Design zameraný na človeka a súčasnosť
Design zameraný na človeka (Human-Centered Design, ďalej HCD) je designový prístup, v ktorom si zúčastnení designéri vybudujú hlboké porozumenie stakeholderov riešeného problému a využívajú nadobudnuté poznatky pre generovanie nápadov, iteratívneho prototypovania a efektívnu implementáciu, prostredníctvom ktorých smerujú ku konštruktívnemu riešeniu určitého problému. HCD je rozšíreným prístupom designu služieb v oblasti rozvoja a inovácií, v komerčnom i verejnom sektore. [1]
HCD je proces aj súbor techník, ktorý pridáva ľuďom, ich potrebám, správaniu a limitom vyššiu prioritu než ostatným súvisiacim aspektom tvorby a produkcie riešenia. To vychádza z trojitej optiky, cez ktorú HCD nahliada na svet počas celého procesu designovania. Jej zložkami sú žiadanosť (ľudia či sociálna skupina), uskutočniteľnosť (technológie) a životaschopnosť (peniaze), pričom náhľad sa začína z pozície žiadanosti — zisťujú sa potreby ľudí, respektíve sa definuje problém, ktorý je potreba riešiť. Až potom sa hodnotí, či je vybrané riešenie finančne a technicky uskutočniteľné. Správne riešenie sa ideálne nachádza v prieniku všetkých troch optík. [1]
HCD predstavuje jednu z množstva obdobných konceptualizácií designového procesu. Pozostáva z troch fáz, ktorých pôvodné anglické názvy odpovedajú akronymu HCD: Hear — Create — Deliver. Po konkretizovaní designérskej výzvy sa začína fázou načúvania/hear, v ktorej ide o čo najväčšie pochopenie cieľového užívateľa či klienta. Pokračuje fázou tvorby/create, kde sa generujú možnosti a vytvárajú prototypy. Prostredníctvom finálnej fázy realizácie/deliver je dodané vybrané riešenie. Celý proces je preložený na rovinách abstraktnosti a konkrétnosti, pričom najabstraktnejšou je prostredná fáza create. [1]
Po konceptualizácii v deväťdesiatych rokoch sa HCD rýchlo stalo rozšíreným prístupom, z veľkej časti vďaka spoločnosti IDEO. Sám Don Norman svoju esej Human-Centered Design Considered Harmful z roku 2005 začína úvodom, v ktorom hovorí, že HCD je už dominantným prístupom v designe, prijímaný automaticky, bez ďalšieho zamyslenia, kde to kritiky. Poznamenáva však, že takéto pojatie HCD ako všeobecne prijímanej múdrosti je nebezpečný stav. Škodlivosť HCD Norman vidí v niekoľkých aspektoch. Poukazuje, že fokus na určitú skupinu prinesie riešenie pre ňu vhodné, ale za cenu znevýhodnenia inej. Ďalej poukazuje na dynamickosť človeka ako individuála — čo je navrhnuté pre človeka dneška, nebude postačovať človeku zajtrajška. Človek sa učí a zlepšuje, nezostáva na úrovni nováčika večne — potrebuje aby sa riešenie vyvíjalo s ním. Norman sa však ešte viac obáva následujúceho: zameranie na človeka odvádza pozornosť od podpory činností samotných a priveľká pozornosť na rôznorodé a meniace sa potreby človeka môže viesť k nesúdržnosti a pridanej komplexnosti designu riešenia s množstvom nadstavaných medziriešení, ktoré dostatočne neodrážajú súvislosť jednotlivých aktov v rámci neho. Vo svojej eseji preto predstavuje Activity-Centered Design (ACD) ako alternatívu voči HCD, ktorý sa zameriava na samotné konkrétne činnosti vykonávané užívateľmi namiesto bezbrehej snahy ich uspokojiť. Argumenty pre svoj prístup hľadá v príkladoch designu vecí, ktoré boli vytvorené dávno pred HCD a ich dizajn neurčovali ľudia, ale činnosť, s ktorou sa postupne vyvíjali. Tieto predmety (napríklad husle) sú všeobecne obľúbené, i keď vôbec nie intuitívne. Ich osvojenie si vyžaduje dlhší čas a snahu. Pri definovaní ACD Norman vychádza z teórie činností, kde sa na činnosť hľadí ako súbor úkonov. Za hlavný atribút, ktorý odlišuje ACD od HCD, považuje prístup, respektíve mindset designéra. Činnosti, ktoré sú predmetom záujmu ACD, sú stále činnosti ľudí a preto je hlboké pochopenie ľudí, pre ktorých bude riešenie vytvorené, potrebné v oboch prístupoch, avšak u ACD s rovnako hlbokým pochopením technológií a dôvodov pre činnosti samotné. [4]
