Bezplatné školné: nástroj pre dosiahnutie verejného dobra v demokratickej spoločnosti

Úvod

V tejto eseji sa pozrieme na problematiku poplatkov za školné. Otázku sa pokúsim rozanalyzovať z viacerych pohľadov. Vychádzam z názoru, že najlepšie riešenie je bezplatné školné pre všetkých, ale pokúsim sa na základe analýzy literatúry vykonštruovať okrem tohto idealistického argumentu aj realistickejší obraz problematiky, berúc do úvahy socioekonomické a politické reality. Celá problematika nebude touto esejou vyčerpaná, a zvedavému čitateľovi odporúčam pokračovať v utváraní obrazu skrze ďalšiu literatúru.

Pôvodný zámer bol vykonštruovať nepriestrelný argument za bezplatné školné, vychádzajúci z tvrdenia, že bezplatné školné je jedným zo základným pilierom demokratickej spoločnosti. Pri zbieraní literatúry som si však uvedomil, ako komplexná je celá otázka školného, a na príklade toho ako poplatky za školné vyriešili v iných krajinách som zistil, že toto rozhodnutie nieje možné odargumentovať jedinou vetou, ale jedine sériou diskusií a legislatívnych a kultúrnych zmien. Nakoľko je na takýto proces Česká republika (a taktiež Slovenská republika) pripravená, nieje súčasťou mojej analýzy — zameriavam sa skôr na konceptuálne uchopenie otázky s prihliadnutím na povrchné popísanie systémov školstva v jednotlivých krajinách a na vybrané prípadové štúdie zo sveta, (napríklad z Chile a Juhoafrickej republiky).

Celá esej má slúžiť ako zamyslenie sa a pozvanie k ďalšej diskusii. Správny spôsob ako otázku školného vyriešiť je cez otvorenú komunikáciu, kde budú “ku stolu” prizvaní zástupcovia všetkých zúčastnených strán, a kde bude každému jasné čo je od začiatku cieľom — budovanie sociopolitickej rovnosti v demokratickej spoločnosti. Detaily implementácie, a teda či chceme využiť platené školné alebo nie, sú otvorené koncenzu.

Môže sa zdať, že v určitých bodoch pôsobí esej až provokatívne — toto je často zámerné. Nesmieme zabúdať že občianska participácia je pre chod demokratickej spoločnosti absolútne nevyhnutná, a že inštitúcie majú slúžiť občanom a nie naopak — a len občania, alebo, ak chcete, daňoví poplatníci, môžu inštitúcie zmeniť.

Prehľad literatúry

de Gayardon, A. (2018). There is no such thing as Free Higher Education: A global perspective on the (many) realities of free systems. Higher Education Policy, 32(3), 485–505. https://doi.org/10.1057/s41307-018-0095-7

Táto štúdia prezentuje prehľad argumentov pre a proti inštitúcii bezplatného školného, a zároveň prehľad globálneho stavu. Štúdia je pomerne staršia (z roku 2018), a je pravdepodobné, že posledných pár rokov zmenilo pohľad spoločnosti na vzdelávanie a rolu učiteľov, ale ako prehľad argumentov a ako pohľad na vývoj debát o poplatkoch za štúdium je veľmi nápomocná.

V prvom rade nám autori objasnia čo vlastne znamená “bezplatné” a čo všetko sa dá považovať za poplatky za štúdium. Z pohľadu študenta (prípadne ich rodiny) totiž poplatky za štúdium nekončia len peniazmi, ktoré musí odviesť priamo univerzite — taktiež sem pri uvažovaní treba zahrnúť cenu za bývanie a život. Hovoria tu o tzv. ľudskom kapitále, ktorý popisujú ako

“People cannot be separated from their knowledge, skills, health, or values in the way they can be separated from their financial and physical assets.” (de Gayardon, 2018)

