Ako vytvoriť scenár pre hĺbkový rozhovor?

Zdroj: Pexels.com

Hĺbkový rozhovor (in-depth interview) je jednou z najpoužívanejších metód v kvalitatívnom výskume. Švaříček [1] ho definuje ako “neštandardizované dopytovanie sa jedného účastníka výskumu spravidla jedným bádateľom pomocou niekoľkých otvorených otázok.” Rozlišujeme dva hlavné typy hĺbkových rozhovorov: pološtruktúrované rozhovory, čiže tie, ktoré sa riadia dopredu pripraveným scenárom a neštruktúrované rozhovory, pri ktorých otázky výskumník vytvára v priebehu rozhovoru na základe informácií od účastníka. V tomto článku sa budeme venovať príprave na pološtruktúrovaný rozhovor, teda tvorbe scenára.

Samotnej tvorbe scenára by mala predchádzať teoretická príprava výskumníka na rozhovor. Prvou fázou je rešerš a získanie znalostí o doméne, ktorú sa chystáme skúmať. Následne je potrebné definovať základné témy, ktorým sa chceme v rozhovore venovať. Tieto témy by mali vyplývať z hlavnej výskumnej otázky a jej podotázok. Na základe takto zvolených tém a výskumného zámeru sa budú následne formulovať konkrétne otázky pre hlavnú časť scenára.

Okrem formy otázok je potrebné zvážiť aj ich poradie a taktiež celkovú dĺžku pripravovaného rozhovoru. Obvyklá dĺžka rozhovoru sa pohybuje v rozmedzí od polhodiny po hodinu a pól. Dôležité je tiež vopred vybrať prostredie, ktoré by malo byť pre účastníka známe alebo príjemné. Scenár rozhovoru sa člení do troch fáz: úvodná, hlavná a ukončovacia. V ďalšej časti článku si predstavíme každú z týchto fáz.

Úvodná fáza

Výskumník by mal v tejto fáze predstaviť seba a svoj výskumný zámer. Taktiež by mal účastníka poučiť o jeho právach v rámci výskumu a oboznámiť ho o spôsobe anonymizácie dát. Následne by mal participanta požiadať o udelenie súhlasu k účasti vo výskume a taktiež o súhlas so zhotovením záznamu. Súčasťou scenára je príprava na tieto témy, ktoré je potrebné s účastníkom prebrať pred začiatkom rozhovoru.

Ďalším cieľom úvodnej fázy je nadviazať priateľský vzťah s účastníkom výskumu. Rozhovor by mal začínať neformálnymi otázkami, ktoré sa nemusia viazať priamo na tému výskumu. Príkladom môže byť otázka na prostredie, v ktorom sa bude rozhovor odohrávať.

Táto fáza by mala naplánovaná na dobu v rozmedzí desiatich až dvadsatich minút.

Hlavná fáza

Jedná sa o najdôležitejšiu fázu rozhovoru a teda aj najnáročnejšiu časť v rámci prípravy scenára. Ako sme už spomenuli vyššie, hlavné otázky by mali vyplývať z výskumných otázok definovaných na začiatku výskumu. Je dôležité mať jasno v tom na čo sa budeme účastníka pýtať a prečo.

Hendl definuje šesť základných typov otázok [2]:

1. Otázky, ktoré cielia na skúsenosti alebo chovanie, čiže snažia sa na základe výpovede účastníka odhaliť jeho činnosti, aktivity a postupy.
2. Otázky na názory cielia na informácie o tom ako účastník rozmýšľa o svete, aké sú jeho ciele, zámery, túžby a hodnoty.
3. Otázky zisťujúce pocity, chcú odhaliť ako účastník citovo reagoval na nejakú činnosť, skúsenosť alebo situáciu, v ktorej sa ocitol.
4. Otázky, ktoré sa vzťahujú ku znalostiam ukazujú čo účastník vie, nejde o názory, ale o fakty.
5. Otázky na vnímanie pomáhajú zistiť akým stimulom bol účastník v určitej situácii vystavený, napr. čo videl alebo počul.
6. Demografické a kontextové otázky mieria na charakteristiky účastníka ako sú vek, vzdelanie alebo zamestnanie.

Dôležité je taktiež poradie otázok, aj keď v tejto oblasti neexistujú žiadne striktné pravidlá. Najprv by mali byť kladené nekonfliktné jednoduché otázky väčšinou spočívajúce v popise nejakej akcie alebo správania účastníka. Postupne sa prechádza na otázky na názory, interpretácie popísaných situácií a na pocity. Citlivé otázky by mali prichádzať až v neskoršej časti rozhovoru, keď je vytvorená dostatočná dôvera medzi výskumníkom a účastníkom.