Na Normanovu kritiku HCD nadväzuje príspevkom s (takmer) rovnakým názvom Jussi Pasanen, ktorý však poukazuje na polohu HCD v kontexte súčasných globálnych problémov. Ako prvý problém definuje podriadenosť HCD businessu. Uvedomuje si ich neoddeliteľnosť, no poukazuje, že ideálna symetria trojitej optiky v korporátnej realite nefunguje, pretože aspekt životaschopnosti je nadriadený a všetko ostatné mu je podriadené. Design zameraný na profit má prednosť pred designom zameraným na človeka. To automaticky nemusí znamenať, že design bude z užívateľského pohľadu zlý ako taký, ale že v jeho základoch bude iný cieľ, než ten, ktorý je navonok prezentovaný. Napríklad užívateľsky prívetivá aplikácia prezentovaná ako jednoduchý nástroj pre komunikáciu má v skutočnosti za cieľ monetizovať užívateľské a osobné dáta. Na to Pasanen nadväzuje argumentom polarizácie a nerovnosti spoločnosti, ktorú technologický giganti rozvíjajú v spolupráci s designérmi. Tento problém predstavuje na už dobre známych príkladoch spoločností Airbnb a Uber, ktoré jednak znevýhodňujú určité skupiny a jednak pridávajú ďalšie drevo (čítaj emisie) do ohňa. Poukazuje, že prístup HCD rozdeľuje ľudí už na úplnom začiatku: na mieru vyrobené riešenie dostanú tí, ktorí na to majú, zatiaľ čo ostatní sú ignorovaní, alebo dokonca zneužití. Obdobne ako aj planéta, ktorá by sa dala zaradiť do optiky životaschopnosti. Tu sa s ňou tiež viac počíta ako so zdrojom pre využitie, než aby sa hľadelo na jej udržateľnosť.[5]
Naliehavosť prognózy IPCC a ďalších globálnych problémov vyvolávajú výkriky po zmene alebo aspoň určité uvedomenie časti designérov po potrebe zmeny. Napríklad Anton Schubert apeluje na zodpovednosť designérov voči budúcnosti, ktorú tvoria. Nesnaží sa o veľkú zmenu, “len” rozširuje diagram trojitej optiky o zodpovednosť voči planéte, od ktorej by sa malo začínať a zároveň, ktorá umiestňuje ostatné zložky diagramu do seba. [6] Iní sa zameriavajú na širší kontext a prichádzajú k presvedčeniu, že HCD nebude stačiť. HCD vyrieši potrebu človeka odviezť človeka z miesta na miesto vďaka užívateľsky prívetivej aplikácií, ktorá zároveň poskytuje flexibilný spôsob príjmu. Avšak nielenže tým nevyrieši celkový systematický problém dopravy, ale naopak ho ešte zhorší. Jesse Weaver to odôvodňuje obmedzením záberu HCD na preň zvládnuteľné premenné:
“Design zameraný na človeka je o fokuse. Je o pozorovaní veľkého obrazu a následnom zafixovaní sa na zvládnuteľnú množinu poznatkov a premenných, a vytváraní riešenia práve pre ne. Z definície to znamená, že proces tlačí designéra, aby aktívne ignoroval mnohé aspekty problému. A takéto krátkozraké zameranie nestačí, keď sa snažíte vyriešiť niečo systémové.” [7]
Alternatívu nevidí ani v cirkulárnom designe, ktorý zohľadňuje udržateľnosť, avšak nepredstavuje spasiteľa, ktorý má šancu riešiť veľké problémy z jeho ekonomicky zameranej podstaty. Podľa neho sa designéri potrebujú vymaniť z nátlaku globálneho systému a začať sa kriticky dívať na vlastnú profesiu a jej súčasné praktiky. Tieto praktiky Weaver kritizuje v svojom ďalšom článku, kde poukazuje na to, že HCD je v skutočnosti uplatňované len na úplnom začiatku celého životného cyklu vyvíjaného riešenia. Akonáhle je minimálne riešenie dodané na trh, HCD ustupuje do pozadia. Fokus sa presúva z vonkajšieho kontextu užívateľa na vnútorný kontext produktu — iteruje sa v rámci toho, ako užívateľ s produktom interaguje (a koľko ich interaguje) — namiesto toho, či s produktom interaguje tak, aby bola zabezpečená jeho spokojnosť. Cieľ sa postupne transformuje na splnenie metrík (napríklad aby interagovalo ešte viac užívateľov) a stáva sa business-centered. [8]