Ďalej autori tvrdia že lepšia miera všeobecného vzdelania zvyšuje produktivitu, daňové výnosy (tax revenue), mieru spotreby, flexibilitu robotníkov, a menšiu závislosť na vládnej podpore. Naviac majú vzdelanejší ľudia väčšiu pravdepodobnosť že pôjdu neskôr do dôchodku, a že budú na tento lepšie finančne pripravení. Literatúra naviac naznačuje, že vyššia miera vzdelania vedie k zníženej kriminalite, nižšej miere chudoby, ku sociálnej súdržnosti a zvýšenej tolerancii k sociálnej diverzite. V neposlednom rade, vzdelaní ľudia vnímajú intenzívnejšie svoj vplyv na politické otázky v rámci participácie v demokratickom procese.

Vyššie vzdelanie je teda vnímané ako sociálne právo, a štát ako inštitúcia zodpovedná za jeho sprostredkovanie.

Johnstone, D. B. (2004). The economics and politics of Cost sharing in higher education: Comparative perspectives. Economics of Education Review, 23(4), 403–410. https://doi.org/10.1016/j.econedurev.2003.09.004

Táto štúdia sa venuje druhu platenia za školné, ktorý bol predchádzajúcou štúdiou schválne opomenutý — tzv. cost-sharing. Tento spôsob sa pozerá na poplatky za školné z pohľadu všetkých zúčastnených strán a pokúša sa zodpovednosť preniesť z výlučne štátnej pokladnice na súkromné osoby. Kým samotný nápad môže mať niečo do seba, autori problematiku uchopujú z pomerne elitárskej perspektívy — medzi zúčastnenými stranami sú zahrnutí aj rodičia študentov, ale nikde autori nezahŕňajú kompenzáciu pre študentov, ktorí nemajú prístup ku žiadnej finančnej podpore od rodičov. Pre týchto študentov je odporúčané si vybrať pôžičky, zdanlivo od súkromných bánk. Tieto banky sú však tiež zahrnuté medzi zainteresovanými stranami, a teda majú incentívu na tom, aby ľudí zadĺžili, vytvárajúc tak blúdny kruh z ktorého sa dostanú len ľudia, ktorí majú dostatok peňazí zo začiatku.

Tento druh neoliberálneho (ideológia, na ktorú sa autori priamo odkazujú) myslenia je v praxi badateľný v Spojených štátoch amerických. Tu je školský systém extrémne naklonený pre benefit ekonomicko-politických elít — ale autori toto zjavne nepovažujú za negatívum. V práci píšu,

“Higher education … is viewed in substantial measure as an instrument for the intergenerational perpetuation of status and power — and especially so if it is to be rationed in part by price.” (Johnstone, 2004)

Ale nevysvetľujú už, prečo je toto nežiadúce v demokratickej spoločnosti.

Veliz, D., Pickenpack, A., & Villalobos, C. (2022). Policy translation of social movements demands: The case of free-tuition in higher education in Chile. Berkeley Review of Education, 11(2). https://doi.org/10.5070/b811254542

Táto štúdia retrospektívne analyzuje reformy školstva, ku ktorým došlo v Čile po masívnych protestoch v roku 2011. Práca je metodologicky zaujímavá, a myslím, že práve podobný prístup by mal byť volený pri dizajnovaní riešenia ktoré by sa hodilo na naše prostredie: výskum si kladie za cieľ poskladať komplexný obraz o politickej, sociálnej a ekonomickej situácii v tomto období a analyzuje príčiny a dôsledky ktoré viedli k reformám. V kvalitatívnom výskume autori vedú hĺbkové rozhovory so štrnástimi expertami, a následne analyzujú články z viac než sto Čilských časopisov, ktoré o problematike písali. Tieto články analyzovali podľa odporúčaní tématickej analýzy od Braun & Clarke (2012).

