Lucia Ciranová: Design thinking je spôsob práce s neistotou
Keď som sa pripravovala na tento rozhovor, pozrela som si tvoj profil. Máš naozaj bohaté CV plné pracovných skúseností zo Slovenska aj zo zahraničia. Momentálne pôsobíš vo VAIA — Výskumnej a inovačnej autorite Úradu vlády Slovenskej republiky. Mohla by si mi priblížiť, čo presne si môže človek pod touto skratkou predstaviť?
Ja vediem dizajnovú jednotku. Jednou z našich úloh je prinášanie inovatívnych spôsobov premýšľania a riešenia problémov založených na dizajnovom procese. Taktiež sa venujeme tvorbe a dizajnu služieb pre občana. Sme akoby interná agentúra pre VAIA, ale aj pre iné entity v štátnej správe.
Vieš uviesť príklad nejakých projektov, ktoré ste riešili?
Tiež máme za sebou teraz dva veľké projekty. Jeden bol VAIA Innovation Fellowship, v rámci ktorého sme riešili, ako zmysluplne zapojiť diaspóru, teda Slovenky a Slovákov žijúcich v zahraničí, do problémov a projektov na Slovensku. Ďalším projektom bol návrh asistenčných centier pre cudzincov, ktorí prichádzajú alebo žijú na Slovensku v spolupráci s Ministerstvom vnútra. Prišli za nami s problémom — potrebovali zväčšiť budovu cudzineckej polície, lebo sa nestíha. My sme ich presvedčili, aby nám dovolili urobiť výskum, lebo reálny problém bol podľa nás iný. Zistili sme, že netreba zväčšiť budovu, ale urobiť informačný portál, lebo 70 % ľudí tam chodí pre informácie. Následne sme navrhli celý nový blueprint služby lákania, príchodu a integrácie cudzinca na Slovensko, pretože služby nefungujú vo vákuu. Aby boli úspešné, musia brať do úvahy celý proces z pohľadu ľudskej skúsenosti.
A teraz taký náš vlajkový projekt je VAIA One Stop Shop — rázcestník pre celý výskumno-inovačný ekosystém na Slovensku. Cieľom je jedna platforma, kde výskumník nájde všetky informácie o tom, čo pre nich ponúka štát, aké sú možnosti grantov či inej finančnej podpory. Zároveň je cieľom prepájať ľudí.
Z toho čo si hovorila mi to príde také 50:50. Niekedy za vami ľudia prídu s problémom, ktorý potrebujú vyriešiť a niekedy prídete sami s niečím, čo by bolo fajn zlepšiť.
Skôr to funguje tak, že za nami prídu s nejakým problémom, ktorý si myslia, že je problém, a my ich presvedčíme, že ten problém je vlastne úplne iný. Zároveň veľa našej práce je práve skúmanie tohto problému. Z mojej skromnej skúsenosti by som povedala, že je to celkom novinka v štátnej správe. Veľa času venujeme primárnemu aj sekundárnemu rešeršu.
Veľakrát sme sa práve so spolužiakmi rozprávali o tom, ako sa výskum často posúva na vedľajšiu koľaj kvôli času či deadlinom. Je super vidieť, že u vás je to priorita.
Ja si myslím, že 70 % úspechu je iba správna definícia problému. Napríklad pri riešení zapojenia Slovákov v zahraničí do projektov na Slovensku sme chceli navrhnúť nejaké spôsoby, aby sa presťahovali späť domov. Zistili sme ale, že títo ľudia chcú spolupracovať, ale nechcú sa nevyhnutne presťahovať. Najviac ich motivovala zmysluplnosť. Ak niekoho mentorovali, chceli z toho vidieť výstupy. Tak sme sa zamerali na dizajnovanie programov, ktoré by dokázali priniesť ich expertízu, na konkrétne problémy, ktoré doma na Slovensku riešime, ale chýba nám na to expertíza, bez toho aby sa museli fyzicky dlhodobo presťahovať.
