Bežkovanie v Lake Louise
Dovolenka v Kanade s kamarátmi z Kysúc počas nášho WH pobytu
Lake Louise je horské mestečko v nadmorskej vyške 1600 mnm, a tiež jazero obklopené horami Rocky Mountains. Práve jazero Lake Louise je jedno z najfotogenickejších miest provincie Alberta, bez nadsázky reprezentujúce celú Kanadu. Určite ste túto fotku už videli aj vy, v cestopisoch, časopisoch alebo na Facebooku. Aj my :) ale v celkom inej atmosfére a farbách.
Že dobré počasie je základom dobrej dovolenky platí aj v Kanade, avšak výhodou je, že tu býva zlé počasie málokedy. Ak teda zlým počasím rozumieme snehovú búrku, dážď, mráz -30 °C… ale aj to sa tu dá zažiť. Tiež sa však oplatí sledovat predpoveď počasia, aby ste nezostali prekvapení. Celkom pravdivo sa plní.
My sme vedeli, že sme si nevybrali práve najkrajší víkend, no naši výletníci tu boli práve teraz, a tak bolo rozhodnuté. Azurko a skalnate štíty hôr ako vymaľované nad zamrznutým jazerom nás teda rozhodne nečakali. Zato sme však videli to, čo bežne na fotkách z Lake Louise nenájdete. Koniec koncov, na náš program to úplne stačilo a parádne sme si to užili.
Spomínaní výletníci boli Lucka a Jožko. Lucka, pôvodne z Kysuckého Nového Mesta, ktorá si „odbýva“ svoje ročné working holiday víza vo Vancouveri, a Jožko, pôvodne z Vrania, ktorý tu za ňou prišiel na návštevu. V rámci cestovania a spoznávania Kanady sa vybrali do Rockies a poctili nás svojou návštevou v Calgary. Rozhodli sme sa stráviť spolu aj nejaký čas mimo mesto a tak sme vybrali Lake Louise, ktoré nie je ani príliš ďaleko, ani príliš blízko, v číslach teda presne 177 km z Calgary. Nechceli sme to hrotiť na vačšie vzdialenosti, lebo predsa len nevieme, čoho je naše autíčko — Subaru Forester ihličnanovo-zelenej farby, rok výroby 2005, schopné. Zároveň sme však chceli ísť tak ďaleko, aby sa nám viac oplatilo booknuť si ubytko než to otáčať naspať domov.
Mimochodom, to tu ľudia bežne robia. O 7. ráno ešte za tmy vyrazia (slnko tu až do začiatku Februára vychádza nie skôr ako o 8:20), šoférujú 180 km do lyžiarskeho strediska, aby sa tam tak 3–4 hodinky polyžovali a mohli šoférovať 180 km naspať. Tí, čo si chcú dobre zalyžovať, a samozrejme zašoférovať, to cez víkendy točia aj na 4h jazdy autom (v jednom smere). To je ako ísť na lyžovačku z Ostravy do Prahy (alebo z Čadce do Bratislavy) za predpokladu, že by sa v Prahe (a Bratislave) bolo kde lyžovať. Tu, zjavne, sa vzdialenosti násobené nízkou cenou benzínu, považujú inak.
Keď prišlo na benzín — liter tu stojí zvyčajne dolár+-. Už zopár rokov je tu v Alberte ropná kríza. Ropy je dosť, ale odberateľ len jeden — dobrý brat USA. Ten tým pádom určuje pravidlá. Žiaľ, Kanada nemá napojenú infraštruktúru tak, aby mohla predávať aj inde, a tak sa takto dostala do pasce.
Objednali sme si ubytovanie na jednu noc pre 4 osoby v Lake Louise v penzióne Mounteener Lodge, pár km od spomínaneho jazera, bežkárskych okruhov a lyžiarskeho strediska. Nie, žeby sme tak strategicky vyberali, ale dva dni pred odjazdom tam toho pre nás veľa nezostalo. A to sme ešte boli radi, že sme vobec niečo našli za takú dobrú cenu. 170 dolárov pre štyroch, s raňajkami a s vírivkou. Zhodli sme sa, že to je good deal.
Počasie na turistiku nebolo, a tak sme sa rozhodli držať pôvodného plánu, že budeme bežkovať. Lucka s Jožkom sa už rozbežkovali v Canmore, ale my s Dominikom sme na bežkách stáli naposledy na Skalitom vo februári 2018. Ja som bežky dostala na skúšku od jednej našej známej z Calgary, no ostatní využili miestnu požičovňu. 26 bubákov na celý deň bol tiež good deal a tak sme všetci štyria nadšene obuli bežkárske botky, zacvakli bežky a pozerali do mapy, ktorou trasou sa vyberieme.
I vybrali sme sa priamo na jazero Lake Louise, ktoré bolo kompletne zamrznuté a zasnežené. Vrcholky hôr bolo vidno len keď sme sa veľmi snažili zaostriť cez sivú oblohu, ale aj to malo to svoje čaro. Neohraničená bielo sivá krajina vábila vydať sa na akúkoľvek stranu preskúmať, čo skrýva.