Táto a podobné analýzy nám môžu pomôcť vytvoriť si prehľad o možných nástrojoch, ktoré by bolo potrebné použiť pri implementácii akejkoľvek systémovej zmeny v otázke poplatkov za školné, a uvedomiť si úskalia a nebezpečenstvá, na ktoré môžeme naraziť.

Po prvé, a to je podľa môjho názoru najdôležitejšie, reformám predchádzalo masívne protestné hnutie a mobilizácia elektorátu. Tak sa verejnosť dozvedela o celej situácii, a hlavne sa problematika zapísala v očiach politikov a začala znieť halami čilského kongresu.

Ďalej toto hnutie zachytilo pozornosť kľúčových skupín — univerzitných študentov a odborových hnutí — ktoré dokážu v demokracii reálne niečo zmeniť.

S týmto občianskym hnutím sa však nepodarilo ďalej pracovať a dosiahnuť ideály, ktoré si na začiatku zaumienili. Zčasti z toho viním fakt, že lídri hnutia sa zamiešali do politickej súťaže populiarity a začali pracovať pre kongres. Tým sa, z môjho pohľadu, stalo vedenie kompromitované.

Pôvodným vytýčeným cieľom bolo dosiahnuť reformy verejného vzdelávania, ktoré by podporili diverzitu a inklúziu, garantovali kvalitu vysokoškolského vzdelávania, a posilnili pozíciu vyššieho odborného technického vzdelania. Prezidentka Bacheletová sa však rozhodla momentum študentského hnutia využiť na získanie lacných hlasov tesne pred voľbami, a reformu školstva pretlačila nie na úrovni legislatívy ale na úrovni rozpočtu — ťah, ktorý jej zaistil krátkodobú popularitu, ale obídením kongresu erodoval integritu čilského demokratického aparátu a celému hnutiu ubral v očiach občanov kredibilitu.

Jacobs, L., Moolman, A. M., & de Beer, E. (2019). #Feesmustfall and beyond: Towards a sustainable national student loan regulatory framework. South African Journal of Higher Education, 33(1). https://doi.org/10.20853/33-1-1336

V tejto štúdii autori budujú argument proti bezplatnému školnému, resp. za spoplatnenie školného. Argumentačná linka je vedená na pozadí vzdelávacieho systému v Juhoafrickej republike, a je znova primárne ekonomická. Autori síce rozoznávajú, že vzdelanie zvyšuje kvalitu života a znižuje nezamestnanosť, ale napriek tomu pri svojej analýze vychádzajú z čiste ekonomických faktorov, ako napríklad prispenie vzdelávania k miere HDP krajiny. Tento ukazateľ ale principiálne nieje navrhnutý na to, aby popísal mieru spokojnosti ľudí a už vôbec nie mieru participácie na demokratickom aparáte. Autorove opomenutie týchto dôležitých faktorov je viditeľné z toho, že USA považujú za “ideál, ktorý nasledovať” pri návrhu nového školského systému, a to len preto, lebo “USA má najsilnejšiu ekonomiku”. Otázku, aký presne má vzťah absolútna “sila” ekonomiky svetovej superveľmoci ku internému stavu jej vzdelávacieho ekosystému, už autori neadresujú.

Dôležitý faktor, ktorý tu ale autori spomínajú ako jeden z hlavných problémov pri nasadzovaní akejkoľvek reformy, je miera korupcie. Pritom ukazujú na Corruption Perception Index (Transparency International, 2023). Hodnota pod päťdesiat na tomto indexe naznačuje vážny problém s korupciou. Juhoafrická republika sa nachádza na úrovni 44 — Česká republika na úrovni 54. Kým teda asi môžeme predpokladať menšiu mieru byrokratickej korupcie, je to taktiež niečo na čo si musíme dať pozor pri dizajnovaní ideálneho riešenia.

