K vybraným problémom formálneho vzdelávania 21. storočia

“Were all instructors to realize that the quality of mental process, not the production of correct answers, is the measure of educative growth something hardly less than a revolution in teaching would be worked.” — John Dewey

V tejto úvahe by som chcela hľadať odpovede na otázky budúceho smerovania vývoja vzdelávania so zameraním sa na problém udržateľnosti súčasného vzdelávacieho systému.

Samotný termín učiaca sa spoločnosť je definovaný tým, že učenie sa “prebieha mimo tradičných vzdelávacích inštitúcií, a je tak decentralizované a neregulované”. [1] Tu sa však budeme venovať postaveniu práve formálneho vzdelávania v spoločnosti a otázke, prečo sa hovorí sa o “zrelosti” súčasného formálneho vzdelávacieho systému na disrupciu a potrebe jej inovovania. [2]

Je všeobecne známe, že úspešné budovanie kariéry a získanie pozície vo svete nie je definované úspechom v škole. Snáď tu netreba opakovať všetky opakujúce sa takmer až príslovia o tom, ako jednotkári často končia horšie než tí, ktorí počas štúdia neplnili perfektne všetky úlohy a testy, ale mali v sebe niečo iné. Niečo, čo im pomohlo sa neskôr uplatniť, mať väčšiu slobodu v tom, kde a ako budú pracovať — podnikateľské myslenie, samostatnosť, silnú osobnosť, jasné priority, výrazný charakter… Niečo, čo Cisco [3] označuje ako “schopnosti 21. storočia”.

Ja sa však pýtam, či takéto schopnosti neboli pre prežitie potrebné odjakživa. Každý človek bez ohľadu na historickú etapu potrebuje samostatne riešiť problémy, prichádzať s novými prístupmi, narúšať zabehnuté pravidlá, a byť kreatívny, k tomu, aby mal v spoločnosti postavenie. Ľudia, ktorí toto nedokázali, sa zaradili do skupiny obyvateľov s menšou mocou — napríklad manuálne pracujúca vrstva. Aj táto skupina však disponuje netriviálnymi schopnosťami k prežitiu, ako je disciplína, organizácia času, ekonomické myslenie a ďalšie im podobné. Ako vraví S. Žižek — “Jediná zbraň chudobných ľudí je ich disciplína.”

Nemôžeme teda povedať, že i ľudia, ktorí celý život pracujú v podriadení autorite s vyšším postavením vďaka pôvodu, inteligencii, inovatívnosti a šikovnosti, sú “neschopní”. Táto skupina disponuje tými schopnosťami, na ktoré má kapacitu, a ktoré potrebuje na to, aby sa uživila. Nie je dôvod si myslieť, že by školy nemali vychovávať k plneniu úloh, nadobúdaniu merateľných znalostí, poslúchaniu a disciplíne. Problém nastane, ak pri tom začnú zlyhávať z pohľadu stretu študentov s realitou, resp. ich pripravenosti na život v terajšej a budúcej spoločnosti. Ak v minulosti platilo, že prosté nasledovanie pokynov zhora alebo splnenie formálnych požiadaviek vedie k úspechu — typickým príkladom je scenár získanie titulu = získanie práce — v budúcnosti to platiť nemusí. Ak sa teda chcú školy prispôsobiť novým okolnostiam a nestratiť relevanciu, nemôžu svojich študentov držať vo virtuálnej bubline, kde veci fungujú inak než v skutočnosti.

Namiesto dichotómie “Schopnosti 21. storočia — Schopnosti minulosti” by som sa teda prikláňala k “Schopnosti — neschopnosti k prežitiu”. “Schopnosti 21. storočia” pre uplatnenie sa v učiacej sa spoločnosti bývajú kritizované za to, že nie sú dosť unikátne a odlíšené od ostatných, [1] s čým súhlasím — definovala by som ich skôr ako protiklad k umelo vytvorenému spôsobu myslenia ktoré u študentov môže vyvolávať falošné predstavy o presadení sa, následkom ktorého vzrastá nezamestnanosť formálne vzdelaných ľudí.

