Náhľad do histórie čínskeho univerzitného vzdelávania
Od pradávna na seba nazerala ako na ,,Podnebesie“ 天下 (konfuciánsky kozmologický a politický koncept, ktorý sa spájal s predstavou, že civilizovanosť je koncentrovaná v centrálnych štátoch — predchodcoch dnešnej Číny a obyvatelia okolitých štátov sa mohli civilizovať tak, že sa sinizovali). [1] Nedá sa poprieť, že v mnohých oblastiach Číňania vtedajších Európanov výrazne predbehli (vynález papiera, papierových peňazí, tlače, pušného prachu, kompasu…). Európski dobrodruhovia tej doby ju opisujú ako ,,bájne eldorádo“, Marco Polo ako ,,rozprávkovú zem“. V 16. storočí mala Čína najsilnejšiu ekonomiku na svete a dokonca 5 miest s viac ako miliónom obyvateľov, v ktorých boli vydláždené ulice, kanalizačný systém a takmer každý tam mal prístup k pitnej vode. Obyvateľstvo sa pravidelne sčítavalo, čo bolo výhodou pri vyberaní daní, Čína už disponovala bankovým systémom a netreba zabúdať na vynález, o ktorý sa ľudia v 21. storočí išli takmer doslova potrhať — (žiaľ) toaletný papier.[2] S takýmto vývojom udalostí by bolo možné predpokladať, že Čína bola na ideálnej ceste ku kvalitnému univerzitnému vzdelaniu dostupnému komukoľvek, kto preukáže kompetentnosť. Cieľom tohto príspevku je poskytnúť prehľad základných medzníkov cesty k súčasnému univerzitnému vzdelávaniu jednej z dnešných veľmocí na ďalekom východe a poskytnúť na univerzitné vzdelávanie iný uhol pohľadu.
Predchodca čínskych univerzít?
Už v roku 192 p. n. l. cisár Gaozu z dynastie Han nechal vykonať prvé štátne skúšky s cieľom selektovať najkompetentnejších mužov do štátnej správy, ktoré sa o pár storočí neskôr stali základom pre vstup na pozície v byrokratickom aparáte. Samozrejmou súčasťou, ba dokonca charakteristickou črtou čínskej civilizácie sa stali štátne skúšky až za dynastie Tang (618–907), kedy s menšími obmenami a prestávkami fungovali až do roku 1905 naprieč jednotlivými dynastiami. Na ich základe vznikol celý prepracovaný skúškový systém, čo z neho robí najdlhšie fungujúcu inštitúciu v čínskej histórii. Obsahom skúšok a štúdia bolo memorovanie kánonických kníh — Konfuciánskych klasík a neskôr aj písanie osemčlenných esejí, ktoré stáli taktiež za vytvorením špecifickej konfuciánskej kultúry v Číne.[3] Zúčastniť sa samozrejme mohli len muži.[4] Štátne skúšky boli v neskoršom období trojúrovňové: krajské, v hlavnom meste a palácové a na každej úrovni účastník mohol dostať prislúchajúci titul, ktorý ho oprávňoval vykonávať isté úradnícke funkcie. Kandidát bol zatvorený v miestnosti s lavicou a provizórnou posteľou, kam si mohol doniesť len jedlo, vodu, podstielku, atrament a štetce. Dozorcovia kandidáta dôkladne prehľadali, overili jeho totožnosť a poskytli mu opečiatkovaný papier. Osemčlenná esej musela byť napísaná štandardným spôsobom, kreativita nebola žiaduca. Esej sa zameriavala na kánonické knihy, z ktorých musel účastník taktiež doslovne citovať. Sledovali sa ňou rôzne schopnosti ako napríklad preukazovanie základnej logiky, tvorba poézie na stanovenú tému (jej hodnota je spochybňovaná) a schopnosť konzistentne písať. Počas skúšky bola zakázaná akákoľvek komunikácia s okolím a ak kandidát v procese zomrel, úradníci jeho zabalené telo prehodili cez múry areálu.[5][6] Tieto skúšky čelili ostrej kritike zo strany reformátorov, ktorí okrem iného poukazovali na korupciu, ku ktorej dochádzalo kupovaním si titulov.