Pri kladení otázok by sme mali začínať tými, ktoré cielia na prítomnosť. Vďaka tomu získame odpovede, na ktoré sa môžeme odvolať pri pýtaní sa na minulosť, prípadne na budúcnosť. Demografické a identifikačné otázky by mali byť pokladané v záverečnej fáze rozhovoru alebo nenásilne v jeho priebehu.

Zásady formulácie otázok

Nesprávne formulovaná otázka môže spôsobiť skreslenie informácií, ktoré od účastníka získame. Preto je vždy dôležité dbať na správnu formuláciu otázok. Niekoľko zásad ako pri tom postupovať a čomu sa vyvarovať predstavil Gavora [3]:

• Používanie kratších otázok často vedie k obšírnejším odpovediam, ako keď výskumník položí zložitú a v dôsledku toho ťažko zrozumiteľnú otázku.
• Nie je vhodné používať viacnásobné otázky, čiže také, ktoré sa pýtajú na viac ako jednu vec. Takáto otázka môže spôsobiť zmätok a účastník nemusí vedieť správne odpovedať.
• Je dôležité otázky formulovať do ľahko zrozumiteľného jazyka. Nie je dobré používať odborné termíny alebo rôzne skratky ak nie je isté, že im bude účastník rozumieť.
• Otázky by nemali byť príliš široké, naopak je lepšie pýtať sa konkrétne. Konkrétne otázky môžu účastníkovi pomôcť ľahšie oživiť spomienky a tiež pomôžu predísť príliš všeobecným odpovediam.
• Dôležité je tiež formulovanie otvorených otázok, ktoré vedú účastníka k dlhším odpovediam. Problematické sú otázky, na ktoré sa dá odpovedať áno alebo nie, prípadne jednoslovne.
• Nie je vhodné aby výskumník do otázok premietal svoje očakávania, názory alebo teórie, keďže to môže ovplyvniť odpoveď účastníka.
• Problematické sú taktiež tzv. návodné otázky, ktoré účastníka smerujú ku želanej odpovedi.

Túto fázu by mal výskumník naplánovať na tridsať až štyridsať minút.

Ukončovacia fáza

V tejto fáze by mal rozhovor pozvoľna prekročiť k záveru. Je dobré vytvoriť priestor pre účastníka na jeho pripomienky, spýtať sa či má k riešenej téme niečo, čo by chcel dodať alebo niečo, na čo by sa chcel spýtať. Pred rozlúčením sa je dobré účastníkovi znovu zrekapitulovať postup anonymizácie a oboznámiť ho o tom, aké bude ďalšie smerovanie výskumu.

Čas na záverečnú fázu by mal byť päť až desať minút.

Odkazy

[1] ŠVAŘÍČEK, Roman. Hloubkový rozhovor. In: ŠVAŘÍČEK, Roman a Klára ŠEĎOVÁ. Kvalitativní výzkum v pedagogických vědách. Praha: Portál, 2007, s. 159–170. ISBN 978–80–7367–313–0. Str. 159

(nestandardizované dotazování jednoho účastníka výzkumu zpravidla jedním badatelem pomocí několika otevřených otázek.)

[2] Kvalitativní dotazování. In: HENDL, Jan. Kvalitativní výzkum: základní teorie, metody a aplikace. 3. vyd. Praha: Portál, 2012, s. 166–175. ISBN 978–80–262–0219–6.

[3]Interview. In: GAVORA, Peter. Sprievodca metodológiou kvalitatívneho výskumu. Bratislava: Regent, 2006, s. 87–95. ISBN 80–88904–46–3.

Zdroje

Interview. In: GAVORA, Peter. Sprievodca metodológiou kvalitatívneho výskumu. Bratislava: Regent, 2006, s. 87–95. ISBN 80–88904–46–3.

Kvalitativní dotazování. In: HENDL, Jan. Kvalitativní výzkum: základní teorie, metody a aplikace. 3. vyd. Praha: Portál, 2012, s. 166–175. ISBN 978–80–262–0219–6.

ŠVAŘÍČEK, Roman. Hloubkový rozhovor. In: ŠVAŘÍČEK, Roman a Klára ŠEĎOVÁ. Kvalitativní výzkum v pedagogických vědách. Praha: Portál, 2007, s. 159–170. ISBN 978–80–7367–313–0.