Záverom tejto úvahy je, že výsledkom štúdia by malo byť nadobudnutie znalostí a vlastností, ktoré budú potrebovať pre svoju kariéru tak, aby študenti nezostali slepí voči mechanizmom uplatnenia sa v spoločnosti, čo znamená že sa nebudú spoliehať na autority, ale na vlastnú samostatnosť. To smeruje ku charakteristikám “schopností 21. storočia”, tie ale považujem za univerzálnu formu húževnatosti. Ak by sme ich mali charakterizovať vo vzťahu k súčasnosti, resp. budúcnosti, istú formu unikátnosti im dáva fakt, že v učiacej sa spoločnosti k nim pribudol nový aspekt, ktorým je predtým nepoznaná sloboda vo vzdelávaní sa mimo školy, vďaka novým možnostiam zdieľania informácií prostredníctvom technológií. Ich využitie sa stalo dôležitou súčasťou skillsetu úspešného človeka, to je však téma na inú esej.


Nový a moderný prístup k vzdelávaniu, ktorý obhajuje koncept učiacej sa spoločnosti, v konečnom dôsledku nemusí znamenať radikálnu revolúciu, ale formu “update” [1] ako pokračovanie zmien vo vzdelávaní v 20. storočí ktorými sa školský systém prispôsoboval vývoju spoločenských pomerov. [5] Na tomto mieste je ešte nutné pripomenúť, že hodnotiť súčasné formálne vzdelávanie z pohľadu kvality a funkčnosti presahuje rámec tejto eseje a samozrejme sa odlišuje v rôznych častiach sveta. Cieľom je reagovať na kritiku súčasného prevládajúceho stavu formálneho vzdelávania v zmysle jeho nedostatkov ohľadne prípravy na dospelý život, ktorá je pomerne častá a po zadaní slov “education system failure” do vyhľadávača rýchlo získame prehľad o miere rozšírenosti tejto kritiky.

Pre zaujímavosť si dovolím netradične uviesť videoklip “Don’t stay in school” z roku 2015, ktorý demonštruje frustráciu spôsobenú školským systémom z teenagerskej perspektívy a s ktorým sa podľa jeho popularity stotožňuje množstvo študentov. Z videa je evidentné nepochopenie významu núteného štúdia všeobecných predmetov spôsobené zúfalým nedostatkom “praktických znalostí.”

Problémom je, že niektorí ľudia majú tendenciu nazývať zlyhaním to, že vzdelávanie prebieha vo forme povinných predmetov ktorých obsahom sú všeobecné znalosti a nie sú k nim zaradené informácie priamo využiteľné pri riešení rôznych každodenných problémov. Pre iných je zas tento stav v poriadku, pretože chýbajúca praktická pomoc je ľahko prístupná na internete.

Aká je teda funkcia školy, a čo má byť obsahom vzdelania, ak sa pristúpi k opusteniu povinnosti absolvovať štandardizované vyučovanie a testovanie znalostí, ktoré sa dajú kedykoľvek nájsť?

Ako odpoveď sa ponúka perspektíva alternatívnych foriem vzdelávania, založených “viere, že existuje mnoho spôsobov vzdelávania, rovnako ako typov prostredí a štruktúr, v korých sa môže odohrávať.” [5] Transmisívne učenie je podľa zástancov alternatívneho vzdelávania určené pre iný typ spločnosti, než akým je tá naša, a v súčasnosti je už prekonané. Do popredia sa dostáva jeho opak, a to učenie sa so zaistením individuálnej slobody:

“Some proponents of educational alternatives have insisted that the learner’s freedom and autonomy should be limited as little as possible, even not at all. They believe that learning always starts with the individual’s needs, goals, and desires, and not with any supposed body of knowledge or societal demands. For these alternative educators, the ideal education embraces the exact opposite of transmission: It centers on a learner’s entirely self-motivated exploration of whatever the world has to offer that seems relevant to the learner’s own life. This full-bodied individualism has a long and colorful history in education.”[6]