Okrem vyššie popísaných problémov, má HCD aj ďalšie problémy. Trpí upínaním sa k politickej a systémovej normativite, pričom rozsah ideácie, i keď komplexnej, sa pohybuje v medziach v konformity. U vedľajších dôsledkov vybraných riešení sa očakávajú pozitívne príležitosti podporujúce profit, z hľadiska udržateľnosti predaja alebo možnosti jeho rozšírenia. Častá snaha o najväčší záber rôznorodej škály cieľových užívateľov taktiež nikdy nemá šancu uspokojiť všetkých, čo implikuje už vopred isté vylúčenie určitej skupiny či individuálov a zároveň obmedzovanie inovatívnosti riešenia. Ďalším aspektom, ktorý brzdí inováciu je vychádzanie práve z optiky žiadanosti— a to nazeranie na riešenie z aktuálnych skúseností ľudí. Ak vychádzame z toho, ako sa ľudia správajú teraz, na čo sú zvyknutí a naučení, ohradíme sa mantinelmi, ktoré nám dovolia pracovať len v rozmedzí toho, čo nám je známe. Konkrétnosť na jednu stranu poskytuje istotu, no na druhú stranu bráni špekulácii o budúcnosti, o niečom, čo ešte neexistuje. Upínaním sa k známemu vytvoríme niečo, čo môže byť za krátku chvíľu neaktuálne či nahradené, potenciálne už v čase dokončenia produktu. V týchto mantineloch konformity a nomativity sú vlastne umiestnené všetky tri optiky diagramu. Posudzovanie na základe toho, čo je teraz technologicky možné, pri porovnaní dĺžky užívateľského výskumu komplexného problému a návrhu jeho riešenia s napríklad Moorovým zákonom, determinuje produkciu niečoho, čo bude potreba redesignovať a aktualizovať každú chvíľu, aby to udržalo krok aj seba. To však nahráva tretej optike, ktorá s príhľadom na globálny systém má oproti ostatným navrch. Tlak na profit a obmedzenie zdrojmi nejaké potreby ľudí neprebijú, afinita ku konzumu je inherentná a nevyhnutná. Iteratívnosť nekonečná — dokiaľ sú peniaze alebo planéta. Na pozadí všetkého je daňou za antropocentrizmus, za čo najnižšiu cenu, práve využívanie zdrojov, ktoré robia globálne problémy súčasného sveta ešte viac komplexnejšími a neodvrátenejšími.
Podiel HCD na vývoji a inováciách je nepopierateľný a v kontexte designu bude mať vždy svoju validitu a príležitosti, no v komplexnosti súčasnosti poťažmo budúcnosti je jeho schopnosť priniesť veľké riešenia nedostačujúca. A práve takéto riešenia je potrebné neodkladne začať hľadať.
Zdroje
[1] HCD: design zaměřený na člověka : soubor nástrojů. 2. vyd. Brno: Flow, 2013, 187 s. ISBN 978–80–905480–1–5.
[2] SELLE, Pam. Better innovation with better teams (and design thinking). In: Pam the Webivore [online]. 2014 [cit. 2020–02–10]. Dostupné z: https://thewebivore.com/better-innovation-better-teams-design-thinking/
[3] ADAMÍKOVÁ, Anežka. Rychlejší ošetření v sanitce nebo méně potratů? I to je design a IDEO nabízí kurzy zdarma a online. CZECHDESIGN [online]. Praha, 2020, 2018 [cit. 2020–02–10]. Dostupné z: https://www.czechdesign.cz/temata-a-rubriky/rychlejsi-osetreni-v-sanitce-nebo-mene-potratu-i-to-je-design-a-ideo-nabizi-kurzy-zdarma-a-online
[4] NORMAN, Don. Human-Centered Design Considered Harmful. Jnd [online]. 2020, 2008 [cit. 2020–02–15]. Dostupné z: https://jnd.org/human-centered_design_considered_harmful/
[5] PASANEN, Jussi. Human centred design considered harmful [online]. 2019 [cit. 2020–02–10]. Dostupné z: https://www.jussipasanen.com/human-centred-design-considered-harmful/
[6] SCHUBERT, Anton. Planet Centric Design — How hard can it be? Medium [online]. 2018 [cit. 2020–02–12]. Dostupné z: https://medium.com/@antonschubert/planet-centric-design-how-hard-can-it-be-c71a46b532e0
[7] WEAVER, Jesse. Design Won’t Save the World. Medium [online]. 2018 [cit. 2020–02–15]. Dostupné z: https://medium.com/@hairyelefante/design-is-not-going-to-save-the-world-8985870471a5
Preklad autorky: “Human-centered design is all about focus. It’s about observing the big picture and then zeroing in on a manageable set of insights and variables, and solving for those. By definition, this means the process pushes the designer to actively ignore many of a problem’s facets. And this kind of myopic focus doesn’t work when you’re trying to solve something systemic.”
[8] WEAVER, Jesse. Human-Centered Design Dies at Launch. Medium [online]. Modus, 2019 [cit. 2020–02–15]. Dostupné z: https://modus.medium.com/human-centered-design-dies-at-launch-5f2b1f7b52e8
