Design Justice a ako ju dosiahnuť
Dizajn je už zo svojej podstaty o zmene. Nie je len o tvorbe nových materiálnych artefaktov, ale aj o spôsobe, akým nové technologické objekty umožňujú nové postupy, zvyky, spôsob života a interakcií (Dombrowski et al., 2016). Viac než obyčajným popisovaním alebo udržiavaním reality, dizajn je vždy zapojený aj do procesu jej premien (Dunne and Raby, 2013). Avšak progresívne zmeny sa nedejú prirodzene. Tým, že sa úsilie vynakladá na dizajnovanie statusu quo — a teda toho, chce alebo potrebuje väčšina zapojených strán (resp. výskumníkov), sa často zakotvujú problematické nerovnosti a mocenské vzťahy, privilegovanie elitných sociálnych skupín a marginalizácia ostatných (Bardzell, 2010).
Pred touto tendenciou je možné bojovať zapojením tzv. social justice — sociálnej spravodlivosti, ktorá môže poskytnúť stratégie a záväzky pre usmernenie dizajnérskej praxe. Prijatie tohto prístupu všeobecne znamená venovať pozornosť tomu, ako (ne)spravodlivo sú v našej spoločnosti rozdelené privilégiá, benefity, moc, bremená či povinnosti a ako to môže spôsobovať útlak jednotlivým ľuďom (Dombrowski et al., 2016).
Na snahe o dosiahnutie sociálnej spravodlivosti je postavená aj „Design Justice“. Design Justice je prístup k dizajnu vedený marginalizovanými komunitami, ktorý explicitne napáda štrukturálne nespravodlivosti a nerovnosti namiesto toho, aby ich reprodukoval (Chock, 2020). Spája dizajn, sociálnu a mocenskú spravodlivosť. Iniciatíva vznikla skrze rastúcu komunity dizajnérov v rôznych oblastiach, ktorí úzko spolupracujú so sociálnymi hnutiami a komunitnými organizáciami po celom svete.
Jednou z najvýznamnejších predstaviteľov hnutia je Sasha Constanza-Chock, ktorá sa sama reprezentuje ako nebinárna transrodová žensky-sa-prezentujúca osoba. Vo svojej knihe (2020) popisuje teóriu a prax dizajnovej spravodlivosti a ukazuje, ako univerzálne dizajnovanie „pre všetkých“ diskriminuje a zabúda na isté skupiny ľudí, ktorí nezapadajú do akéhosi štandardu. Často ide o prejavy zvrchovanosti bielej rasy, kapitalizmu, kolonializmu atď. Chock naopak povzbudzuje k tomu, aby čitatelia pomocou dobrého, na používateľa-orientovaného dizajnu, rôznorodosti zamestnancov v technológiách a dizajne „budovali lepší svet, svet kde sa zmestí veľa svetov; prepojené svety kolektívneho oslobodenia a ekologickej udržateľnosti.“ Je líderkou komunity s názvom Design Justice Network, ktorú tvoria dizajnéri spolupracujúci so sociálnymi hnutiami a komunitnými organizáciami naprieč celou USA a aj vo svete. Okrem dizajnérov spája aj technológov, developerov, novinárov, aktivistov či výskumníkov. Design Justice Network vznikla v roku 2015, keď sa stretlo 30 takýchto ľudí a zúčastnili sa workshopu „Generating Shared Principles for Design Justice“ (Chock, 2020). Ich cieľom je stelesňovať a praktizovať princípy Design Justice Networku. Predstavujú si budúcnosť, v ktorej je dizajn vedený práve systémom marginalizovanými ľudmi, ktorí doň môžu priniesť svoje pohľady a skúsenosti. Pracujú na tom, aby vznikla prepojená komunita, kde si navzájom môžu všetci zdieľať zdroje a sú si rovní. Vlastnými slovami sa charakterizujú takto:
„Využívame našu kolektívnu silu a skúsenosti, aby sme vytvorili svety, ktoré sú bezpečnejšie, spravodlivejšie, dostupnejšie a udržateľnejšie. Vyzdvihujeme oslobodzujúce zážitky, postupy a nástroje a kriticky spochybňujeme úlohu dizajnu a dizajnérov. Zakotvení v pocite hojnosti, možností a radosti, poskytujeme spojenie, starostlivosť a komunitu pre odborníkov praktizujúcich Design Justice.“
Ako dosiahnuť design justice? Design justice si v teórii vyžaduje aj spravodlivé dizajnové procesy, aj spravodlivé výstupy (Chock, 2020). V praxi však majú všetky dizajnérske projekty obmedzené zdroje a obmedzený čas. Inak povedané, takmer vždy je nutné robiť kompromisy medzi inkluzívnosťou projektu a potrebou uspokojiť komunitu. Projekt môže byť úžasne spravodlivý, inkluzívny, no zároveň môže zlyhať v otázke dizajnu a užitočnosti pre komunitu. Naopak neinkluzívny produkt sa môže stať populárnym, užitočným a obľúbeným. Tieto problémy sa nedajú úplne vyriešiť, ale je skvelé, keď im dizajnéri aspoň venujú pozornosť a pokúšajú sa navrhovať spravodlivé produkty či služby.