Existuje mnoho alternatívnych edukačných prístupov s väčšou alebo menšou mierou slobody, ktorých cieľmi je vychovávať k budovaniu charakteru, hľadať spirituálny rozmer, podporovať sebavyjadrenia, rozvíjať kreativitu, a poskytovať holistické vzdelanie. [6]

Z myšlienok, na ktorých stojí alternatívne vzdelávanie by som uviedla dva problematické body:

1. Naratív “pokazeného školského systému”

Pri modernom poukazovaní na nedostatky existujúceho systému sa málokedy zameriava na jeho funkčné aspekty a pokroky. Často sa opakujú argumenty pre jeho zastaralosť a rigidnosť, ktorá je pozostatkom potrieb pracovného trhu 20. storočia. [7] Tieto trendujúce názory môžu byť nebezpečné, ak čiernobielo automaticky klasifikujú tradičné štátne inštitúcie ako neefektívne a škodlivé, hľadajú dramatické scenáre revolúcie vo vzdelávaní, a ignorujú úspešné zmeny k lepšiemu. Rovnako sa ako pravidivé často opakujú devastujúce účinky jednej z najcharakteristickejších súčastí mainstreamového vzdelávania — testov, v súčasnosti démonizovaných prostriedkov k zabráneniu zmysluplného učenia. Menej sa spomína “testovací efekt” pri ktorom dochádza k podpore výkonnosti učenia použitím testovania vďaka princípu účinnejšieho zapamätania pri spätnom vybavení si informácie “s námahou”. Používanie testu ako efektívneho nástroja samozrejme závisí od jeho typu a spôsobu použitia — najefektívnejšie pôsobí ak je prevádzaný pravidelne počas výučby, namiesto čakania na koniec obdobia, kedy sa študenti snažia naučiť všetku látku v krátkom čase len za účelom splnenia predmetu. [8] Táto stratégia je neúčinná pre dlhodobé zapamätanie a mohla prispieť k zlej povesti testovania, nie je však spravodlivé ho zavrhovať ako “zabijaka” produktívneho učenia.

“It’s time to stop teaching to the test, because if done properly, teaching is the test.” [8]

Alternatívne prístupy sú určite prínosné v nových spôsoboch designovania vzdelávacieho procesu a citlivom zaobchádzaní s psychologickým vývojom študentov, avšak tradičný systém je spoľahlivý v pestovaní disciplíny, ktorej dôležitosť už bola zmieňovaná. V diskusii nad prínosom a škodlivosťou zaužívaných vyučujúcich postupov vidím nebezpečenstvo generalizácie, a potrebu vnímať jemné nuansy v rozdieloch pri jednotlivých prípadoch, z ktorých je následne možné vyvodzovať závery.

2. Spoliehanie sa na “prirodzenú zvedavosť” detí

Medzi alternatívnymi edukačnými prístupmi nájdeme prúdy, ktoré zverujú študentom veľkú alebo úplnú moc nad svojím učením (napr. demokratické školy bez učiteľov), čo znamená že počítajú s prítomnosťou nejakej formy vrodenej motivácie objavovať nové veci. Tento koncept pôsobí vzletne a ideálne pre víziu sveta, kde prekvitá vedecké bádanie, ale taktiež vyvoláva rôzne reakcie.[9]

Dôležité je tu zamyslieť sa nad pripravenosťou spoločnosti na nové edukačné prístupy, keďže vzdelávanie sa ocitá v stave ich zavádzania, experimentovania a testovania — napriek tomu že mnohí hovoria o akútnej potrebe reformy či disrupcie — predsalen sa jedná o zmenu paradigmy ktorá si môže vyžadovat výmenu generácií. Je otázka, ako úspešné bude alternatívne učenie v čase, kedy bude svoje deti vychovávať generácia Y či Z, po prechode na nové štandardy v spoločnosti a požiadavky rodičov. Tí súčasní sú výsledkom výchovy tradičného školstva, a “ak sa stavajú proti spôsobu akým boli vychovaní, demokratické školy môžu pre nich vyzerať ako lákavá možnosť pre ich vlastné deti.” [9]

