4. vedecká revolúcia: život v rukách človeka
“Is man merely a mistake of God’s? Or God merely a mistake of man?”
— Friedrich Nietzsche
V tomto texte uvediem niektoré body a otázky charakteristické pre 4. vedeckú revolúciu, ktorá nasleduje po revolúcií Kopernikovej, Darwinovej, a Freudovej. Pojednáva o nej Toby E. Huff v článku s názvom The Fourth Scientific Revolution v časopise Society (1996).
Napriek tomu, že článok vyšiel pomerne dávno, ho považujem za stále relevantný a aktuálny z pohľadu problematiky učiacej sa spoločnosti — do súčasného stavu sa vedecká paradigma začala posúvať v päťdesiatych rokoch objavením a dekódovaním DNA, takže Huff v dobe písania tomuto prístupu rozumel a uvedomoval si, že s ďalšími pokrokmi v genetike budú pribúdať diskusie a problémy kvôli zodpovednosti za nakladanie biologickými znalosťami. Vývoj samozrejme stále pokračuje, a moc ľudí narastajúca vďaka vede je základom paradigmy, v ktorej človek je nadradený prírode. Je oprávnená obava z toho, že následkom čoraz pokročilejších ľudských schopností manipulovať s génmi — a tým sa podieľať na tvarovaní podoby života — bude zneužívanie vedy na bezprávie?
Všetci dnes pociťujeme, že technológie a znalosti začínajú spôsobovať problémy, na ktoré nie sme pripravení. Podľa čoho máme posudzovať, ako sa eticky zachovať v rozporuplných situáciach, kedy človek vďaka vede dostáva do rúk právo rozhodovať z pozície podobnej bohu?
Huff píše, že akonáhle môžeme zasahovať do usporiadania prírody, máme tendenciu odstraňovať jej nežiadúce prvky. Čo sa ale potom stane s ‘posvätným’ prirodzeným prostredím a podobami života, ktoré sú napriek nedokonalostiam navrhnuté vyvážene? Skrz nový pohľad všemohúceho človeka to však nevidíme ako problém, pretože nedotknuteľnosť ‘prirodzenosti’ prírody prestáva existovať a manipulácia s genetikou je v poriadku. K tomu nutne patrí tvorba právnych predpisov a povolení pre genetickú manipuláciu, ako napríklad zbavovanie sa neatraktívnych ľudských charakteristík (design detí), a tak vzniká zrejmá otázka — ako ďaleko sa môže zájsť aby nedošlo k neetickému jednaniu?
Ešte viac sa v tejto neistote zamotáme, ak vzťah vedy a moci spojíme s tvorbou nového života, a to buď organickej formy, alebo umelej inteligencie. V oboch prípadoch sa človek stáva doslova stvoriteľom, a pokiaľ sa nebude riadiť vopred dohodnutými pravidlami danými vyššou autoritou v podobe morálnosti či boha, nie je nič, čo by mu bránilo v nespravodlivom alebo krutom chovaní, motivovaným napríklad materiálnym ziskom.
Zároveň sa od Huffa dozvedáme, že napriek všetkému sa náboženské (kresťanské) inštitúcie s vedcami stále zhodujú v tom, že právom a povinnosťou človeka je objavovať a skúmať okolitý svet (s rozdielom, že pre kresťanov je príroda v dokonale navrhnutom poriadku). Ak sa teraz náboženskí predstavitelia nesnažia významne zapájať do rozhodovania o rozporuplných reálnych, hypotetických, alebo pravdepodobných scenárov, kedy sa do konfliktu dostane ľudská vôľa a príroda (ktorých bude očakávateľne čoraz viac), je pravdepodobné, že pokial sa raz vedecký a technologický pokrok dostane do štádia extréme kontroverzných prípadov, téma súboja vedy a náboženstva bude čoraz pálčivejšia.
Myslím si, že pokial v tejto oblasti dochádza k etickým pochybeniam, deje sa tomu tak z dôvodu rôznych sebeckých záujmov. Ľudia takto konajú preto, lebo nehľadajú pravdu ale vlastný profit, a nie preto, že by boli posadnutí využívaním vedy pre moc nad genetickým modifikovaním živých tvorov. Ak táto moc ostane plne v rukách vedeckej komunity, verím že sa môžeme spoľahnúť na vysoké nároky na etickú korektnosť vedcov, ktorí sú oddaní nezaujatosti a nedeštruktívnemu zaobchádzaniu s prírodou.