Konflikt so západnou civilizáciou
Nebyť západnej civilizácie, ktorá ,,Podnebesiu“ zamiešala karty, možno by pokračovala Čína s jej systémom štátnych skúšok dodnes. Stretnutie čínskej civilizácie s tou západnou malo pre Čínu v tej dobe neblahé následky. Aj keď spočiatku veľmi neochotne, Čína si po porážke v dvoch Ópiových vojnách (1839–1842 a 1856–1860) začala uvedomovať svoju technologickú nedostatočnosť voči Západu a s ňou spojený úpadok civilizácie (Čína sa po Ópiových vojnách a rôznych vnútorných nepokojoch dostala z úrovne ,,bájneho eldoráda“ na úroveň kolónie západných mocností).[7] Čínski intelektuáli si uvedomovali nutnosť zmien, ak sa chceli vymámiť z tejto ponižujúcej pozície a prvým krokom bolo pripustiť, že už vo svete nezastávajú prvenstvo. Tento neúspech častokrát pripisovali práve skúškovému systému, ktorý v dlhodobom hľadisku zapríčiňoval sterilizáciu myslenia a kreativity a zanedbávala sa praktická stránka ako veda a technika, ktorá by umožnila pokrok.[8][9]
Pokusy o reformy
Na sklonku 19. storočia vznikli rozličné prúdy intelektuálov, ktorí mali na spôsob reforiem diametrálne odlišný názor. Jedným z prúdov boli zástancovia obnovy korupciou poškvrneného konfucianizmu, ktorí verili, že len návrat k tradičným hodnotám dokáže odvrátiť úpadok čínskej civilizácie a kultúry. Ďalším prúdom boli učenci, ktorí, napriek tomu, že prešli štátnymi skúškami, pochybovali o ich uplatniteľnosti vo vtedajšej dobe. Jedným z takýchto reformátorov boli Kang Youwei, ktorý sa neúspešne pokúsil uplatniť svoje návrhy za spolupráce s vtedajšou dynastiou a symbolicky sa do histórie dostávajú pod názvom ,,Sto dní reforiem“ (1898). Niektorí západní vedci ho charakterizujú ako ,,konštitučného monarchistu“. Na jeho návrhy mali byť implementované zmeny štátnych skúšok, kedy sa už nemali zameriavať na znalosť kánonických textov, ale mali by preverovať schopnosť riešiť problémy, s ktorými by sa mohol úradník stretnúť v praxi.[10] Najradikálnejším tretím z prúdov boli intelektuáli, ktorí uznávali kompletnú reformu za využitia západných poznatkov, vedy a techniky, čo sa zdalo ako jediné možné riešenie, keďže pokusy predchádzajúcich dvoch prúdov neuspeli.
Rozvoj vysokých škôl
Prvú modernú univerzitu v Číne zriadila americká episkopálna misia v Šanghaji pod názvom St. John’s College. Takže vo svojej podstate model súčasných čínskych univerzít a aj poznatky západnej vedy prevzala Čína zo západu. Veľmi veľkú zásluhu na tom mali kresťanskí misionári, ktorí sa podieľali nielen na šírení viery, ale aj na šírení západného poznania a zakladali inštitúcie poskytujúce základné, stredné a vyššie vzdelanie. Z mnohých misionármi založených stredných škôl postupne vznikali vysoké školy.[11][12] Nasledovala univerzita Nan-yang zriadená dynastiou Qing v roku 1879, z ktorej odchádzalo mnoho študentov študovať do zahraničia. Historik J. K. Fairbank tvrdí, že:
,,Priepasť medzi neokonfuciánstvom a „novým učením“ sa ďalej prehlbovala, keď pre výučbu niektorých moderných predmetov začalo byť nutné používať dovezené anglicky písané učebnice. Moderné technické termíny v čínštine doteraz neexistovali a prijímacie aj záverečné skúšky na niektorých vysokých školách, podobne ako časť výučby, prebiehali v angličtine.“[13]
Avšak, aby Čína medzinárodnú situáciu ustála, nemohla sa donekonečna vyhýbať prevzatiu západnej vedy.
Napriek súčasným poznatkom o kolíske vyššie spomínaných prvých univerzít v Šanghaji sa traduje, že má prvenstvo Pekingská univerzita (dnes patrí medzi top univerzity[14]), ktorá vznikla z Cisárskej akadémie založenej v rámci 100 dní reforiem v roku 1898.[15] Toto tvrdenie by podľa môjho názoru bolo možné zaradiť ako slúžiace čínskemu naratívu — dalo by sa interpretovať ako: ,,čínsky národ má vlastnú modernú univerzitu, ktorú si založil bez pomoci Západu“.