Alternatívne vzdelávanie je v kontexte učiacej sa spoločnosti relevantné, a má potenciál pomôcť tam, kde existujúce vzdelávacie inštitúcie zlyhávajú. K jeho silným stránkam patrí celistvé pristupovanie k rastu študenta vrátane výchovy k samostatnosti, a snaha dosiahnuť dobré výsledky prostredníctvom porozumenia procesu učenia s dôrazom na mechanizmy prirodzenej motivácie. Napriek rizikám spojeným s neistými dôsledkami prílišnej slobody študentov pri učení, alternatívne smery považujem za nádejnú cestu formálneho vzdelávania v učiacej sa spoločnosti, pretože poskytujú “výcvik” v schopnostiach, ktoré sú v nej cenené (a ktoré ešte dlho nebudú nahradené umelou inteligenciou).

Zároveň netreba prehliadať osvedčené existujúce vzdelávacie postupy a štruktúry, ktoré môžu byť v mnohých prípadoch opodstatnene kritizované za zastaralosť, ale ktoré majú vyvinuté mechanizmy pre tréning hard skills, drilu, disciplíny, súperenia a podstupovania testov. Ak sa tradičné školstvo bude snažiť vychovávať ľudí pre túto spoločnosť, a v kurikulách prepojí svoje roky používané postupy rozvojom “kompetencí 21. storočia”, budú stále relevantné, a s hodnotou navyše tam, kde sa cenia namáhavo a s bolesťou získané schopnosti. Vyslovila by som tu tiež obavu, či sú tie najslobodnejšie alternatívne smery vhodné pre všetky vrstvy obyvateľstva, pretože predstava, že všetci študenti sú autonómne sa vzdelávajúci, kreatívni a inovatívni ľudia, je utopická.

Najväčší zmysel vnímam v porozumení povahe učenia a neustálom skúmaní, ako na jeho efektivitu pôsobia rôzne nové edukačné smery a technológie. Ako ukážku spôsobu myslenia, v ktorom vidím budúcnosť, odporúčam článok Education vs Learning od Bibblio.


Po načrtnutí problematiky budúcej úlohy formálneho vzdelávania v spoločnosti by som ako reakciu na ne na záver uviedla niektoré myšlienky z rôznych historických filozofických pohľadov na vzdelávanie, aby som obsiahla myšlienku “návratu”, samozrejme nie doslovného, ale účelového, t.j. zachovanie funkčného z minulosti. Ak by sme hrubo rozdelili vzdelávacie filozofie na “nové” — zamerané na individualitu, zážitok, hru, činnosť, experiment, slobodu, a “staré” — zdôrazňujúce uniformitu, podriadenosť autorite, systematičnosť, výkon a stálosť, je očividná ich komplementarita, pretože povaha týchto charakteristík je v rámci každej homogénna. Ak sa budeme pri vzdelávaní venovať len jednej z týchto dvoch vetví, automaticky sa ukrátime výhod tej druhej. Napriek novým požiadavkam na absolventa formálneho vzdelávania zo strany spoločnosti by sme nemali zahadzovať znalosti nadobudnuté počas histórie vývoja edukačných prístupov. Pri nasledovnom krátkom exkurze by som chcela zasadiť súčasné tendencie do historického vývoja.

Esencializmus

Pre esencialistov boli najdôležitejšie tzv. “back to basics” znalosti a skúsenosti, ktoré mali tvoriť nemenný základ pre ľudí naprieč všetkými historickými obdobiami. [10] Aj keď esencialimus volí velmi tradičný spôsob ich predávania prostredníctvom transmisívneho učenia, rešpektovania autority učiteľa a tvrdej práce [11], myšlienka stanoveného súboru základných znalostí a predmetov navrhnutý s cieľom vychovať disciplinovaných “hodnotných členov spoločnosti” by mohla pomôcť pri definovaní súčasnej úlohy školy v konkurencii Googlu, kedy by oproti nemu prinášala pridanú hodnotu práve v podobe výberu “balíčka” informácií nevyhnutných pre vybudovanie znalostného základu pre ďalší život, a plnila by tak úlohu akéhosi sprievodcu a navigátora v informačnej spoločnosti.