V ďalšej časti autori prispievajú k chápaniu platenia školného ako komplexného sociálneho poplatku, ktorý sa neskladá len z vlastných platieb univerzite, ale aj z ostatných študentských ekonomických aktivít. Následne tu popisujú nápady na riešenie, ako napríklad mechanizmus na zráźanie platieb za štúdium priamo zo študentských platov — podľa môjho názoru predátorská taktika ktorá má za účel siahnuť na platy robotníkov a uprieť študentom možnosť voľne hospodáriť s osobnými financiami. Každopádne autori pekne demonštrujú ako poplatky za štúdium niesu otázkou “áno/nie”.

Druhy poplatkov za štúdium

Kým poplatky za štúdium sú často prezentované ako binárne rozhodnutie, kde študent buď musí platiť plnú čiastku alebo neplatiť nič, v praxi je situácia, pochopiteľne, komplexnejšia. Rozhodol som sa začať celú problematiku chápať ako dizajnový problém, ktorý sa zameriava na nájdenie kompromisu medzi potrebami viacerych zainteresovaných strán, a síce študentov (ktorých dávam na prvé miesto), univerzity, a širšej spoločnosti. Syntézou poznatkov z literatúry som dal dokopy zoznam druhov školských poplatkov, ktorý môže slúžiť ako rámec pre ďalšie uvažovanie o tomto komplexnom probléme. Tieto druhy sa navzájom nutne nevylučujú, ide skôr o identifikáciu jednotlivých aspektov hodnotenia.

Pridružené poplatky za štúdium (Non-tuition fees, de Gayardon (2018))

Táto kategória zahŕňa výdaje, ktoré musí študent minúť na život. Patrí sem cena ubytovania — či už v študentských zariadeniach spravovaných univerzitou, alebo priemerná cena ubytovania v meste, v ktorom študent študuje. Ako spomína Johnstone (2003), táto kategória poplatkov je kde sa najvýraznejšie prejavuje “generačné bohatstvo” študenta, teda miera finančnej podpory, ktorú dokáže dostať od rodičov. Do tejto kategórie spadajú napríklad ubytovacie štipendiá (Masarykova univerzita, 2023), a sociálne štipendiá (Masarykova univerzita, 2023a). Tento druh štipendií by musel byť extenzívne rozšírený, ak by sme chceli zaviesť všeobecné poplatky za štúdium ale stále chceli zachovať sociálnu rovnosť. V rámci tejto kategórie netreba zabúdať, že ani v systéme bezplatného školného toto nieje nikdy “zadarmo”, ale platia ho všetci daňoví poplatníci (vrátane samotných študentov) rovnakou mierou.

Dvojstopé poplatky za štúdium (Dual track fees, de Gayardon (2018))

V tomto druhu existuje viacero možných metód platenia školného. a cena za štúdium, ktorú študent platí, záleží na jednotlivcovi a nejakom diskriminačnom faktore. Napríklad môže ísť práve o sociálnu situáciu, v ktorej sa študent nachádza. Vo Veliz et al. (2022) prezentujú model kde ľudia, ktorých rodiny spadajú do päťdesiateho percentilu najnižších prijmových tried, majú štúdium neplatené, kým ostatní si musia školné financovať sami. Do určitej miery máme v súčasnosti tento systém aj na Masarykovej univerzite — študenti s neúspešne ukončeným predchádzajúcim štúdiom si musia školné platiť v plnej miere, kým ostatní ho majú zdarma.

Študentské pôžičky

Problematika študentských pôžičiek si zaslúži vlastný výskum. často je v literatúre vyzdvihovaný americký model (Jacobs et al., 2019), kde sú študentské pôžičky poskytované súkromnými bankami, sú naviazané na kredit, a nieje možné sa ich zbaviť ani vyhlásením osobného bankrotu. Naviac majú tieto pôžičky neúnosné úrokové sadzby (Federal Student Aid, 2023). Vzdelanie je takto dostupné len ekonomickým elitám, kým menej majetní ľudia sa zadĺžia potenciálne na celú svoju kariéru. Alternatívou by mohol byť systém komunitných pôžičiek zastrešených štátnymi inštitúciami, kde účelom pôžičky by bolo pestovať mieru dôvery a garanciu pracovných pozícií v rámci komunity, v ktorej sa škola aj študenti nachádzajú.