V Brne študujeme dizajn a častokrát sa opakuje práve spojenie design thinking. Ako ty definuješ design thinking a čo pre teba znamená?
Je to podľa mňa spôsob práce s neistotou. Ja to vnímam tak, že opakom neistoty nie je istota, ale otvorenosť možnému.
Design thinking ti dáva metódy a postupy, vďaka ktorým vieš tú neistotu manažovať a cítiť sa v nej trošku viacej komfortne. Zároveň ti dáva postupy, ako vidieť a interpretovať dáta, ako zapájať kľúčových užívateľov do toho neistého procesu. Vo výsledku poskytuje nástroj, ktorým môžeš niečo preskúmať bez toho, aby si do toho musela veľa investovať.
Vnímaš teda tento proces pozitívne? Riadite sa tým aj u vás?
Design thinking je veľmi užitočný nástroj. Proliferácia dizajnového myslenia ale znamená, že sme ho začali učiť ako nejaký súbor nástrojov a metód. Niekto si urobí dvojdňový workshop a už príde s tým, že design thinking je, keď robíme tieto 4 metódy a lepíme post-ity. Potom ale zabudne na tie dôležité fázy, čo sú výskum a problematizácia, ktoré keď neurobíš dobre, tak je jedno, koľko máš post-itov. Nasleduje facilitácia toho procesu, čo je veľká časť úspechu. A potom implementácia poznatkov do nejakej strategickej praxe. Keď sa ale naučíš robiť nejaké 4 metódy v dvojitom diamante a ideš to robiť, zrazu ostaneš prekvapený, keď to nefunguje a stráca to tak na svojej váhe.
Takže radšej sa nedržať tak ortodoxne týchto pravidiel?
Áno, teraz s tým bojujeme. Poznajú tie veci z nejakého UX kurzu, ale keď im poviem „skús navrhúť nejaký workshop“, príde a dá 20 metód bez toho, aby sa zamyslel, ktoré z nich sú dôležité. Často premýšľajú v metódach a nie v procese. Pre mňa je to spôsob premýšľania a fungovania. Metódy sú druhoradé a skôr sú pre mňa na uchopenie toho, čo je neuchopiteľné. Keď ale máme nejaký workshop, vždy si vyrábame špecifické metódy.
Ty vedieš oddelenie a veľa vecí si riešiš sama. Pociťuješ aj nejaký tlak zhora? My ako občania máme častokrát pri štátnej správe pocit, že to nefunguje, nedá sa a podobne. Naozaj je to tak?
V rámci VAIA si myslím, že tam je pochopenie tohto procesu a je vo mňa veľká dôvera. Zatiaľ sa mi nestalo, že by som prišla s nejakým nápadom a povedali by mi nie. Je tam otvorenosť a pochopenie, že takýmto spôsobom sa veci robia. Potom, samozrejme, budeš mať ľudí, ktorí sú viac dátovo založení, ktorí v tom tú pridanú hodnotu nevidia, lebo je to možno viac kvalitatívne. S tým potrebujeme bojovať.
Keď takúto prácu robíš, potrebuješ prepínať medzi rôznymi formátmi práce a premýšľania. Potrebuješ byť veľmi kreatívna, zároveň analytická a strategická, musíš sa naučiť menežovať svoju energiu a kreatívne zásoby. Keďže štátna správa je veľmi rigidná, minimálne ja pociťujem také vyhorenie v tom, že vlastne sa odo mňa očakáva výstup top kreatívnej agentúry, ale nemáme k tomu podmienky, nástroje ani dostatočný počet ľudí. Zároveň to tempo, ktoré máme, je veľmi vysoké a nikto mimo našej design jednotky veľmi nevie odhadnúť ani oceniť, koľko práce je za tým navrhnúť jednu podstránku. Niekedy to vie byť veľmi náročné, dokázať kreatívne fungovať v takýchto podmienkach. Veľa mojej mentálnej práce je hľadanie spôsobov, ako môže fungovať jedno aj druhé.