Ako vyplýva zo samotného názvu tejto filozofie, mohol by tiež motivovať k navrhovaniu kurikul s obsahom, ktorý na študentov pôsobí ako dôležitý (a nie zbytočný).

Progresivizmus

Smer súznejúci so súčasnými trendami, ktorý na konci 19. storočia reagoval na formalizmus tradičného vzdelávania s cieľom celostne podporovať intelektuálny, fyzický a emocionálny rast dieťaťa. Dôraz kladie na manuálnu prácu a osobnú skúsenosť, kedy sa dieťa učí vykonávaním reálnych úloh. [12]

Hovoríme teda o smere, ktorý predstavuje korene nových, dnes tak ospevovaných edukačných prístupov. Zachovanie priorít progresivizmu je i teraz relevantné pre nadobudnutie uplatniteľných znalostí.

Sociálny rekonštruktivizmus

Vytvorenie vťahu medzi školou a spoločnosťou vo forme chápania vzdelávania ako “predvoja” sociálnej reformy, v zmysle vedenia či opravovania spoločnosti, ktorý je cieľom tohto smeru, pôsobí nebezpečne alebo extrémisticky, a navyše je mu vyčítané oddelenie vzdelávacej inštitúcie od zvyšku (skazenej) spoločnosti a presadzovanie utopickej ideológie. [13]

Ak by sme však chceli z tohto smeru chceli vyextrahovať jeho pozitívne a v súčasnej situácií prínosné myšlienky, mohli by sme nájsť jeho súvislosť so snahou moderných prístupov vychovávať členov spoločnosti s vlastným postojom, hodnotami a sebavedomím. Podľa môjho názoru zapadá do povahy učiacej sa spoločnosti diskusia na pôde školy o smerovaní sociálnych aspektov aktuálneho diania s cieľom hľadať zlepšenia. I v prípade neprekročenia teoretickej roviny je užitočná ako cvičenie pre pestovanie zmyslu pre zodpovednosť, zastávanie názoru a riešenie problémov, a môže tak u študentov budovať mindset, ktorý ich neskôr bude viesť k aktívnemu zapájaniu sa do spoločenského diania namiesto rezignovaného prijatia daného (nevyhovujúceho) stavu.

To ma privádza k záverečnej reflexii tohto textu poukazujúceho na rôzne nedostatky, ktorý zrejme priniesol viac problémov, než riešení — čo snáď bolo prínosné aspoň vo forme utriedenia si nezodpovedaných otázok a uvedomenia si významných momentov vo vývoji vzdelávacieho systému.

Čitateľovi na tomto mieste dlžím vysvetlenie výberu tém a problémov, ktorý je viditeľne nevyčerpávajúci a subjektívny. Mojou obhajobou je osobná hodnota zamýšľania sa nad týmito otázkami, ktorú považujem za významnú práve z hľadiska prínosu vlastnej skúsenosti a názoru do diskusie v rámci predmetu, ktorý je sám koncipovaný netradične s dôrazom na vlastné záujmy a určité sebariadenie jeho študentov. Zároveň si uvedomujem, že to, čo som získala pri formulovaní svojich myšlienok a pohľadov na problémy, ktoré ma zaujímajú, som stratila na posilňovaní schopnosti disciplinovane a viac systematicky spracovať neznámy subjekt, pokiaľ by mi bolo zadanie témy pridelené.

Moja skúsenosť s formálnym vzdelávaním je bohužiaľ poznačená trpkým kontrastom medzi očakávaniami v škole a v reálnom živote, ktorý by existovať nemusel. Viem, že kritiku školského systému je možné odvrátiť názorom, že sa na školu nemáme spoliehať, byť samostatný a učiť sa z vlastných chýb, ja sa však prikláňam k tomu, aby sme čo najefektívnejšie zhromažďovali svoje poznatky a predávali ich ďalej, a že pokiaľ v tom budú školy pomocné, prínos pocítia všetci. Mnohí ľudia by mohli byť ušetrení následkov chybných rozhodnutí, a privítali by vzdelanie v schopnostiach, ktoré sa bolestivo naučili rozvíjať až nárazom na realitu.

