Školy a komerčné vzdelávanie

V súčasnosti je škôl veľké množstvo, no nie všetky odpovedajú požiadavkom rodičov či samotných študentov. Niektorým z nich sa nepozdáva klasický princíp, kde sú výkony žiakov hodnotené známkami, iní so svojimi rodinami veľa cestujú a škola im neumožňuje vytvoriť si takýto individuálny študijný plán. Preto sa v poslednom období veľa rodičov spája za cieľom vytvoriť si vlastnú školu.

Musia pritom čeliť mnohým prekážkam, ktoré stúpajú v závislosti od typu vzdelania či jeho rozsahu. Vytvoriť umeleckú školu či jazykovku bude pravdepodobne omnoho ľahšie než sa snažiť založiť novú základnú či strednú školu. Vtedy musia spĺňať prísne zákonom stanovené podmienky, vykazovať pravidelne výsledky a občas i čeliť obavám rodičov, že čo ak sa ich dieťa po absolvovaní nedostane na dobrú univerzitu. Prekážkou môže byť i školné, ktoré je častokrát nutnou súčasťou štúdia.

Školu si však často zakladajú i samotní pedagógovia. Príkladom sú učiteľky z Karlových Varov, ktorým bola ich pôvodná škola zrušená. Namiesto plakania nad rozliatym mliekom sa rozhodli nevzdať svojho povolania a školu si založili. Podobným štýlom vznikajú napríklad školy typu Montessori. Tie sa snažia k svojim žiakom pristupovať individuálne a odpovedať na ich potreby. Zároveň sa vyhýbajú určitej štandardizácii a dávajú si záležať na tom, aby v ich študentoch vzbudili vášeň a záujem o vzdelávanie.

Práve to by podľa mňa malo byť hlavným účelom škôl. Je totiž pomerne jednoduché prinútiť študentov, aby sa nejakú látku “nabiflili”. Ťažšie je však to, aby začali žiaci vnímať školu ako jeden z koníčkov a učili sa radi. Aby nevnímali prírodné vedy ako nutné zlo či dúfali, že po anglicky nebudú musieť nikdy hovoriť. Ale práve tá vášeň a radosť z učenia je niečo, čo dokážu praví pedagógovia podnietiť.