Keby niekto tvoje nápady nepodporoval, akým spôsobom by si to riešila? Ako takého človeka presvedčiť?
Ja som pozadím konzultantka a veľa mojej práce bolo predávanie dizajnu C-level manažérom, ktorí sú dátovo založení a majú svoje kvartálne ciele. Ja to robím tak, že sa to snažím predať cez to, ako to vyrieši nejaký ich konkrétny problém. Keď si šikovný dizajnér, vieš ho jasne a rýchlo artikulovať. Tým si podľa mňa získaš ich dôveru. Veľakrát je to tak, že si poprosíme dva týždne a niečo pripravíme. To sa im páči a tým získame zase ďalší buy-in.
Jedným z tvojich projektov bol aj Bratislava 2030 — dokument, ktorý určuje rozvoj a smerovanie hlavného mesta. Sú v ňom spomenuté viaceré ciele a priority do budúcnosti.
Keďže si pôsobila vo viacerých mestách v zahraničí, ktoré bolo takou inšpiráciou pre to, ako by to mohlo v Bratislave v budúcnosti fungovať?
Dobrá otázka. Podľa mňa Kodaň sa často používa ako taký príklad. Paradoxne, ja som v tam žila rok a odišla som, lebo som sa strašne nudila. Mala som pocit, že to mesto bolo tak dokonale navrhnuté, že som niekedy chcela, aby meškal autobus, aby som mala nejakú vtipnú story. V tom mi Bratislava príde taká trošku viacej tvárna. Dlho som žila aj v Londýne. Myslím, že to je veľmi obývateľné mesto, lebo je založené na susedstvách. Páči sa mi, že každé má nejakú vlastnú charakteristiku. To, čo mne chýba v Bratislave, je viac rôznorodých identitít susedstiev, malé susedské podniky a kaviarne, ktoré podľa mňa vytvárajú nejakú komunitu. Miesto, kam môžu ľudia chodiť. Za posledné roky je už aj v Bratislave vidieť veľký rozdiel v tom, že ľudia nejakým spôsobom začali pracovať s verejným priestorom.
Predpokladám, že rôzne mestá boli inšpiráciou v iných veciach.
Áno, a zároveň sme k tomu pristupovali v kontexte. Je chyba porovnávať sa s Viedňou alebo s Prahou, lebo nikdy také mestá nebudeme. Máme sa porovnávať napríklad s Brnom a porozumieť, čo je naša unikátna pridaná hodnota, čo iné mestá nemajú. Tá naša pridaná hodnota je blízkosť Viedne, letiska, Malých Karpát. Sme taká stredoeurópska križovatka. Ľudia, ktorí chcú žiť v Kodani, žijú v Kodani. Tí, ktorí chcú žiť v Bratislave, žijú práve tam pre nejaké iné dôvody.
Ako študenti dizajnu chceme v budúcnosti robiť veci čo najlepšie. Aké sú podľa teba 3 vlastnosti, ktoré by mal mať dizajnér v tejto dobe?
Poviem také klišé — empatia. Tiež by som povedala ambiciózny realizmus, to je také moje obľúbené. Treba byť vizionársky a ambiciózny a nebáť sa premýšľať v budúcnosti, ale zároveň byť veľmi realistický. Vedieť, čo je možné a čo sú potreby klienta alebo štátu. Ďalej vedieť načúvať ľuďom, ale nebáť sa byť expertom v miestnosti. Po tretie schopnosť naratívu.
Najhoršia vlastnosť je, keď si myslíš, že dizajn je niečo, čo nie je dostupné všetkým. Treba mať to vizionárstvo, ale zároveň to vedieť komunikovať iným ľuďom. Nemyslieť si, že dizajn je oddelený od biznisu alebo štátnej správy. Všetko musí spolupracovať.