Pozitívom je citeľná zmena v prístupe ľudí k vzdelávaniu a ich citlivosť k nefunkčným edukačným formám. Celkové smerovanie formálneho vzdelávania je zdá sa na dobrej ceste, čoho prejavom je napríklad i tento priestor pre sebavyjadrenie v predmete Učiaca sa spoločnosť.


“Teds”— 1950s youth subculture of children leaving school to work in factories or offices” https://www.behance.net/gallery/54154315/TEDDY-GIRLS

Odkazy

[1] Learning society. In: Wikipedia: the free encyclopedia [online]. San Francisco (CA): Wikimedia Foundation, 2001- [cit. 2017–06–28]. Dostupné z: https://en.wikipedia.org/wiki/Learning_society

[2] SHENINGER, Eric. Education Is Ripe for Disruption. In: Huffington Post [online]. 2016 [cit. 2017–06–28]. Dostupné z: http://www.huffingtonpost.com/eric-sheninger/education-is-ripe-for-dis_b_11767198.html

[3] The Learning Society [online]. Cisco Systems, 2010 [cit. 2017–06–28]. Dostupné z: http://www.cisco.com/c/dam/en_us/about/citizenship/socio-economic/docs/LearningSociety_WhitePaper.pdf

[4] Education. In: Encyclopædia Britannica [online]. 2017 [cit. 2017–06–28]. Dostupné z: https://www.britannica.com/topic/education

[5] RAYMOND, E. MORLEY. ALTERNATIVE EDUCATION. In: IOWA DEPARTMENT OF EDUCATION [online]. 1991 [cit. 2017–06–28]. Dostupné z: https://learningalternatives.net/wp-content/uploads/legacy/alted.pdf

[6] MILER, Ron. A Map of the Alternative Education Landscape. In: Alternative Education Resource Organisation [online]. Paths of Learning #20, 2004 [cit. 2017–06–28]. Dostupné z: http://www.educationrevolution.org/store/resources/alternatives/mapoflandscape/

[7] SCHNEIDER, Jack. America’s Not-So-Broken Education System. In: The Atlantic [online]. 2016 [cit. 2017–06–28]. Dostupné z: https://www.theatlantic.com/education/archive/2016/06/everything-in-american-education-is-broken/488189/

[8] LAHEY, Jessica. Students Should Be Tested More, Not Less. In: The Atlantic [online]. 2014 [cit. 2017–06–28]. Dostupné z: https://www.theatlantic.com/education/archive/2014/01/students-should-be-tested-more-not-less/283195/

[9] CHERTOFF, Emily. No Teachers, No Class, No Homework; Would You Send Your Kids Here? In: The Atlantic [online]. 2012 [cit. 2017–06–28]. Dostupné z: https://www.theatlantic.com/national/archive/2012/12/no-teachers-no-class-no-homework-would-you-send-your-kids-here/265354/

[10] Education In The 20th Century. In: Encyclopædia Britannica [online]. 2017 [cit. 2017–06–28]. Dostupné z: https://www.britannica.com/topic/Essentialist-education

[11] Philosophical Perspectives in Education. In: Oregonstate.edu [online]. 1999 [cit. 2017–06–28]. Dostupné z: https://oregonstate.edu/instruct/ed416/PP3.html

[12] Progressive education. In: Encyclopædia Britannica [online]. [cit. 2017–06–28]. Dostupné z: https://www.britannica.com/topic/progressive-education

[13] MOSIER, Richard D. The Educational Philosophy of Reconstructionism. The Journal of Educational Sociology [online]. 1951, 25(№2), pp. 86–96 [cit. 2017–06–28]. Dostupné z: http://www.jstor.org/stable/2263651

Like what you read? Give Vero Moravčíková a round of applause.

From a quick cheer to a standing ovation, clap to show how much you enjoyed this story.