Na jazere bola upravená bežkárska stopa a my sme rýchlo chytili skoro zabudnutý grif. Na konci jazera nás za odmenu čakali dva ľadopády, jeden velikánsky vysoko napravo a jeden menší, ale zato prístupnejší, naľavo. Samozrejme, našli sa takí, ktorým to nedalo a skúšali po ľadopádoch liezť. Zrejme úspešne.
Bežkovanie po rovnej hladine jazera nás trochu omrzelo a skúsili sme inú trasu — cez les. Ja som teda mala poriadny rešpekt, alebo teda nechuť, štverať sa na bežkách po kopčekoch v lese. Ostatní mi však sľúbili, že je to trasa zelená, a tak to bude rovinka. Veľmi neklalmali. S odstupom času, keď ma už po týždni prestali bolieť svaly, hodnotím tento výber trasy ako fantastický! Ako to už v lese býva, chvíľami sme šli hore, oveľa viac však dole, takže sme si aj slušne „zalyžovali“, čítaj zapluhovali. Párkrát som spadla, nie že nie.
Scenéria bola však ohromná. V Calgary zďaleka nemáme toľko snehu, tak sme sa nevedeli vynadívať. Zasnežný les občas presvetľovalo biele svetlo slnka, ktoré sa dralo spoza hustých oblakov. Občas sme videli aj nejaký ten štít a konštatovali, že sme vlastne radi, že je takéto počasie. Keby bolo to tradičné, azúrové, tak by sme sa len obzerali okolo a vobec nebežkovali. Tiež by nám asi slnko odrážajúce sa od snehu dosť znepríjemňovalo cestu. Možno sme si to len nahovárali, ale na spokojnosti nám to pridalo.
Toto šedo biele počasie, ktoré sme mali, bolo na bežky vskutku vyhovujúce. Na celej trase sme stretli len jedného pána v modrej bunde, no zato sme ho stretli 2x, čo doteraz nechápem, keďže šiel obidva razy oproti nám.
Dostali sme sa na rázcestie, kde cesta viedla k Moraine Lake. Čerstvo nasnežilo, a tak cestu, inokedy prístupnú pre autá, uzatvorili a urobili na nej stopu ratrakom. Výborný nápad :D K jazeru sme pôvodne chceli ísť, ale znamenalo by to hodinu a pol na bežkách len tam, plus cesta späť. Zhodnotiac, že toľko síl už nemáme a že jazero bude aj tak zamrznuté a biele, ako všetky ostatné, sme to nakoniec otočili na koniec zeleného okruhu. Celkom sme nabežkovali okolo 15 km. Zahriatí, spotení, vysilení ale šťastní… teda, to boli aspoň moje pocity. Ocitli sme sa opäť na štartovnom mieste, pri hoteli Fairmont Chateau. Vrátili sme bežky a vybrali sme sa ubytovať.
Tiež sme na bežkách testovali Frankieho, batôžtek. Niesli sme v ňom termosku s čajom, plecháčik, penový podsedák, nahradné ponožky, foťák a pamlsky, keby nám došla energia. Všetko sme pohodlnne odniesli, ramená neboleli. Na bežky nám predsa veľa netreba, tak nebol dôvod brať vačšie batohy. Pinecone_backpacks sa nám osvedčili výborne.
Penzión bol blízko, asi do 10 min autom. Peknú izbu s č. 212 sme obývali všetci štyria a zhodli sme sa, že si zájdeme niekde na večeru. Po krátkom rozhodovaní vyhral Station Restaurant. Ja osobne som čakala, že to bude miesto dýchajúce históriou, trochu zanedbané (čítaj autentické) s vyprážaným syrom a utopencami v menu, ako by sa na “staničnú reštauráciu”patrilo. Na naše dosť veľké prekvapenie to bola asi najluxusnejšia reštaurácia v celom Lake Louise. Nebol to však luxus so zlatými naleštenými vidličkami a kryštálovými pohármi na víno. Bolo to krásne, príjemné miesto, a že dýchalo históriou, som trafila. Usadili nás blízko ku krbu, kde praskalo drevo a šlo od neho príjemne teplo. V masívných drevených stoličkách sme si pripadali ako na návšteve u obrov. So smažákom a utopencom som netrafila, ale zato lasagne, plnený hríb špenátom a syrom a bizónie ragú mali vynikajúce. Večera nás zasýtila, hlavne zážitkom, a nezruinovala, takže sme boli spokojní.
V Lake Louise práve bežal festival Ľadových sôch — Ice Magic Fesival. Večer nasvietené je vždy všetko krajšie, tak sme sa tam po večeri išli pozrieť. Mali sme odvážne plány, že sa budeme aj korčuľovať na zamrznutom jazere, ale po bežkách a večeri sme boli radi, že sa už len tak šuchtáme od jednej sochy k druhej. Už sa topili, ale i tak to boli majstrovské diela.
Po návrate do hotela sme šli s Dominikom do horúcej vírivky, čo naše svaly zregenerovalo a hlavu definitívne odpísalo. Na izbe sme si všetci štyria dali víno a príjemne unavení sme zaspali jak mačky v košíku.
