(Diel 11.) Zaplatíme, nasadáme, smer Chopok

Tak, cesty zbehli rýchlo a s nimi aj naša dovolenka. Bol to skutočne zážitok a myslím, že pre mňa dosiaľ aj najlepšia cesta, hoci bola doma (možno práve preto?). Ešte by som chcela napísať zvláštne zhrnutie, preto sa žiadnemu väčšiemu sentimentu nejdem venovať ale radšej iba krátko (hups) napíšem, čo sme ešte cestou domov stihli.

Pôvodne sme mali v pláne absolvovať aj Demänovskú ľadovú jaskyňu, ale pretože sú vstupy iba každú hodinu, na parkovisku bola miliarda áut a v Poprade nás už čakala babka s nachystanými lekvármi, zredukovali sme aktivity len na výstup na Chopok. Ehm, no výstup. Vystúpili sme- z lanovky. Ale inak dobrá vec tá lanovka, bez nej by som ešte ani v utorok nebola na vrchu a tiež je z nej krásny výhľad- teda, ak nie je hmla, čo teda bola, ale až od polovice kopca. No, takže sme sa nechali vyviezť na druhý najvyšší vrch Nízkych Tatier a nechali sme si líčka vyštípať zimným mrázikom a vetrom. Ja vám ani neviem prečo mi to robilo takú radosť, keď inak zimu úplne neznášam ale veselá som z toho bola, akoby to znamenalo, že Vianoce prídu tým pádom skôr. Dôsledkom bolo, že som si po troch minútach škerenia sa vôbec necítila zuby. No ale všetko dobre dopadlo, ústa som zavrela, zuby sa zahriali a zatiaľ nevypadli. Na Chopku teda klasicky slušne fúkalo a keďže tam bola taká hmla, že bolo vidieť tak na 2–3 metre max, tak som sa cítila trošku aj tak akčne keď sa občas z tej beloty vynárali white walkeri s ruksakmi na chrbte a v najšokujúcejšom prípade v krátkych rukávoch a nohaviciach. Však ale keď to vyšli tak ristekpa.

Všímajte si white walkerov!

Po asi 10 minútach nás už prestalo baviť točiť sa v kruhu a fotiť sa na tablet, tak sme šli dnu do novej rotundy (mimochodom, ja&ty myslí skutočne na všetko, lebo v tej hale ako vyjdete z lanovky do 0 stupňov je hneď obchod s fliskami a windstopper-kami a čiapkami Jasná). Hore je hotel a kaviareň/ samoobslužná reštaurácia. Tam sme si dali kávu za 2,6e a počkali na ďalšiu lanovku, ktorá nás zviezla späť dole k nášmu autu, ktoré sme ale pokojne mohli nechať aj s otvorenými dverami a kľúčom v zapaľovaní, lebo keby ho za tých 5eur (en bloc) nepostrážili, tak by som sa tak naštvala, až by som napísala otvorený list so sťažnosťou! Áno, až tak.

Na obed sme si povedali, že sa zastavíme vo vychýrenej reštaurácii Tri studničky. Mohli sme ísť asi radšej ku babke, ona i my by sme mali väčšiu radosť. Pri vstupe vás privíta banner s oznamom, že reštaurácia získala významné gurmánske ocenenie (myslím, že Trend top, snáď aj 3. miesto, už si to nepamätám- vytesňujem z pamäte), ak čítate pozorne, zistíte, že to bolo v roku 2010. To nezískali nič lepšie odvtedy? Well… Neviem, stále sú radení medzi top reštaurácie ale neviem či by mali byť.

Prečo ale toľko negatívnej energie a čiernej mágie? Takže po poriadku. Po príchode, keď nás nemal úplne kto usadiť, sme sa ako čičmanské ovce motali od jedného stolu k druhému, váhajúc či sú alebo nie sú rezervované pre hotelových hostí. Po chvíli okolo nás však preletel jeden z čašníkov a vydal nám pokyn, že si môžeme sadnúť kam chceme. Usadili sme sa teda k oknu, v poradí to bol asi druhý alebo tretí stôl od dverí do kuchyne (dôležité pre situáciu uvedenú neskôr).