Hnutie 4. mája
Dôležitým medzníkom v politickom a intelektuálnom smerovaní čínskeho národa bolo Hnutie 4. mája, čo bola reakcia predovšetkým čínskych študentov a intelektuálov na Versailleskú mierovú zmluvu, kedy víťazné mocnosti po 1. svetovej vojne Japonsku odobrili niektoré čínske územia. Čínsky národ bol hlboko sklamaný zradou Západu počas mierového jednania a ich demokraciou, že sa začal prikláňať k alternatívnym politickým a sociálnym ideológiám, predovšetkým anarchizmu, sociálnemu darvinizmu a marxizmu, s ktorými sa Číňania zoznámili počas štúdií v zahraničí.[16]
Keďže začiatkom 20. storočia nemalo USA žiadne nároky na čínske koncesie, sino-americké vzťahy boli relatívne priaznivé a do USA začali prúdiť študenti v rámci Štátneho programu výchovy čínskych študentov. Univerzita Qing-hua v Pekingu, ktorá pripravovala študentov na štúdium zahraničí do roku 1929 vyslala 1268 študentov. V roku 1914 čínski absolventi amerických univerzít založili Vedeckú spoločnosť (Science Society), ktorej časopis sa niesol aj v duchu možnosti riešiť problémy Číny pomocou vedy.[17]
Byť intelektuálom sa neoplatí?
Po roku 1949, kedy sa k moci dostali noví komunistickí lídri, začali sa obracať na ich ideologického spoločníka — Sovietsky zväz, pretože s riadením štátu nemali žiadne skúsenosti. Sovietsky zväz sa na tom s radosťou podujal a reorganizoval si vysokoškolské odbory v súlade so Sovietskymi záujmami a konceptmi. Ruština nahradila angličtinu ako najdôležitejší cudzí jazyk a predtým westernizovaná čínska kultúra zažila rapídnu sovietizáciu. Čínski intelektuáli boli voči takémuto skoku veľmi skeptickí — chceli vytvoriť čínske vzdelávanie, nie preskočiť zo západného na sovietske, čo bolo jedným z dôvodov, prečo sa v Číne nepodchytilo.[18]
Ideologická a politická indoktrinácia boli súčasťou každého typu vtedajšieho vzdelávania — študenti sa učili základné dogmy marxizmu-leninizmu, odriekavať pasáže príhovorov vládnych predstaviteľov a stranícke riekanky, čo malo podporiť nový režim. Drasticky sa zmenil postoj k intelektuálom — zatiaľ čo postavenie roľníkov a robotníkov sa zlepšilo, intelektuáli boli znevažovaní, pretože ich považovali za produkt buržoáznej ideológie, feudálneho vzdelávania, či špiónov Západu. Sám Mao Zedong ich poslal milióny na vidiek, či do rôznych táborov s cieľom ich ,,reedukovať“. Je nutné dodať, že počas Kultúrnej revolúcie (1966–1977) za Maovej vlády boli žiaci základných a stredných škôl poslaní na vidiek šíriť ideológiu a ničiť odporcov režimu a prakticky jedna celá generácia sa musela zaobísť bez akéhokoľvek vzdelania. To znamená že krajina prišla o obrovské množstvo ľudí, ktoré potom mohlo pokračovať vo vyššom vzdelaní.[19]
Situácia sa začala meniť až po smrti Maa, ktorý bol nahradený Deng Xiaopingom. Ten bol významný svojím pragmatizmom. Jeho 4 modernizácie v oblasti poľnohospodárstva, priemyslu, národnej obrany a vedy a techniky a otvorenie trhu zachránilo Čínu pred kolapsom a umožnilo enormný ekonomický rast. Za Denga sa uvoľnila politická situácia, intelektuálom z reedukačných táborov boli vrátené pozície a situácia sa v rámci možností začala zlepšovať aj vo vysokoškolskom prostredí. Aj keď prínos Denga pre Čínu sa nedá poprieť, zostal verný komunistickej ideológii a má na svedomí aj autoritárske zákroky. Jedným z nich je Masaker na Námestí nebeského pokoja (1989), kde boli násilne potlačené demokratizačné snahy študentov. Takže krajina si aj vďaka jeho zásluhám naďalej zachováva marxizmus-leninizmus a Mao Zedongové myslenie ako národnú ideológiu.[20][21]
A čo sa týka súčasného vysokoškolského vzdelávania v Číne, už len v krátkosti na záver zhrniem skúsenosť, ktorú mali podľa vyučujúcich na katedre Čínských studií študenti z Masarykovej univerzity, keď chceli získať double-degree, ktorý táto katedra ponúka: študent musí dávať pozor o čom a ako píše diplomovú prácu a opatrne sa vyhýbať (v čínskom prostredí) kontroverzným témam, čo je na jednej strane pochopiteľné, ale na druhej strane by to nemalo byť súčasťou akademického sveta.