Pri štúdiu v Česku si všímam rozdiely medzi Slovenskom a Českom. Mám pocit, že v Česku to funguje trochu lepšie ako u nás. Máš pocit, že aj u nás to ide dobrým smerom?
Myslím si, že v štátnej správe máme príležitosť to rýchlejšie posunúť, leapfrognúť, než v súkromnej. Možno som ale zaujatá, lebo som na Slovensku nestrávila čas v žiadnej súkromnej agentúre. Mám však konverzácie s ľuďmi a mám pocit, že vo vedení to už začínajú vnímať. Prichádza to akoby zdola, stále sa to predáva ako customer experience. Ide to ale ruka v ruke. Aby si mohla robiť service design ako súkromná firma, potrebuješ klientov, ktorí pochopia, že service design potrebujú. Aj firmy, ktoré majú takéto oddelenia, to stále vnímajú cez tú customer experience a nevnímajú to podľa mňa holisticky. Tu ešte nie je dizajn na strategickej úrovni, tu je to skôr konverzácia červená alebo zelená, ale nie o tom, že ideme dizajnovať biznis model alebo víziu našej firmy.
Takže v niečom sa to už pohlo, ale ešte stále sú veľké medzery, kam sa to môže posunúť.
Áno. A zároveň tu nie je veľa ľudí, ktorí by dizajn vnímali ako strategický nástroj. Musíme zmeniť ako o dizajne hovoríme a vyučujeme ho. Prednedávnom som mala prednášku na STU (pozn.: Slovenská technická univerzita v Bratislave) na túto tému, ako aj veľa konverzácií s učiteľkami na stredných školách, ktoré to takto vnímajú. Takže sa to podľa mňa hýbe.
Vnímaš to aj ty tak, že neľutuješ návrat na Slovensko, ale nešla by si do súkromnej sféry?
To nie je úplne pravda, ale nešla by som na prvú. Išla by som v niektorých momentoch, keby bola príležitosť niečo budovať. Asi to pre mňa nie je vzdialená budúcnosť, lebo je podľa mňa dobre, keď človek pendluje medzi jedným a druhým. Nechcem ostať iba v štátnej správe a stratiť kontakt s iným svetom. Je podľa mňa dobré byť tam i tam.
Keď už sme načrtli tému budúcnosti, aké myslíš, že sú najbližšie dizajnové výzvy?
Určite umelá inteligencia. Takisto ako môžeme uspokojiť potreby všetkých ľudí na planéte bez toho, aby sme prekročili limity zdrojov, ktoré máme. To je taká dizajnová výzva na najbližších 30 rokov.
Veľa sa tiež zamýšľam nad tými systémami, v ktorých fungujeme, ale sú vo veľa veciach nefunkčné. Či už je to nejaký ekonomický model založený na nekonečnom raste, alebo rodová rovnosť či to, akým spôsobom narábame s produktami. To všetko sú pre mňa otázky dizajnu.
Máš nejaký sen alebo vysnívaný projekt, na ktorom by si chcela robiť?
Mám pocit, že to tempo zmien je také vysoké, že som sa vzdala nejakej potreby premýšľať o osobnej budúcnosti napriek tomu, že sa tým živím. Myslím si, že v osobnom spektre zatiaľ všetko, čo som kedy robila, mi vždy prišlo ako také príjemné prekvapenie. Pred dvomi rokmi by mi ani nenapadlo, že budem robiť pre Úrad vlády a ešte k tomu žiť na Slovensku.
Ja nie som úplne exekučný človek, skôr strategický. Viem si predstaviť, keby mi niekto dal taký veľký projekt, ako napríklad navrhnúť celé nové fungovanie nejakej novej štvrte. Niečo také vo veľkej mierke.
To znie dobre a v rámci toho, čo robíš, aj realisticky. Držím palce a ďakujem za rozhovor.