Môže sa zdať, že princípy design justice sú v reálnom svete nerealizovateľné — ak dizajnéri majú brať do úvahy každú podskupinu ľudí, zaberie to veľmi veľa času a nikdy projekty nedokončia. Je síce pravda, že zvažovať každú výčitku, testovať, vyhodnocovať a opäť si vypočuť kritiku by bolo príliš vyčerpávajúce a neproduktívne. Na druhej strane konštruktívna kritika v spojení s alternatívnymi návrhmi môže pomôcť. Chock (2020) si myslí, že aj keď je technicky nemožné vyhnúť sa reprodukovaniu nespravodlivostí v dizajne, jej odpoveď na Voltairovu myšlienku „dokonalosť je nepriateľom dobrého“ (z angl. „the perfect is the enemy of the good“) je „Len to skúste!“.
Podobným, ale miernejším argumentom proti design justice je, že je možné ju dosiahnuť, ale extrémne spomaľuje dizajnové procesy a neoplatí sa to. V praxi je však pravda, že dizajnový tím praktizujúci prístupy design justice môže pracovať rovnako rýchlo alebo pomaly, ako bežný dizajnový tím. Čím viac ľudí si tento prístup osvojí, tým jednoduchšie ho bude implementovať. Navyše postupne pribúdajú doménovo špecifické nástroje a postupy, ktoré tento proces uľahčujú. Ak by aj bola pravda, že na niektoré spravodlivé dizajnové procesy je treba viac času, možno je vhodné v tomto prípade pripustiť si, že „pomaly ďalej zájdeš“ a stojí to za to.
Existuje viac prístupov k spravodlivému dizajnu. Dizajnér a akademik Carl DiSalvo je zástancom tzv. protistranného dizajnu (angl. adversarial design) — treba tvoriť a ponúkať špekulatívne alternatívy a vzdorovať súčasne prijatým mocenským štruktúram. Hovorí, že „dizajn môže priniesť posun smerom ku krokom, ktoré modelujú alternatívne súčasnosti a možnú budúcnosť v materiálnej a skúsenostnej forme“ (DiSalvo, 2012).
Ďalším prístupom by mohlo byť paralelné utopistické poňatie dizajnu (Chock, 2020). To znamená, že popri pragmatickom dizajnovaní produktu by sa paralelne vytvárali aj radikálne, utopistické riešenia vzhľadom na špecifiká projektu. Z dizajnového procesu by sa tak stalo akoby cvičenie, pri ktorom by dizajnéri (ideálne priamo z komunity, pre ktorú tvoria riešenie) objavovali korene problému a okrem realistických nápadov by pri tom brainstormovali aj nápady na systematické zmeny bez ohľadu na ich reálne možnosti. Týmto spôsobom sú klasické výstupy z procesu obohatené o hĺbkové porozumenie problému a nápady na radikálne transformácie, čo pre utláčané komunity môže veľa znamenať a povzbudiť ich.
Dombrowski (2016) popisuje rad konkrétnych dizajnových stratégií vzhľadom na šesť rôznych aspektov sociálnej spravodlivosti. Tieto vzorové stratégie pomáhajú ukotviť orientáciu na sociálnu spravodlivosť v dizajnovej praxi. Medzi tieto stratégie patrí dizajn pre transformáciu, rozpoznávanie, reciprocitu, umožnenie, distribúciu a zodpovednosť.
