoch by to mohlo trvať týždne.
Prišla žena so zlomenou nohou. Keď hovorím prišla, myslím tým muž ju vyniesol hore schodmi, len aby ju okamžite zniesol dole schodmi, keď videl koľko ľudí čaká.
Miestnosti samozrejme nie sú dobre označené a nemajú svoje vlastné čakárne a nikto si nie je celkom istý, kto pred kým čaká a do ktorej miestnosti. V jednej z nich ťa fotia na preukazy. Majú tam presne nastavenú stoličku v správnej vzdialenosti od fotoaparátu, aby si sa zmestil na preukaz, because fuck zoom.
So stoličkou nesmieš hýbať. Teta si sadla a okamžite sa prisunula. Čím promptne spôsobila infarkt fotografke, s ktorou sa dobrých 5 minút snažili znova nájsť správnu polohu, kričiac na seba celý čas “Vy ma vôbec nepočúvate”, “Nie, vy mňa vôbec nepočúvate!” Neviem, kde je pravda, ale my sme ich na chodbe počúvali všetci.
Keď som vošiel dnu, strčila preukaz do čítačky a že “Teraz si chvíľu počkáme, musí sa to inštalovať” a autoritatívne treskla šálku kávy o stôl. Buď to bola autorita alebo rezignácia v očiach, neviem sa rozhodnúť. A tak sme čakali. Pár minút. Pochopil som vtedy, prečo som tu 3 hodiny.
Chcú od ľudí, aby si pripravili 3 čísla. 6 miestne, 8 miestne a iné 6 miestne. A ľudia ich majú zadať do mašiny jak na kreditku. A potom zadať znova. A ľudia si samozrejme nepripravili nič, vymýšľajú na kolene a v momente, keď píšu štvrté písmeno, zabudli prvé 3 a nemajú šancu to zopakovať a tak sa pomýlia a celý systém sa zablokuje a musia začať odznova. Hej, bola to rezignácia.
Ale bolo fajn, pokecali sme sa o slovensku a česku a systéme, zasmiali sa, poplakali, všeobecne utužili komunitu, odzdravili “Česť práci” a nikdy sme sa necítili bližšie k blížnemu svojmu, ako keď sa snažíme prežiť absurdnú tragédiu.
Hlavne, keď o nič nejde. Beriem späť, polícia. Veď vy za ten systém tiež nemôžete a musíte nás tolerovať jak aj my vás. A máte to s nami ťažké, veď ani nerešpektujeme svätú pozíciu stoličky. A priniesli ste tete kabelku! Teda dúfam. Ja už som bol preč.

Wheee.


Okrem vykopávania vecí von oknom učím ľudí programovať. Mám kopu kurzov (HTML/CSS/JS/Responsive design/PHP/MySQL/Laravel/OOP/WordPress, …)
a do konca roka ich môžeš
všetky mať za 199 eur.