Inováciami k lepšiemu svetu
Rozhovor s positive impact designérom Jindřichem Fialkou
Jidřich Fialka je designér a zakladateľ inovačného štúdia Q Designers, ktorého cieľom je tvoriť projekty s pozitívnym dopadom na ľudí a svet. V článku sa dočítate o jeho ceste k designu, o postoji k spolupráci s veľkými firmami a o tom, z čoho čerpá inšpiráciu. Pokiaľ ste začínajúci designér, môžete sa inšpirovať pár radami, ktoré pre vás Jindřich v závere článku má.
Na tvojom LinkedIn profile stojí, že si designér s pozitívnym dopadom. Mohol by si priblížiť, čo je náplňou tvojej práce?
Snažím sa stavať lepší svet bez ohľadu na to, akú formu to nakoniec dostane. Môže ísť o nový produkt, službu alebo firmu, ako napr. The Greenest Company alebo Contiqua. Snažím sa dostať od myšlienky na papieri až k fungujúcemu business modelu.
Otázka je, ako dobre sa nám to (pozn. v rámci štúdia Q Designers) darí. Máme sa určite ešte veľa čo učiť. Nie všetko, čo sme skúsili sa nám podarilo postaviť, ale to je za mňa súčasť procesu. Väčšina vecí skončí v skutočnosti ako pokrčená myšlienka niekde v koši a iba relatívne málo nápadov, ktoré máme sa nakoniec vyskytne na verejnosti. Samotný pozitívny dopad je mimochodom vec, ktorú sa snažíme objavovať. Vždy si musíme položiť otázku: kde je v tejto veci pozitívny dopad na ľudí a na svet a ako ho budeme merať?
Nechcem to teda uzatvárať do príliš úzkych koľají a hovoriť, že budeme napr. iba zachraňovať materiály, pretože design má na viac — design je nástroj, pomocou ktorého sa dá robiť oveľa viac ako len nové fyzické produkty. Zámerne teda formu nechávame otvorenú.
Na Karlovej Univerzite si študoval hru na husle a neskôr sociálne vedy, vidíš prínos týchto štúdií v designe?
Vidím. Ohromný v skutočnosti. Spojenie s hudbou, to bude skôr filozofická linka. Antropológia a sociológia sú ale nástroje pre pochopenie ľudí a civilizácie. Snažia sa pochopiť človeka a skupiny ľudí — ich motivácie a rozhodnutia v konkrétnych situáciách a to je to, na čom stojí dobrý design. Potrebuješ rozumieť ľuďom a ich problémom. Bola to skvelá príprava pre design.
Ako si sa teda dostal k designu?
Uvažoval som, že by som design študoval. Vo chvíli, kedy som ale zistil, ako výuka designu vyzerá, rozhodol som sa, že ho asi študovať nechcem. Po niekoľkých rokoch štúdia sociológie a antropológie som to nevydržal a založil som Contiqu, moju prvú firmu.
Snažili sme sa navrhovať nové veci z priemyselného odpadu. Naša myšlienka bola: Poďme zachrániť svet od odpadu, že áno? Lebo ho je tu strašné množstvo. Nástroj, ktorý sme na to použili bol design — chceme navrhovať nové veci tak, aby sme zachránili materiály, ktoré sa úplne zbytočne vyhadzujú.
Na prvý pokus sa mi to ale nepodarilo. Ešte som toho veľa nevedel a nemal som skúsenosti. Dotiahli sme to až do bodu, kedy sme mali 3 produktové rady… Mali sme veľký mediálny úspech a boli sme v roku 2015 na Expu v Miláne, čo je najväčšia celosvetová výstava. Vyšiel o nás článok vo Forbes, písali o nás Hospodárky a robili sa so mnou rozhovory. Ja som mal ale zároveň dlh a vôbec to nefungovalo. Bola to ohromná, v antropológii, sociológii a psychológii známa, kognitívna disonancia. To, čo si ľudia myslia vôbec nesúviselo s tým, aká bola realita. Bolo to utrpenie a nefungovalo to, takže som sa musel rozhodnúť niečo zmeniť. Prestal som tlačiť na to: „Poďme predávať produkty“, ale nechajme si len to, čo nám na tom ide a to bol design…
A tak sme sa posunuli od role producenta vecí do role designérskeho štúdia, ktoré sa najskôr zaoberalo designom produktov a služieb a neskôr inovačným designom.
