(Diel 3.) Deň oficiálne prvý: Banská Bystrica, Kremnica, Špania Dolina

Banská Bystrica

Dnes oficiálne začíname hlavnú časť našej cesty po Slovensku a začíname hneď silne národovecky, v Banskej Bystrici, v múzeu SNP. Pôsobivá budova, ktorú niektorí prirovnávajú k hube, mne pripomínala skôr lipový list. Lebo to by bolo pekné tématické (lebo lipový list máme v štátnej pečati) a aby to bolo srdiečko, to je priveľmi prvoplánové. Takže toľko úvaha k budove múzea. Teraz trocha k obsahu.

Pri vstupe „na nádvorie“ budovy ma zaujali a trocha aj potešili dve tabule- pamätníky obetiam holocaustu na Slovensku. Čo ma potešilo bol fakt, že okrem pamätníka pre židovské obete, aspoň múzeum SNP pamätá aj na rómsky holocaust, ktorého obetiam patrí druhá tabuľa.

Múzeum pôsobilo niečo po deviatej trocha zaspatým dojmom, skoro nikto okolo nás, upratovačky ešte prítomné v priestoroch a ponurý interiér veľké nadšenie nevyvolávali. Po zhliadnutí „dočasnej výstavy“ sponzorovanej firmou Mercedes, pozostávajúcej z dvoch bannerov a jedného starého mercedesu, ktorý údajne používali partizáni (po tom, ako ich ukradli vojakom Slovenského štátu) sme sa presunuli do permanentnej expozície. Pravdupovediac, že toto bola „dočasná expozícia“ sme si domysleli, lebo na konci prehliadky sa nás v dotazníkoch pýtali ako sa nám páčila a nič iné sme (okrem stálej expozície) nevideli, tak asi mali na mysli toto…

Čo sa však týka obsahu múzea, ostali sme trochu sklamaní. Naposledy som tu bola asi v 8. ročníku na základnej a pamätala som si to ako moderné múzeum so zaujímavým obsahom. Z toho možno dovodiť dve varianty vysvetlenia (je možné ich aj kombinovať): a) ach tie deti, tie si pamätajú veci úplne inak, b) Múzeum SNP sa od roku 2006 veľmi nemodernizovalo.

Obsah múzea je tvorený hlavne uniformami a zbraňami. Slovenskými, nemeckými, ruskými, maďarskými, španielskymi… Aké boli. Občas nejaký dobový plagát alebo poľná výbava vojaka. Ak si vravíte, že v historickom múzeu by mali byť aj nejaké informácie o tom čo bolo SNP a ako k nemu došlo a podobne, tak áno, samozrejme aj také tu je. Po miestnostiach sú rozmiestnené bannery so stručnými informáciami k dôležitým udalostiam. Problém je len ten, že nie je jasné v akom poradí a akým systémom ich čítať, lebo nie sú ani očíslované a rozmiestnené sú trocha nesystematicky. Takže sa môže stať, že sa začítate do toho ako prišli sovietske jednotky, aby ste na ďalšom bannery zistili kedy vlastne SNP začalo.

Tieto strohé, skôr faktické informácie si zvedaví návštevníci môžu doplniť pri niekoľkých stanovištiach s počítačom, na ktorom je nahraná, hm, čo ja viem čo to bolo… Power pointová prezentácia z ppt 1999? No ale ide o obsah, takže nevadí ani to, že text nie je absolútne zeditovaný, občas sú tam hrozné medzery, inokedy je zas celý slide plný textu tak, že ani neviete kde začať čítať. Informácie sú rozdelené do 13 tematických celkov a tie do podkapitol. Ale je to hrozne nesystematické lebo k niečomu dostanete tri vety a k inému 3 slide-i. My sme v múzeu strávili 2 hodiny, čo je na dve miestnosti vcelku dosť, na uniformy som dosť kašlala a čítala som ostošesť a aj tak som neprečítala ani polovicu. V prezentácii sa hrozne zle orientuje, lebo po texte často nasledujú fotky (trocha nudné), ktoré sa snažíte prejsť čo najskôr, lebo za nimi niekedy je, niekedy nie je ďalší text. Tak som ako ďateľ ťukala smerom ďalej, potom zas smerom späť lebo samozrejme obraz je oneskorený oproti klikom, čiže dostať sa kam chcete je makačka.