Zdroje:
[1] PINES, Yuri. Changing views of “tianxia” in pre-imperial discourse. Oriens Extremus. 2002, roč. 43, s. 101–116. Dostupné z WWW: < https://www.jstor.org/stable/24047595?seq=1&cid=pdf-reference#references_tab_contents >.
[2] HILBERTOVÁ, Denisa. Úvod do studia Číny: Co a koho znát z čínských dějin? Masarykova univerzita, 2018.
[3] ROSSABI, Morris. A History of China. West Sussex : Wiley Blaackwell, 2014. s. 73, 127, 136. ISBN 978–1–55786–078–1
[4] BAI, Ying; JIA, Ruixue. Elite Recruitment and Political Stability : The Impact of the Abolition of China’s Civil Service Exam. 2016, Vol. 84, №2, s. 679. Dostupné z WWW: <https://www.jstor.org/stable/43866446?seq=1#metadata_info_tab_contents>.
[5] MIYAZAKI, Ichisada. China s Examination Hell. New Haven : Yale University press, 1981. s. 18–25. ISBN: 9780300026399
[6] ELMAN, Benjamin. Eight-legged Essay. 2009, Vol. 5, s. 695–989. Dostupné z WWW: <https://www.princeton.edu/~elman/documents/Eight-Legged%20Essay.pdf>.
[7] FAIRBANK, John F. Dějiny Číny. Prel. Martin Hála, Jana Hollanová, Olga Lomová. Praha : Nakladelství Lidové noviny, 1998. s. 383–384. ISBN 80–7106–249–9.
[8] ROSSABI, Morris. A History of China. West Sussex : Wiley Blaackwell, 2014. s. 297. ISBN 978–1–55786–078–1
[9] FAIRBANK, John F. Dějiny Číny. Prel. Martin Hála, Jana Hollanová, Olga Lomová. Praha : Nakladelství Lidové noviny, 1998. s. 238–239. ISBN 80–7106–249–9.
[10] ROSSABI, Morris. A History of China. West Sussex : Wiley Blaackwell, 2014. s. 324–325. ISBN 978–1–55786–078–1
[11] FAIRBANK, John F. Dějiny Číny. Prel. Martin Hála, Jana Hollanová, Olga Lomová. Praha : Nakladelství Lidové noviny, 1998. s. 444. ISBN 80–7106–249–9.
[12] ROSSABI, Morris. A History of China. West Sussex : Wiley Blaackwell, 2014. s. 318. ISBN 978–1–55786–078–1
[13] FAIRBANK, John F. Dějiny Číny. Prel. Martin Hála, Jana Hollanová, Olga Lomová. Praha : Nakladelství Lidové noviny, 1998. s. 442. ISBN 80–7106–249–9.
[14] Best Global Universities in China [online]. Usnews. [vid. 24. 02. 2022]. Dostupné z: https://www.usnews.com/education/best-global-universities/china
[15] FAIRBANK, John F. Dějiny Číny. Prel. Martin Hála, Jana Hollanová, Olga Lomová. Praha : Nakladelství Lidové noviny, 1998. s. 442. ISBN 80–7106–249–9.
[16] ROSSABI, Morris. A History of China. West Sussex : Wiley Blaackwell, 2014. s. 340–341. ISBN 978–1–55786–078–1
[17] FAIRBANK, John F. Dějiny Číny. Prel. Martin Hála, Jana Hollanová, Olga Lomová. Praha : Nakladelství Lidové noviny, 1998. s. 444. ISBN 80–7106–249–9.
[18] Education Under Communism [online]. Britannica. [vid. 24. 02. 2022]. Dostupné z: https://www.britannica.com/topic/education/Education-under-communism
[19] Ibid.
[20] Deng Xiaoping [online]. Britannica. [vid. 24. 02. 2022]. Dostupné z: https://www.britannica.com/biography/Deng-Xiaoping#ref331846
[21] FAIRBANK, John F. Dějiny Číny. Prel. Martin Hála, Jana Hollanová, Olga Lomová. Praha : Nakladelství Lidové noviny, 1998. s. 690–695. ISBN 80–7106–249–9.