Momentálne sa na KISKu zaoberáme témou Transition designu, ktorý sa snaží riešiť tzv. wicked problémy. Najviac rezonujúcim je klimatická zmena. Vnímaš ako poslanie svojej práce dopomôcť k jej riešeniu?
V skutočnosti nie. Založil som Q Designers a Contiqu ešte pred tým, než to začalo byť vôbec témou. Inovácie s pozitívnym dopadom na ľudí a svet, to je to, čo chcem robiť od začiatku. Pozitívny dopad však nie je len to, čo znižuje CO2, zvyšuje biodiverzitu alebo zachraňuje oceány. Jasné, že tieto veci sú dôležité, pozitívny dopad môže byť ale veľa iných vecí.
Nechceme zabiehať do tzv. Carbon vision tunnelu— celá téma sa zmrzkla len na uhlíkovou stopu. Všetci sa snažia vydávať uhlíkové reporty o tom, či sú CO2 negatívny alebo neutrálny. To ale zmenšuje komplexnosť problému, na ktorý je potrebné sa sústrediť. Takže nie, nie je to tak, že by sme robili design, len aby sme naplnili klimatické ciele. Robíme design preto, aby sme mohli posunúť svet o kúsok k lepšiemu.
Existujú na to meradlá?
Najpoužívanejšie sú Ciele udržateľného rozvoja od OSN — väčšina vecí, ktoré urobíme do nich zapadá a dajú sa zaradiť do nejakého zo 17 cieľov… Je to ale framework, ktorý používajú korporácie k tomu, aby dokázali pripraviť svoju výročnú správu. Nie je to dôvod, prečo veci robíme. Samozrejme je ale fajn, že to existuje — zjednodušuje to diskusiu, čo je určite dôležité.
Ako inovačné štúdio ste vytvorili projekty pre Ikeu alebo Českú sporiteľňu. Ako ste sa k spolupráci s tak veľkými firmami dostali, oslovili vás?
Dnes už firmy oslovujú nás a IKEA aj Česká sporiteľna prišli priamo za nami. Ale na začiatku to tak nebolo — ty musíš osloviť ich. Mal som šťastie a možno je to aj dôsledok mojej naivity.
Keď som začínal s Contiqou, prišiel som do Hubu. Impact Hub Praha — je to co-working s komunitou ľudí, ktorí si pomáhajú. Ak máš problém a potrebuješ poradiť, tak sa opýtaš. Oni možno nevedia, ale povedia ti : Pozri, tento podobný problém riešil aj náš ďalší člen… spoj sa s ním a on by ti mohol poradiť. A tak som si nechal poradiť od Davida Brady, ktorý je profesionálny markeťák a má 2 mediálne agentúry. Postupne som sa dostal k ďalším ľuďom, ako napr. k spoluzakladateľovi Hubu alebo community manažerke, ktorá poznala všetkých, bola perfektná v moderovaní akcií a komunikácii s ľuďmi. Vystupovanie na verejnosti, to bola napr. jedna z vecí, ktorú som nevedel a nešla mi. Naučiť sa to bolo utrpenie.
Takže pomoc od druhých je správna odpoveď.
Vnímaš projekt s Ikeou — Druhý život nábytku ako váš najznámejší a najúspešnejší?
Najľahšie sa o ňom hovorí, lebo Ikeu všetci poznajú. Samotná služba ale nie je až tak známa, pretože na ňu ako firma netlačia… Na druhú stranu, momentálne na ňu beží kampaň a je vtipné vidieť reklamu v metre na niečo, čo človek sám vytvoril… Je to určite jedna z najväčších vecí, čo sme robili. Pravdepodobne ju ale preskočí Deň pre školu, ktorý sme spustili s Nadáciou českej sporiteľne. Ten je iba na začiatku a do pilotného prevádzky sme ho spustili v októbri.
Čo je cieľom projektu Deň pre školu?