Privatizácia školstva (Privatisation, de Gayardon (2018))

Popísané na príklade Brazílie, kde je takmer polovica vysokého školstva spravovaná súkromnými inštitúciami. V (neoliberálnej) teórii môže tento prístup fungovať, za predpokladu, že “trh” funguje ako spravodlivý arbiter verejného blaha. Súčasný stav svetovej produkcie a slepá propagácia idejí nezastaviteľného exponenciálneho rastu však s myšlienkou privatizácie školstva ľahko zatrasie. Presunutím správy vyššieho vzdelávania do súkromnej sféry by sme prišli o akékoľvek garancie spravodlivosti týchto inštitúcií a otvorili brány súkromnému kapitálu k modulovaniu smerovania národnej inteligencie.

Všeobecné bezplatné školné (Full free tuition, de Gayardon (2018))

Ide o ideálny, alebo skôr zjednodušujúci, pohľad. Aj v krajinách, kde je údajne zavedené všeobecne bezplatné školné, často existuje v praxi skôr systém dvojstopých poplatkov za štúdium (napríklad poplatky pre medzinárodných študentov v škandinávskych krajinách).

Zdieľanie poplatkov (cost-sharing, Johnstone (2003))

Vo svojej podstate ide o pohľad na poplatok ako na spektrum toho, koľko zaplatí študent sám a koľko za nich zaplatí štát. Johnstone (2003) uvádza dôležité kroky na ceste za takýmto spôsobom financovania. Rozmýšľanie v rámci zdieľania poplatkov je v celej problematike prospešné a stále aktuálne, ako demonštruje aj Jacobs et al. (2019). V cost-sharingovom modeli by teda situácia popísaná vo Veliz et al. (2022) bola napríklad vyriešená skôr postupným “zľavňovaním” školného podľa sociálnej situácie študenta, kde “najbohatší” študenti by platili plnú sumu.

Náčrt argumentov za bezplatné školné

Ako hlavný výstup z tejto eseje by som chcel mať náčrt argumentu proponujúceho bezplatné školné. Tento argument je z môjho pohľadu rozumné viesť v dvoch rovinách: idealistickej a praktickej.

Idealistický argument

Pre zdravie demokratického elektorátu je vysoká miera občianskeho vzdelania kľúčová. Vzdelaní ľudia majú vyššiu mieru živorného uspokojenia, politickej participácie, a pocitu súdržnosti v rámci spoločenskej triedy. Preto by sme mali hľadať spôsoby, ktoré by nás dostali čo najbližšie ku “vzdelaniu zdarma pre všetkých.”

Praktický argument

Ultimátne bude akékoľvek riešenie problematiky školného vedené v rovine ekonomickej. Preto si musíme uvedomiť, kde sa Akadémia nachádza z politického hľadiska, a udržať si pozíciu v ktorej má rozhodovaciu silu. V súčasnosti má v Českej republike školstvo prístup k relatívne veľkej časti štátneho rozpočtu (nie dostatoćne veľkej — preto vôbec existuje debata o zavedení plateného školného). V prípade zavedenia nejakej formy plateného školného (či už pôjde o cost-sharing alebo o osobne plne platené školné) riskujeme stratu tejto vyjednávacej pozície, a “roztečenie” verejných financií do iných sektorov, ktoré ich taktiež potrebujú. V neposlednom rade bude následne školné pre vybranú skupinu ľudí suplementované súkromnými inštitúciami. Ak chceme zaviesť platené školné, musíme zaviesť legislatívne uistenie toho, že kritériá pre voľbu tejto privilegovanej skupiny ľudí budú slúžiť verejnému dobru, nie profitu súkromných subjektov.