Na prvý pohľad ma potešilo, že ponúkali raw menu, z ktorého sme si vybrali predjedlo- carpaccio z tuniaka s feniklovým pestom a hlavné jedlo sme zvolili z klasického menu, ktoré sa však obávam, že neobmieňajú s ročnými obdobiami, ale veď ok, veď čo by už človek nechcel od reštaurácie tejto cenovej kategórie. Btw ad ceny- aj doteraz sme platili za jedlo vcelku dosť, pre nás je táto dovolenka aj snahou o gastronomický zážitok, ale vždy sme mali dojem, že tie sumy sú tak nejako primerané vzhľadom ku kvalite jedla alebo modelu danej reštaurácie, tu to však neplatilo, mali sme pocit, že preplácame a ten sa nakoniec aj potvrdil. Ale späť k jedlu. Vybrali sme si teda hráškové rizoto s kuriatkami, tie ale nemali tak ich nahradili hríbmi, čo je o level vyššie čiže všetko ok. Zatiaľ.

Predjedlo. Pre veci neznalých, carpaccio je studené predjedlo tvorené na tenko nakrájanými surovými plátkami mäsa alebo v našom prípade ryby. Surovosť je fajn, vynikne v nej pôvodná chuť mäsa ale v tých našich plátkoch to až tak nešlo, pretože ako možno viete, ak je niečo zmrznuté, chuť je skôr vodnatá. Áno, dostali sme pred seba na niektorých miestach ešte zmrznuté mäso. Feniklové pesto nebolo takmer vôbec cítiť a keď sme ho ochutnali zvlášť, chutilo skôr za kôprom než feniklom. Buď ho dali málo alebo bolo málo aromatické, výsledok bol ten, že sme jedli zmrznutú, vodnatú rybu absolútne bez chuti. Keď sme na to upozornili čašníka, povedal len, že ho to mrzí. Nič viac. Skutočne by som v takej reštaurácii čakala aj iný prejav ľútosti. Neboli sme však jediní, vedľajšiemu stolu zabudli priniesť polievku a tiež sa nedočkali inej kompenzácie než “to sa ospravedlňujeme”.

Rizoto. Ok, chuťovo nič extra ale ani zlé, no ryža by si ešte pár minút zaslúžila. Ja som sa síce aspoň nenudila cestou z Demänovskej doliny a mohla som sa zabávať zlepovaním častí ryže zo zubov, ale sú aj iné spôsoby ako možno na jedlo nezabudnúť.

Overall teda pekný fail, aby si v kuchyni top reštaurácie nevšimli, že vám podávajú zmrznuté (je to vôbec legit podávať mrazenú rybu ako raw food v takej reštike?) a nedovarené jedlo. Obzvlášť ak šlo o tak jednoduché chody.

No ale ešte nekončím, ešte ku kategórii prostredie. Čakanie na čašníka teraz nechajme bokom, príliš banálne. Viete, ja teraz ako som doma pozerám telku, a tam som si obľúbila relácie ako Áno, šéfe s Gordonom Ramsay alebo Extreme Chefs a hrozne sa mi páči tá akcia. Ako po sebe kričia a všade je chaos. Dobre sa na to pozerá, trocha horšie sa v tom prostredí je. Ako som písala vyššie, nesedeli sme úplne blízko pri dverách do kuchyne (ale keby aj, tak tam nemajú proste dať stôl) ale atmosféru sme si užiť mohli. Začula som aj čosi o mojej zmrznutej rybe, tak som bola rada, že bolo aspoň trocha kriku, ale aj o kuratách od susedného stolu a pod. Atmoška je teda znamenitá.

Záver bol trocha slabší, ale aspoň potvrdil slová pána z jednej z predchádzajúcich reštaurácii, a to, že sklamanie zo zlého jedla trvá dlhšie ako rozhorčenie nad vysokým účtom. Ja by som to trocha prispôsobila našej situácii a povedala, že sklamanie zo zlého jedla, umocnené vysokým účtom vyvolá to najväčšie rozhorčenie a veľa hejtu. Na záver prikladám posledný záber, ktorý máme vo foťáku. Sranda ako pasuje ☺

Show your support

Clapping shows how much you appreciated Zuzana Vargová’s story.