Spája učiteľov s dobrovoľníkmi z praxe. Učiteľ si môže vybrať dobrovoľníka a pozvať ho na svoju hodinu — na jeden deň do školy. Učiteľ matematiky si môže pozvať napr. architekta, aby prišiel povedať žiakom, jak sa používa matematika v praxi — ako sa napr. využíva štatistika pri návrhu mosta. To je vlastne niečo, čo som si vždycky prial počuť. Vedel by som, či chcem študovať architektúru alebo nie. Je ťažké dozvedieť sa tieto veci v škole. Učitelia majú na práci milión vecí a bohužiaľ musia robiť aj administratívu. Občas si niekoho na hodinu zavolajú, ale veľmi rýchlo narazia na to, že im dôjdu kamaráti. Nemôžu zavolať po štvrtý krát kamaráta architekta, aby prišiel do školy.
Takže sme im tento proces zjednodušili a rozšírili na úroveň celej Českej republiky. Deň pre školu teda tvorí komunitu dobrovoľníkov, ktorých učitelia môžu osloviť. Sú tam veľmi zaujímaví ľudia. Nie len architekti, hasiči ale napr. aj zlatník, adiktológ, markeťáci, analytici, vývojári a dokonca aj tatér. Môže žiakom rozprávať o tom, aké je to živiť sa tetovaním. To je teda cieľ — inšpirovať deti.
Nebojoval si niekedy s pocitom, že nie si dostatočne vzdelaný v danom odvetví na to, aby si v ňom navrhoval nové produkty alebo služby?
Teraz už tak nie, ale prvé roky neustále. Imposter syndróm, že áno? Desil som sa okamžiku, kedy ľudia zistia, že som vlastne vôbec neštudoval designe— človek, čo založil designérske štúdio a neštudoval design? A ešte k tomu nevie kresliť?… Na druhú stranu som mal začiatočnícku naivitu. Keď človek ešte nevie, ako je v skutočnosti všetko komplexné — napr. bankovníctvo alebo svet veľkého businessu Ikei, má odvahu sa do toho pustiť. Povedať si: Jó! Tak ja to budem robiť lepšie ako Ikea!. Ak je človek dosť naivný, drzý a má nekonečno energie a je tak trochu blázon, tak to možno vyjde.
Strach postupne prechádzal. Teraz už máme skvelý tím ľudí a sme si istí, že sme schopní riešiť zložité problémy. Zároveň si ale musíme vyberať problémy, o ktorých vieme, že ich dokážeme vyriešiť. Nevzali by sme si napr. projekt, ktorý je založený na tech-managementu, pretože na to nie sme špecialisti — v celom tíme máme jedného programátora. Sme tu, aby sme riešili iné problémy, nie tie v kóde.
Odmietol si spoluprácu na nejakom projekte kvôli tomu, že nesúznil s tvojimi hodnotami?
Ano, opakovane…Nie je to ale tak, že by sme mali black list firiem, s ktorými nebudeme nikdy spolupracovať. Tieto firmy tu sú a pravdepodobne ešte nejaký čas budú, nadnárodné korporácie nezmiznú do zajtra… Riešenie je nutné hľadať s nimi, pretože oni majú prostriedky na to, aby zmeny implementovali vo veľkom.
Kedysi som sa smial Adidasu za to, že urobili Adidas Parley ako prvé topánky z plastov z oceánu. Hovoril som si: Ty brďo! To je marketingová samovražda. Všetci vedia, že ste Adidas a z vašich 1000 topánok je udržateľná jedna. Plus ste ich vyrobili asi tak 200 párov. To bol marketingový bullshit. Všetci to vedeli a dali to Adidasu zožrať — právom. Adidas sa buchol do čela a dnes je z toho celá kolekcia udržateľného oblečenia, ktorá je veľká a má konkrétne, reálne ciele.
Takže zmena môže nastať aj na úrovni nadnárodných korporácií. My sme tu na to, aby sme pomohli a nie na to, aby z nás boli pozéri, ktorí povedia: Nie, s vami robiť nebudeme, lebo ste moc veľký a máte čiernu karmu.
Myslíš si, že by mal designér pracovať interdisciplinárne? Mal by to byť človek, ktorý proste navrhuje a nezáleží na tom, v akom odvetví?
Mám pocit, že design sa ako téma, ako remeslo, ako kategória, ako skill sa veľmi rýchlo vyvíja. Čo je fajn. Pred 50 rokmi existovali iba produktoví a priemyselní designéri, ktorí navrhovali autá, vlaky a vysávače. Postupne sa však designérska paleta rozšírila. Začali sa objavovať designéri ďalších kategórií produktov — interiéroví, záhradný designéri a teraz nedávno UXáci — všetci teraz musia mať svojho UXáka, ak ho nemáte, ste out-of-date.
