Úloha lektora v konektiviztickej výuke

Diverzita, siete, online, autonómnosť, interaktivita, otvorenosť, dynamika, kolaborácia a spoločnosť sú všetko pojmy, ktoré je možné použiť pri opise výuky konektiviztického charakteru. Čo to však znamená pre lektorov, ktorí sú rozhodnutí takúto online výuku realizovať?

Tradičná výuka, či už vo fyzickom priestore alebo v tom online, prebieha zväčša jednosmerne — učiteľ odprednáša určité znalosti žiakom, poskytne im fixne zadanú literatúru, zadá im úlohy, ktoré je potrebné vypracovať do určitého termínu a v neposlednom rade nadobudnuté znalosti žiakov učiteľ individuálne otestuje na základe určitých parametrov. Dôraz je kladený na študentov, od ktorých je očakávaná rovnaká úroveň vedomostí.

V konektiviztickej výuke je však preferovaný individualistický prístup — každý jedinec pracuje s odlišnými kompetenciami a odlišnou motiváciou, čo má za následok odlišné vzdelávacie ciele. Konektiviztická výuka je založená na rozmanitosti názorov a informačných zdrojov, aktuálnosti poznatkov, kritickom myslení či na neustále udržovaných konekciách medzi jednotlivcami vo forme diskusií a procesu zdieľania informácií. Znalosti obsiahnuté v danej výuke nie je možné formálne testovať, pretože každý účastník sa zameriava na odlišný aspekt témy.

Ako ukážkový príklad celého procesu ideálnej konektiviztickej výuky môže poslúžiť model od Stephena Downesa, ktorý bol vytvorený na základe reálne uskutočneného konektiviztického kurzu. Downes v danom modeli opisuje cyklický proces učenia účastníkov, ktorí boli súčasťou daného konektiviztického kurzu — v jednoduchosti sa ich proces učenia skladal zo štyroch dobrovoľných krokov opakovaných pri každom module:

1. Agregácia — účastníkom kurzu je poskytnutý základný prehľad o téme s tým, že je od nich očakávané, aby našli iné relevantné informačné zdroje k téme,
2. Remixovanie — hľadanie spojitostí medzi novo nadobudnutými znalosťami a so znalosťami, ktorými účastník už disponoval,
3. Pretvorenie — vytvorenie vlastných (študíjnych) materiálov v rôznorodej forme na základe nadobudnutých znalostí,
4. Zdieľanie — zdieľanie daných materiálov.

Učenie v celej konektiviztickej výuke tak prebiehalo medzi samotnými študentami, ktorí zdieľali svoje poznatky a učili sa tak učením druhých, diskutovaním a vytváraním študíjnych materiálov. Kde však do daného modelu spadá lektor?

V konektiviztickej výuke sú lektori vnímaní skôr ako facilitátori, inštruktori či organizátori. Znamená to, že by v konektiviztickej výuke ideálne nemala vystupovať žiadna autoritná osoba, ktorá by mala nad celým procesom plnú kontrolu. Úlohou facilitátorov môže byť kurátorstvo, usmerňovanie kurzu (vhodný smer procesu), organizovanie (pripravenie platformy, základnej osnovy — ak je, základnej či doporučenej literatúry, dobrovoľných aktivít, zoznamu odporúčaných nástrojov), venovanie sa účastníkom, vykonávanie online stretnutí prostredníctvom streamovania či prípadne zapájanie sa do celého procesu učenia s ostatnými účastníkmi. Zo vzdelávacieho aspektu sú tak učiaci sa jedinci a facilitátor z väčšej časti rovnocennými entitami, ktorých zdieľané znalosti majú rovnakú váhu.

Účasť lektorov v konektiviztickej výuke by tak mala byť minimálna, vďaka čomu sa samotní študenti stanú v danom prostredí učiteľmi, ktorí medzi sebou zdieľajú informácie. Úlohou lektora v tomto prípade je tak celý kurz načrtnúť z hľadiska organizácie a prenechať proces učenia žiakom, pričom je potrebné čiastočne dohliadať na dané procesy sledovaním interakcií a výstupov študentov.

Potenciálnych nedostatkov a negatív, ktoré môžu nastať počas samotnej realizácie typickej konektiviztickej online výuky v plnom rozmedzí je veľa. Avšak to, v akom rozsahu facilitátor zasahuje do konektiviztickej výuky môže byť veľmi individuálne a vykonané podľa potrieb samotného lektora. Ak je čiastočná autorita riešením, ako sa vyhnúť negatívam, ktoré môžu nastať pri vykonaní konektiviztickej výuke, tak prečo nie?

Použité zdroje:

DOWNES, Stephen. Connectivism and Connective Knowledge [online]. 2012. 616 s. [cit. 2019–03–11]. ISBN 978–1–105–77846–9. Dostupné z: http://www.downes.ca/files/books/Connective_Knowledge-19May2012.pdf

MASTERS, Ken. A Brief Guide To Understanding MOOCs. The Internet Journal of Medical Education [online]. 2010, 1(2), 1–6 [cit. 2019–03–11]. DOI: 10.5580/1f21. ISSN 2155–6725. Dostupné z: https://www.researchgate.net/publication/267246518_A_Brief_Guide_to_Understanding_MOOCs

SIEMENS, George. Connectivism: A Learning Theory for the Digital Age. International Journal of Instructional Technology & Distance Learning [online]. 2005, 2(1) [cit. 2019–03–11]. ISSN 1550–6908. Dostupné z: http://www.itdl.org/journal/jan_05/article01.htm