Čo bolo ale najväčším sklamaním, bol spôsob akým sa múzeum k téme SNP stavia. Napriek tomu, že sa jedná o múzeum venované práve tejto téme, oveľa väčší dôraz je daný na druhú svetovú vojnu. Vznik Slovenského štátu, holocaust Židov, Rómov a iné jeho totalitné prejavy či SNP dostali priestor len pre objasnenie základných faktov. Osobne som sa veľmi málo nového dozvedela (snáď len, že pancierové vlaky sa celým menom nazývajú „improvizované pancierové vlaky“), a to mám v týchto témach skôr len stredoškolský prehľad. Vôbec neboli zjavné kontroverzie SNP, ako ho interpretoval bývalý režim, čo boli nepravdy, ako k nemu vlastne došlo v spoločnosti. PC prezentácia mala aj kapitolu Židia na Slovensku, tá však obsahovala len jeden polovičný slide, ktorý konštatoval počty zavraždených Židov v Európe a koľko ich bolo vyvezených od nás. Dúfam, že to bola len chyba, a ten slide sa len niekde stratil lebo ak nie je to obrovská hanba. Slovenský štát a Tiso sú zobrazovaní veľmi neutrálne: vznikli, bolo, stal sa prezidentom, bodka. Žiadna kontroverzia.

Je veľká škoda, že inštitúcia, ktorá má tvoriť pamäť národa je takáto neodvážna. Pred príchodom sem som si myslela, že sem raz vezmem deti aby pochopili o čom tá zásadnejšia časť našich dejín bola, aby videli čo zlé sa stalo ale že aj voči tak silnému útlaku sa ľudia postavili a uspeli. Neverím však, že toto múzeum bez nejakého zmysluplného výkladu (ktorý neviem či poskytujú) dokáže človeku, ktorý nemá informácie a názor odinokadiaľ poskytnúť takýto zážitok. Možno však budete mať iný názor, alebo stihnete prečítať iné kapitoly ako ja, a budete spokojní, preto isto odporúčam aby ste do múzea SNP skočili, keď už budete mať cestu Banskou Bystricou.

V Bystrici sme však aj po opustení múzea ešte chvíľu ostali. Na obed sme sa vybrali do vegetariánskej reštaurácie Alfa Bio (áno, robia aj pomazánky). Jedlo bolo dobré, snažia sa aj vegetariánske jedlá robiť zaujímavo a nápadito, nevýhodou bol trošku jedálňový pocit a zlá vzduchotechnika, lebo sme smrdeli od jedla. Ale celkovo hodnotíme aj s Jankom pozitívne a radi sa tam opäť vrátime.

Odtiaľ sme pokračovali do centra, ktoré pôsobí príjemným meštianskym dojmom. Pekný kostol, pekné domy, pekné námestie. Čo viac treba? Ešte pekný výhľad by bol super. Z vrchu námestia ktoré jemne klesá dole, po stranách meštianske domy, na pozadí chlpaté zelené hory a uprostred výhľadu bác- vysoká mrakodrapovitá budova. Víťaz súťaže „Najväčšie zlyhanie mestského architekta na Slovensku roku XXXX“. Slovensko je krásne, ale na tejto ceste sa skoro v každom meste pýtam na čo táto funkcia vôbec je, keď zjavne svoju funkciu neplní ani len tam kde to už oči kole.

Ale dosť hejtu, šli sme na dobrú kávu. Kdesi uprostred námestia je kaviareň Leroy cafe, ktorá nás zaujala lebo písali, že zamestnávajú profesionálnych baristov. Výfič, naposledy som o profesionálnom baristovi počula keď mi Janko rozprával ako si v Berlíne kaviarne týchto ľudí preťahujú. Tí čo ich naháňajú nebudú headhunters ale handhunters. Haha, aká som vtipná. Nič to, ale káva bola ozaj dobrá a navyše priniesli „malé presso“ aj keď som si popýtala espresso a robili aj aeropress. Takže dobré.