- Dizajn pre transformáciu
V prvej stratégii Dombrowski zvýrazňuje premenlivosť a tvárnosť konceptu sociálnej spravodlivosti. Ten sa vyvíja tým, ako stále viac odhaľujeme problémy a ich príčiny a reflektuje vždy nové sociálne normy. Preto dizajnovo spravodlivý prístup k transformácii počíta s tým, že sa neuspokojíme dočasne s krátkodobými inováciami, ale budeme sa sústreďovať na dlhodobé zmeny v štruktúrach ako je vláda, kultúra, vzdelanie a dizajnovali ich tak, aby nepodporovali sociálne nerovnosti. Kladie dôraz na systémové zmeny, nie individuálne. - Dizajn pre rozpoznávanie
Druhá stratégia tkvie v identifikácii nespravodlivých praktík, pravidiel, zákonov a iných fenoménov a rovnako aj ľudí, ktorí sú nimi najviac postihnutí. V rámci dizajnového procesu je to fáza, keď dizajnéri formulujú a rámujú problém a jeho kľúčové časti. Problémy neexistujú a priori, dizajnéri ich formulujú, keď definujú zámery, na ktoré chcú upriamiť pozornosť. Toto definovanie zároveň vytvára parametre, podľa ktorých vieme problém adresovať a zužujú nám možné riešenia. Čiže problémy môžeme vnímať podľa Dombrowského ako „rozvinuté porozumenia situácií, ktoré nám vymedzujú dizajnový priestor“. - Dizajn pre reciprocitu
V nadväznosti na rozpoznávanie, po identifikácii nespravodlivosti je nutná reciprocita. Tá vyjadruje vzťahy medzi tými, ktorým je upieraná spravodlivosť a tým, čo sa musí udiať, aby sa to napravilo. To zahŕňa dohodu, čo môžeme považovať za férové očakávania/povinnosti všetkých zapojených strán. Reciprocita ako dizajnová stratégia sa teda zameriava na vytváranie spravodlivejších vzťahov. - Dizajn pre umožnenie
Štvrtá stratégia sa zameriava na umožnenie, uľahčenie a rozvoj príležitostí pre ľudí, aby naplnili svoj potenciál a rozvinuli svoje vlastné schopnosti. „Umožnenie“ ako ideál podľa Dombrowského znamená vytváranie príležitostí na zmenu, ako aj možností rozhodnutia o tom, čo zmeniť. - Dizajn pre rovnomernú distribúciu
Ďalšia stratégia je dizajn pre rovnomernú distribúciu výhod a záťaží sociálnych systémov. Medzi výhody patrí blahobyt, tovar, príležitosti, prístup k zdrojom… A pod záťažou rozumieme dane, neadekvátny príjem, znečistenie životného prostredia a podobne. Spravodlivá distribúcia sa nesmie týkať iba fyzických statkov, ale aj nehmotných zdrojov, akými sú moc, vedomosti, privilégiá. - Dizajn pre zodpovednosť
Posledná stratégia zahŕňa prevzatie zodpovednosti tých, ktorí podporujú utláčanie druhých alebo z neho neprávom profitujú a udeľovanie primeraných sankcií alebo dokonca trestov. To môže byť niekedy náročné pre ľudí s nízkym sociálnym postavením. Preto je dôležité vytvárať „spojenectvá“ ľudí so spoločným zámerom, aby odolali tlaku a vyvolali požadovanú politickú či etickú reakciu (Dombrowski, 2016).
Na záver je treba poznamenať, že dizajnéri, vývojári a technológovia majú veľké postavenie v globálnej ekonómii. Bez nich nefunguje potrebná infraštruktúra na udržiavanie súčasných nespravodlivých systémov (Chock, 2020). Mnohí z nich vyvíjajú tlak na firmy, kde pracujú a vznikajú hnutia ako #TechWontBuildIt či #NoTechForICE, čo už sa dá považovať za veľký pokrok. Samozrejme, nestačí len vzdorovať — Design Justice Network a podobné organizácie sa snažia okrem vzdoru hľadať aj schodné, alternatívne riešenia. Ostáva dúfať, že dizajnérom z rôznych odvetví prístup design justice pomôže v tejto snahe o pretváranie zaužívaných postupov.
ZDROJE
Bardzell, S. (2010). Feminist HCI: taking stock and outlining an agenda for design. In Proceedings of the SIGCHI Conference on Human Factors in Computing Systems (CHI ‘10), 1301–1310. http://dx.doi.org/10.1145/1753326.1753521
Constanza-Chock, S. (2020). Design justice : community-led practices to build the worlds we need. Cambridge, Massachesetts: The MIT Press.
Costanza-Chock, S. (2020). Design justice. Retrieved January 16, 2022, from https://design- justice.pubpub.org/
DiSalvo, C. (2012). Adversarial Design. Cambridge, MA: MIT Press
Dombrowski, L., Harmon, E., Fox S. E. (2016): Social Justice-Oriented Interaction Design: Outlining Key Design Strategies and Commitments, DIS 2016 companion : proceedings of the 2016 ACM Conference on Designing Interactive Systems : June 4–8, 2016, Brisbane, Australia
Dunne, A. Raby, F. (2013). Speculative everything: design, fiction, and social dreaming. MIT Press.
