Madrasa: Obraz vyššieho vzdelávania v stredovekom arabskom svete
S nástupom Abbásovského kalifátu v deviatom storočí zavládol v arabskej ríši zlatý vek vzdelania, prosperity a luxusu, kým európu zmietal temný vek nepokojov a občianskych vojen. Po zvrhnutí rodu Umajjovcov sa z mnohých utláčaných nearabských skupín obyvateľstva ríše stali právoplatní občania, a z arabského etnického impéria sa stala multikultúrna veľmoc. Posunutím hlavného mesta z Damašku do Bagdadu (“Dar boží”) nabrala ríša perzský (Sunitský) charakter. Jedna čiste arabská inštitúcia sa však napriek tomu dostala do popredia v kultúrnom živote kalifátu — madrasa, obdoba univerzity.
Madrasy spĺňali mnoho rovnakých podmienok a kritérií, ktoré spĺňala neskôr univerzita. Bolo tu možné získať obdobu dnešného doktorátu (ijāzah), koncept “akademických kruhov” (kedy študenti sedeli v kruhu okolo prednáśajúceho), princípy akademického koncenzu a akademickej slobody a podobne (Makdisi, 1989).
Predstavovali priestor v ktorom sa koncentrovala inteligencia z celého kalifátu a navštevovať túto náboženskú školu bolo považované za prestížnu skúsenosť a znak skutočného učenca. Častokrát sem boli vysielaní členovia islamskej šľachty a vládnucej vrstvy.
Hlavný rozdiel bol ale v tom, že univerzita bola z legálneho hľadiska autonómna korporátna entita, ktorá mala isté dané práva a privilégiá, a určitú mieru samosprávy — kým Madrasa bola plne podriadená náboženskému právu (Huff, 2003). Medzi hlavné rozdiely patrí že v univerzitách bolo možné vyučovať aj svetské disciplíny, kým madrasy sa koncentrovali na výuku náboženských tém — ijāzah tu bolo častokrát možné získať len z majstrovstva náboženského práva sharīʻah, a ostatné predmety boli tomuto štúdiu podriadené.
Kým madrasy sa dajú považovať za centrá učenosti v širokom okolí dávno pred vznikom univerzít, to neznamená, že v Európe medzitým vzdelanosť upadala. Už od šiesteho storočia vznikali v Európe katedrálové a monastické školy (Riché, 1978), ktoré svojim náboženským zameraním a kuríkulom pripomínali školské prostredie arabskej madrasy. Nedá sa teda tvrdiť, že by arabské náboženské školy boli “skutočným predchodcom univerzít” — skôr často zabúdaným ale dôležitým faktorom pri formovaní podoby európskej univerzity. Podobne tomu bolo aj naopak, a s nástupom univerzít sa aj madrasy začali otvárať svetským kuríkulam, a získavať istú mieru autonómie od štátnych (teda náboženských) zákonov.
Každopádne by sme mali zahrnúť tieto centrá vzdelanosti do celkového obrazu vývoja európskej učenosti — uvidíme tak ako sa dva svety, často dnes vnímané ako oddelené, navzájom aktívne ovplyvňovali a zlepšovali.
Literatúra
- Makdisi, G. (1989). Scholasticism and Humanism in Classical Islam and the Christian West. Journal of the American Oriental Society, 109(2), 175–182. http://doi:10.2307/604423
- Huff, T. (2003). Rise of Early Modern Science: Islam, China and the West (2nd ed.). Cambridge: Cambridge University Press, ISBN 0–521–52994–8
- Riché, P. (1978). Education and Culture in the Barbarian West: From the Sixth through the Eighth Century. University of South Carolina Press, ISBN 0–87249–376–8
