,,Microcolleges“ ako univerzity budúcnosti?

21. storočie so sebou prináša množstvo výziev. Neprestajne pribúdajúce novinky v oblasti vedy a technológií nútia ľudí držať krok s dobou a prispôsobovať sa. Aktívne udržiavať svoju pozíciu vo svete si musia aj samotné organizácie a inštitúcie, ktorým by bez systematickej aktualizácie poskytovaných služieb relevantných súčasnej dobe hrozil zánik. Takýmto výzvam dnes musia čeliť aj univerzity. Okrem implementovania rôznych stratégií, ako skvalitniť vyučovanie na úroveň hodnú 21. storočia (čo je v mnohých prípadoch veľmi zdĺhavý proces), vznikajú rôzne alternatívne modely univerzít, ktoré sa od tých tradičných vo veľkej miere odlišujú.

David J. Staley vo svojej knihe Alternatívne univerzity: Špekulatívny dizajn pre inovácie vo vysokoškolskom vzdelávaní uvádza niekoľko návrhov prekonzultovaných s dizajnérmi, historikmi a odborníkmi na vzdelávanie, akým smerom by sa malo uberať terciárne vzdelávanie budúcna.[1] Jedným z týchto návrhov a modelov univerzít sú ,,microcolleges“, ktorými sa bude zaoberať tento článok.

Microcollege

Staley definuje ,,microcollege“ ako vzdelávaciu jednotku o dvadsiatich študentoch a jednom profesorovi, ktorí by boli zasadení do rozmanitého prostredia, simultánne formujúceho základnú pedagogickú a výskumnú filozofiu. Jednotlivé microcolleges, ktoré by boli lokalizované napríklad na vidieckych farmách by sa zameriavali na poľnohospodárstvo, biológiu a ekológiu; ďalšie, založené v mestskom prostredí by umožňovali spoluprácu študentov s kultúrnymi inštitúciami a nútili by ich zorientovať sa v danej sfére, vrátane zúčastňovania sa na riešení problémov tamojšej komunity a vytvárania kontaktov s tamojšími občianskymi lídrami. Určité microcolleges by boli zasadené do rámca fungujúcej inštitúcie ako napríklad knižnice, architektonickej kancelárie, či vedeckého laboratória. Pedagogické zameranie každej microcollege by reflektovalo poslanie inštitúcie, v ktorej sídli a formovalo by jej ústredné výskumné základy. Ideálne by bol vytvorený systém vyššieho vzdelávania pozostávajúceho z tisícok microcolleges.[2]

Rola pedagóga a kurikula

Kurikulum v takomto type školy je jedinečné a odvíja sa od osobnosti vedúceho pedagóga/profesora, podobne ako v raných Amerických školách. Profesor je raz učiteľom, raz výskumníkom, raz dizajnérom kurikula, či mentorom a určuje celý vyučovací proces. Monitoruje progres jednotlivých študentov na základe rozličných kurzov, v ktorých napredujú podľa vlastného tempa. Identifikuje a páruje študentov do vzťahu mentora a mentorovaného, pričom sa buduje podporná komunita, zároveň prednáša a zapája do výskumnej činnosti všetkých členov microcollege. Microcollege pedagóg je špecialistom v nejakej konkrétnej oblasti (inžinierstvo, humanitné vedy, financie…), ale v tejto oblasti má komplexné a rozsiahle polytematické poznatky.[3]

,,Microcollege, ktorú by viedla Judith Butler (gendrová teoretička a filozofka)[4] kladie do centra jej vzdelávacej misie feministické, queer a gender teórie. Microcollege pod vedením Daniela Libeskinda (architekt)[5] by sa zameriavala na architektúru, priestor a dizajn. Vzdelávacou misiou jednej microcollege by bolo ponímanie krásy, misiou ďalšej vykonávanie spravodlivosti. Kurikulum vedúceho microcollege Rogera Schanka (predseda a CEO Socratic Arts)[6] by obsahovalo kurzy venujúce sa rozvíjaniu 12 kognitívnych zručností: predikcie, modelovania, experimentácie, evaluácie, diagnostiky, plánovania, príčinnej súvislosti, súdu, vplyvu, tímovej práci, vyjednávaniu a opisu.“[7]

Pedagóg microcollege nie je obyčajným špecialistom v nejakej úzko ohraničenej oblasti. Napriek tomu, že nevyučuje všetky kurzy, preukazuje širokú znalosť predmetu svojho výskumu a s ním spojenými disciplínami. Napríklad, ak je microcollege vedená nejakým umelcom, nevenujú sa len sochárstvu, olejomaľbe a inštaláciám, ale aj fyzike a sociálnej advokácii.

Prístup k študentovi

Keďže sa nedá od učiteľa očakávať, že bude schopný odučiť celý študijný plán, časť vyučovania je podaná vo forme e-learningových online kurzov, či AI tútorov. Veľký dôraz je pritom kladený na vlastné tempo študentov. Jednému študentovi bude trvať úspešné ukončenie online jazykového kurzu 6 týždňov, inému 6 mesiacov. Progres študentov monitorujú najrozličnejšie technológie. Študenti nosia sledovacie zariadenia a sú obklopení ďalšími nástrojmi zbierajúcimi dáta, ku ktorým má prístup pedagóg, aby v prípade potreby prispôsobil proces učenia na mieru.[8]

,,Analýza údajov zozbieraných od študentov tiež prináša kognitívnu spätnú väzbu, ktorá podporuje učenie. Microcollege disponuje senzormi zakomponovanými do vzdelávacieho prostredia, ktoré zachytávajú reč, teda hodnotia študentov za behu, bez potreby kvízov alebo iných elementov narúšajúcich proces učenia. Údaje zo senzorov nositeľnej technológie naznačujú, ako dobre sú študenti vytrvalí, či rozptyľovaní, alebo ako energicky sa zapájajú do diskusií. Analýza týchto údajov pomáha pri personalizácii učenia študentov a poskytuje profesorovi hodnotiace informácie o tom, ako jednotliví študenti postupujú učebnými osnovami.“[9]