Akákoľvek implementácia týchto argumentov, a teda nájdenie riešenia širšieho problému, ale vyžaduje extenzívny výskum založený na dizajnových metódach, a zozbieraní názorov a pohľadov expertov z rôznych odvetví — podobne, ako v metodologickom postupe Veliz et al. (2022).

Záver

V tejto eseji som sa pokúsil načrtnúť problematiku poplatkov za štúdium a vymenovať možné pohľady na eventuálne riešenie. Toto riešenie by bolo komplexným dizajnovým problémom, v ktorom je potrebné sa inšpirovať už existujúcimi implementáciami, a používať v komunikácii zaužívané pojmy, i.e. už existujúce druhy platenia školného.

Následne som prezentoval argumenty podporujúce môj názor, že školné by sme sa mali pokúsiť udržať bezplatné tak dlho, ako to je možné — pretoźe ide, z môjho pohľadu, o jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti. Uvedomujem si, že je naivné si myslieť, že ak dáme zodpovednosť za školstvo do rúk verejnej správy, “vláda sa postará.” Dúfam ale, že som jasne naznačil, že jediné rozumné riešenie musí vychádzať z komplexného kontinua debát a osvetových kampaní, a z aktívnej participácie všetkých zúčastnených strán, s cieľom vytvoriť rovnú spoločnosť.

Prácu by som rád ukončil citátom od Nelsona Mandely:

“Education is the great engine of personal development. It is through education that the daughter of a peasant can become a doctor, that the son of a mine worker can become the head of the mine; that a child of farm workers can become the president of a great nation. It is what we make out of what we have, not what we are given, that separates one person from another.” (Mandela, 1994)

Je len na nás a na našej participácii, aby vzdelávanie ostalo týmto motorom osobného rozvoja.

Zoznam zdrojov a použitej literatúry

1. de Gayardon, A. (2018). There is no such thing as Free Higher Education: A global perspective on the (many) realities of free systems. Higher Education Policy, 32(3), 485–505. https://doi.org/10.1057/s41307-018-0095-7
2. Johnstone, D. B. (2004). The economics and politics of Cost sharing in higher education: Comparative perspectives. Economics of Education Review, 23(4), 403–410. https://doi.org/10.1016/j.econedurev.2003.09.004
3. Veliz, D., Pickenpack, A., & Villalobos, C. (2022). Policy translation of social movements demands: The case of free-tuition in higher education in Chile. Berkeley Review of Education, 11(2). https://doi.org/10.5070/b811254542
4. Jacobs, L., Moolman, A. M., & de Beer, E. (2019). #Feesmustfall and beyond: Towards a sustainable national student loan regulatory framework. South African Journal of Higher Education, 33(1). https://doi.org/10.20853/33-1-1336
5. Transparency International. (2023). 2022 Corruption Perceptions Index: Explore the results. (2023, January 31). Transparency.org. https://www.transparency.org/en/cpi/2022
6. Masarykova univerzita. (2023). Nejste z brna a potřebujete bydlet?. Masarykova univerzita. https://www.muni.cz/studenti/stipendia/nejste-z-brna-a-potrebujete-bydlet
7. Masarykova univerzita. (2023a). Jste v Náročné Sociální Situaci?. Masarykova univerzita. https://www.muni.cz/studenti/stipendia/jste-v-narocne-socialni-situaci
8. Federal Student Aid. (2023). Interest Rates and Fees for Federal Student Loans. https://studentaid.gov/understand-aid/types/loans/interest-rates
9. Braun, V., & Clarke, V. (2012) Thematic analysis. In Cooper, H. (Ed.), The Handbook of Research Methods in Psychology. Washington, D.C.: American Psychological Association.https://doi.org/10.2304/pfie.2012.10.2.219
10. Mandela, N.R. (1994). Long Walk to Freedom. London: Abacus.