No a v Bystrici sme ešte do jedného podniku zašli (lebo ich tu bolo veľa, tak sme sa snažili čo najviac) a to do Bistra Smartfood. To bola veľká škoda, že už sme boli najedení a tak sme si dali len dezert, lebo mali ozaj zaujímavé a bistroidné jedlá. Prostredie krásne, vidíte na kuchárov, okolo je čerstvá zelenina, pult je z neopracovaných kmeňov stromov, také hip ☺ A aj dezert bol veľmi chutný.

Banská Bystrica sa nám teda celkom páčila a ani sme nestretli žiadnych neonacistov, takže sme mohli odísť s dobrým pocitom. Hoci by sme ešte radi ostali, museli sme predčasne odísť, lebo nás čakala ešte Kremnica a Špania Dolina, ale určite sa ešte radi vrátime a dobre sa tu najeme a napijeme.

Kremnica, Špania Dolina

Kremnica je moje nové obľúbené mesto. Malebné námestie, romantické ošúchané uličky s domčekmi s kvetmi v oknách a skoro žiadni ľudia. Mesto je známe svojou mincovňou, tá má však prehliadky v trochu nepraktických časoch (asi len 3 vstupy denne, skôr doobeda, pozrite si to na webe). To spôsobilo, že sme si mohli pozrieť len stálu výstavu mincí, do dielní sme sa bohužiaľ nedostali.

Mesto má však mestský hrad- to je taká zaujímavosť, znamená to, že ho nedal postaviť žiaden panovník, Kremnica vlastne žiadneho vlastného pána poriadne nemala, ale dalo ho postaviť mesto samotné ako ochranu pred nepriateľmi. Hrad je maličký, s kompaktným nádvorím a je sprístupnený len od roku 1996. Po vstupe na nádvorie sme mali chvíľu čas si ho obísť a vyškrabať sa do strážnej veže- odkiaľ je nádherný výhľad na mesto a aj okolité Kremnické vrchy. Následne sme absolvovali krátky komentár sprievodcu v kostole kde sme dostali najpodstatnejšie informácie. Celkovo teda v Kremnici nestratíte viac ako hodinku času, ak máte chuť sa prechádzať alebo stihnete mincovňu tak asi aj dve, ale je to veľmi príjemná zastávka, také pohladenie pre dušu a určite odporúčam.

Z Kremnice sme sa vybrali už smerom na základňu ale v pláne sme mali ešte zastávku v 2. Najkrajšej obci na Slovensku za rok 2013, v obci Špania Dolina.

Vopred varujem, že navigácia má tendenciu myslieť si, že centrum obce je v starej píle kdesi v lese nad ňou (nič tam nie je, overili sme to). Ale keď už miniete tabulu so vstupom do obce, treba ísť radšej intuitívne.

Po menších peripetiách sme nakoniec dorazili na parkovisko, ktoré dominuje centru obce. Odtiaľ sa možno rozhliadnuť po domčekoch umiestnených na kopcoch. Najvýraznejší je kostolík postavený v románskom slohu, dokonale pasujúci do miestneho koloritu. Cestou k nemu treba prejsť okolo rázovitej krčmy odkiaľ sme videli vychádzať chlapov, ktorí verne kopírovali moje predstavy o “chlapoch z píly v Tisovci” z príbehov našich kamarátov. Špaňou Dolinou sa oplatí len tak ponevierať, návesti naznačujú, že po okolí sú aj turistické trasy, na tie sme však nemali obuv (ani fyzickú prípravu), a tak sme si vystačili s prechádzkou pomedzi upravené záhradky starých (hoci vynovených) domčekov.

Takto s dobrým pocitom, plný zážitkov vyvolávajúcich očakávania od nadchádzajúcich dní sme sa pobrali späť na základňu oddychovať lebo nás čakal ešte veľký kus malej veľkej krajiny zvanej Slovensko.