Našťastie už začína fungovať aj etablovaná profesia Inovačný a CX — costumer experience designér. Mať vlastného CX designéra už je vo veľkých firmách celkom normálne. To však pred 5 rokmi ešte vôbec neexistovalo…
Ako sa postupne rozvíja táto téma, tak vznikajú aj nové designérske role a každá z nich potrebuje málinko iný uhol pohľadu a iný skill set. Vyzerá to, že prežijú a budú tu s nami naďalej produktoví aj priemyselní designéri a tak je to správne. Je predsa len ťažké navrhnúť auto…
Tá odpoveď by teda nebola, že si myslím, že designéri by mali vedieť všetko — to je nezmysel. Myslím si, že design sa začína špecializovať. Podľa toho, akú optiku si vyberieš, taký skill set potrebuješ získať. Inovačný design je jeden z tých najširších. To, čo robíme my predpokladá znalosť veľkej časti všetkých ostatných typov designu. Do veľkej miery taktiež businessu, marketingu a výskumu. Celá naša práca je tiež založená na kvantitatívnom a kvalitatívnom výskume.
Mimo iné vedieš v štúdiu aj Design thinking workshop, môže na neho prísť ktokoľvek?
Áno, robíme to tak zámerne. Naša rola je vysvetliť, k čomu design je a pomôcť ostatným pochopiť, k čomu môže byť im. Design ako metóda má veľa šikovných a prenositeľných vecí do ďalších profesií, životov a projektov…
Z čoho si čerpal pri jeho tvorbe?
Jeden zdroj bol Ideo design toolkit — 101 metód, ktoré sú voľne k dispozícii. Ktokoľvek môže prísť a naučiť sa ich. Je to fajn, akurát to málo kto robí. Predsa len nemáte čas na to, vyskúšať si 101 metód v praxi a zistiť, ktoré vám fungujú.
…Vzali sme teda to, čo funguje nám a prispôsobili si to — na Ideo nenájdeš napr. hybridný výskum, ktorý používame najčastejšie — na pol UX test a na pol hĺbkový rozhovor. Isté veci teda vznikli spontánne v štúdiu a my ich potom predávame ďalej s tým, že si ich dokážeme obhájiť. Skúsenosť a naša prax bola teda druhým zdrojom.
Tretí zdroj bola knižka od Chipa a Adama Heatha — Made to stick. Je to skvelá knižka o marketingu, ktorá pekne popisuje proces toho, ako designovať kurz, lekciu alebo workshop. Umožnila mi pozrieť sa na design kurzu optikou Learning designera. A to ma veľmi baví.
Čo je pre teba osobne zdrojom inšpirácie a seba-vzdelávania?
Neviem, či na toto viem odpovedať. Rád čítam, bohužiaľ nestíham čítať tak často, ako by som si prial. Knižka pre mňa nie je proces objavovania, ale je to kreatívny proces. Myšlienka na papiery + myšlienka, čo mi práve behá hlavou = myšlienka, ktorá je inováciou.
Hĺbkové rozhovory a výskum v praxi je takisto neuveriteľný zdroj inšpirácie. Akurát to stojí hrozne moc času, ktorý tomu nemôžem vždy dať. Potom mám ľudí, ktorí sú pre mňa ohromná inšpirácia a ktorých sledujem. Väčšina z nich nie sú designéri.
Aké majú teda zameranie?
Jeden z nich je Pavel Macek, čo je môj Hung Kyun mistr. Cvičím Hung Kyun už nejakú dobu a niektoré metódy, ktoré používa Pavel vo výuke, v podstate využívam v kurze Design thinkingu.
Ďalší človek, ktorého sledujem a ktorý ma fascinuje je Nassim Nicholas Taleb. Pôvodne bol obchodníkom na New Yorkskej burze a neskôr vyučoval 20 rokov na akadémii… Globálne známa kniha, ktorú napísal sa volá The Black Swan — Čierna Labuť. Myslím si, že ešte zaujímavejšia je kniha Antifragilita. Jeho teória sa týka vplyvu asymetrie javov. Je to fenomenálne, neuveriteľné a fascinuje ma o tom čítať. Dočítavam teraz celú jeho radu, ktorá sa volá Incerto. Ide o 5 kníh, ktoré dohromady tvoria celú jeho teóriu. Mám pocit, že Nassim Nicholas Taleb je v tejto chvíli jeden z najinšpiratívnejších žijúcich ľudí.