Okrem toho študentská činnosť v microcollege zahŕňa aj bežné univerzitné činnosti ako čítanie, písanie esejí, riešenie matematických problémov, prácu na projektoch, prezentáciu, debaty, diskusie s profesorom a navzájom, či riešenie konkrétnej úlohy prislúchajúcej danému týždňu. Každý týždeň sa stretávajú za účelom skúmania veľkých ideí. Na tomto stretnutí si taktiež zdieľajú rôzne ďalšie materiály, aby si rozšírili obzory. [10]

Súčasné microcolleges

Napriek tomu, že vyššie uvedený návrh microcollege je stále len akousi utopistickou (alebo dystopickou?) predstavou, už v súčasnosti existujú microcolleges. Jedným zo zatiaľ nepočetných príkladov je Bard microcollege, ktorá poskytuje vzdelanie v oblasti slobodných umení a vytvára sieť troch microcolleges s rôznym zameraním. Má sídla v New Yorku — v mestskej štvrti Harlem, ktorá sa venuje advokácii, umeniu a vedám; a v Brooklyne, kde spolupracuje s miestnou Brooklynskou verejnou knižnicou. Ďalším sídlom je Holyoke (Massachusetts), kde microcollege spolupracuje s miestnym centrom starostlivosti.[11]

Thoreau college (Viroqua, Wisconsin) dokonca združuje niekoľko microcolleges pod iniciatívou zvanou Microcollege movement (Hnutie Microcollege) a podieľa sa na realizácii rozličných projektov. Thoreau college sa inšpirovala Deep spring college založenou v roku 1917, ktorá výrazne predbehla svoju dobu.[12]

Záver

Návrh microcollege podľa Staleyho je veľmi zaujímavým konceptom a bezpochyby obsahuje prvky, ktoré by stáli za to implementovať do vysokoškolského vzdelávania. Akcentuje sa v ňom zníženie počtu ľudí s ktorými by sme prichádzali do kontaktu vo vysokoškolskom prostredí a s tým súvisiace vytváranie osobnejších vzťahov, ktoré majú lepší vplyv na našu psychickú pohodu. Súvisí to úzko s takzvaným Dunbarovým číslom — fenoménom, ktorý vznikol na základe výskumu Robina Dunbara. Ten tvrdí, že človek nie je schopný zvládať viac než 150 vzťahov s jednotlivými ľuďmi, z čoho pramenia vo vzdelávacom procese nielen neosobné vzťah medzi spolužiakmi, ale aj neschopnosť pedagóga vnímať progres jednotlivých študentov. [13] [14]

V každom prípade má návrh podľa Staleyho určité nedostatky, pre ktoré si podľa môjho názoru nezaslúži dostať titul ideálneho návrhu alternatívneho modelu univerzitného vzdelávania. Prvým z nich je absencia otvoreného sylabu, prostredníctvom ktorého by sa mohli aj študenti podieľať na tvorbe vyučovacieho procesu. Ďalším, podľa môjho názoru negatívnym prvkom (ale záleží na preferencii a uhle pohľadu) je neustála prítomnosť sledovacieho zariadenia, ktoré by mohlo spôsobovať študentovi stres. Študent sa tak môže dostať do akéhosi ,,študijného väzenia“. Zároveň sa mi nepozdáva úloha pedagóga ako jednostranného lídra, ktorý vedie skupinu určitým smerom a díva na svet skrze nejakú paradigmu, preto by bolo možno vhodné vytvoriť dvojicu odlišných pedagógov, ktorí by taktiež počas vyučovania mohli viesť seberovný vedomostne obohacujúci dialóg a primerane do neho zapájať študentov.

[1] STALEY, David J.. Alternative Universities : Speculative Design for Innovation in Higher Education. Baltimore : Johns Hopkins University Press, 2019. 268 s. ISBN-13: 978–1–4214–2742–3

[2] Ibid. 15, 43

[3] Ibid. 44

[4] Judith Butler [online]. Britannica. [vid. 03. 03. 2022]. Dostupné z: https://www.britannica.com/biography/Judith-Butler

[5] Daniel Libeskind [online]. Britannica. [vid. 03. 03. 2022]. Dostupné z: https://www.britannica.com/biography/Daniel-Libeskind

[6] Roger Schank, Ph.D. [online]. Socraticarts. [vid. 03. 03. 2022]. Dostupné z: https://www.socraticarts.com/our-leadership-team/roger-schank

[7] STALEY, David J.. Alternative Universities : Speculative Design for Innovation in Higher Education. Baltimore : Johns Hopkins University Press, 2019, s. 44. ISBN-13: 978–1–4214–2742–3

[8] Ibid. 45, 52, 53

[9] Ibid. 45

[10] Ibid. 53

[11] Bard microcollege, [online]. Microcollege.bard. [vid. 03. 03. 2022]. Dostupné z: https://microcollege.bard.edu/

[12] Microcollege movement, [online]. Thoreaucollege. [vid. 03. 03. 2022]. Dostupné z: https://thoreaucollege.org/microcollege-movement/

[13] STALEY, David J.. Alternative Universities : Speculative Design for Innovation in Higher Education. Baltimore : Johns Hopkins University Press, 2019, s. 47. ISBN-13: 978–1–4214–2742–3

[14] Dunbar’s number, [online]. Newscientist. [vid. 03. 03. 2022]. Dostupné z: https://www.newscientist.com/definition/dunbars-number/