Keď hľadáte do Q Designers nového junior designéra, aké charakteristiky alebo zručnosti sú pre teba rozhodujúce v tom, koho vezmeš do tímu?
…Nabrať nového človeka je ohromná práca a časová investícia — naučiť ho, ako veci robíme a naučiť ho zapájať sa do aktívne tímu. Ja rád vidím v ľuďoch to dobré a rád by som dal ľuďom šancu, aj keď by som možno nemal. Takže to na úvod.
Zmienim 3 veci.
Prvá je pre mňa motivácia. Nemyslím motiváciu v zmysle, že je ten človek do všetkého hrrr. To je fajn. Dôležité ale je, prečo chce veci robiť. To, čo hľadám je zhoda s tým, čo chceme robiť my a to je pomáhať. Stavať inovácie s pozitívnym dopadom na svet a ľudí, nech už to znamená čokoľvek.
Druhé, čo hľadáme je — nemám pre to jednoduchý názov — hľadáme ľudí, ktorí si proste nemôžu pomôcť a musia veci robiť. To sú ľudia, ktorí napr. na strednej škole založili študentský spolok, organizovali akcie, hrali v študentských kapelách, organizovali skautské výlety alebo boli v študentských parlamentoch. Ľudia, ktorí nevydržia a neposedia, pretože veria, že veci, ktoré robia sú dôležité. Nie len preto, aby si ich užili. Najzaujímavejšia motivácia je: Tento festival je potrebné založiť, pretože to ešte nikto neurobil, poďme to urobiť. To nevadí, že máme 14 rokov…
Tretie je učenie sa. Potrebujem vidieť v človeku potenciál naučiť sa čokoľvek. Je to vysoká ambícia, ale design nie je ľahký. Tak, ako ho robíme my je pre väčšinu ľudí príliš komplexný, je to príliš veľa chaosu v jeden okamžik. Našou rolou je zvládnuť väčšiu mieru chaosu, ako zvládne priemerný človek, zorientovať sa a postaviť z neho fungujúci produkt alebo službu. Vo svete, ktorý je nekonečne komplikovaný a už nikdy nebude jednoduchší.
Keby si mohol dať jednu radu začínajúcemu designérovi, aká by to bola?
Dám dve.
Jedna je: prečítaj si knižku The art of game design od Jaseeho Schella. Hneď teraz. Potom sa zamysli, či chceš ďalej študovať alebo začneš niečo prakticky robiť.
Druhá je: Vytvor niečo vlastného. Vlastný produkt, službu, značku, udalosť alebo workshop. Urob niečo vlastné a dotiahni to až do konca, to znamená: Predaj to ľuďom. Znie to ako business rada, ale je to strašne dôležitá designérska rada. Pretože ak ti za to ľudia nie sú ochotní zaplatiť, tak si nedokázal pochopiť správne ich potreby. Nedokázal si správne navrhnúť produkt, ktorý rieši aktuálne problémy ľudí v ich situácii. Nie je nič lepšie, než starať sa o vlastný produkt, zbierať spätnú väzbu a skúsenosti tým, že ho človek ďalej buduje a vylepšuje.
Nedávno sa k nám prihlásilo dievča na pozíciu marketing stážistky. Vybrali sme ju z asi 30tich kandidátov nie preto, že by vyštudovala lepšiu školu a bola najskúsenejšia. Vybrali sme ju preto, že robí vlastné workshopy na výboru domácej kozmetiky. Vymysleli to spolu s kamarátkou, naštudovali si, ako sa to robí a vytvorili si značku. Usporiadali workshop, na ktorý prišli ľudia a zaplatili im. To urobilo dievča vo svojich asi 22 rokoch a teraz má fungujúci produkt a business model. Nič také neexistovalo — štvalo ma to, tak som to vytvorila sama — yes, to je presne ono.
Poznámka od autorky: Pokiaľ sa radi vzdelávate a čítate o designe, môžete si prehliadnuť Inovačnú knihovnu na stránkach Q Designers. Nájdete v nej super tipy na knižky.
