Nikdy nie je neskoro začať

Celoživotné vzdelávanie, čo to je a prečo by som sa vlastne mala vzdelávať celý život? Veď som do tej školy chodila xy rokov a už vážne stačilo. Už chcem mať dospelý život, kedy budem chodiť do práce a z práce, potom pôjdem na dôchodok, užijem si ho tým, že budem cestovať a pestovať na záhradke zeleninu a ovocie…

Nie nebojte sa, toto nie je článok o dehonestácií celoživotného vzdelávania, práve naopak. Prvým odstavcom som chcela docieliť zamyslenie sa, že čo sú to za nezmysly. Veď ľudia sa vzdelávajú celý život a to rôznymi formami[1],a to konkrétne:

formálne — klasická niekoľkoročná školská dochádzka, ktorá vedie k udeleniu oficiálne uznávaných dokladov a nadobudnutí klasifikácie,

neformálne — akýsi doplnok formálneho vzdelávania, ktorý pomáha jednotlivcom pri zlepšovaní pracovného či spoločenského uplatnenia. Príkladom môžu byť rôzne jazykové, rekvalifikačné alebo počítačové kurzy, školenia, prednášky, atď…

neinštitucionálne — tento druh vzdelávania je prirodzenou súčasťou nášho každodenného života. Častokrát je nezámerný a jednotlivec si ho vôbec nemusí uvedomovať. Z tohto dôvodu je prvý odstavec určitým nezmyslom, lebo aj keď budem chcieť cestovať alebo si doma hospodáriť, musím pomocou rôznych informačných zdrojov nadobudnúť potrebné informácie, kam chcem ísť, aké tam je podnebie, ako sa tam najlepšie dostanem, kedy a akú zeleninu posadiť, čo je štiepenie stromov a podobné.

Celoživotné vzdelávanie považujem za veľmi potrebné a prospešné pre všetky vekové kategórie. Osobne poznám niekoľko starších ľudí, ktorí aktívne využívajú možnosť vzdelávať v školách tretieho veku a sú za túto možnosť nesmierne vďační. Vďaka vzdelávaniu si môžu oprášiť svoje časom zabudnuté vedomosti alebo sa vzdelávajú v úplne nových oblastiach, ktoré ich fascinovali, ale nikdy sa k nim nedostali.

Príklad zo života: počas môjho štúdia na Univerzite Komenského v Bratislave sme pravidelne jedenkrát v týždni stretávali v budove starších ľudí. Poviete si, že či tá pani alebo pán náhodou nezablúdili, ale ako ich postupne pribúdalo došlo nám, že oni tam nie sú náhodou. Sú tam z takého istého dôvodu ako my. Lebo sa vzdelávajú, lebo oni sa chcú vzdelávať a nadobúdať nové vedomosti. Bol to skvelý pocit zistenia, že ľudia sa chcú učiť a majú tu vytvorené podmienky nato, aby sa ich túžby uskutočnili. Keď som ich počula ako sa zaujato rozprávajú o takom a takom vyhlásení a zákone a všetky informácie, ktoré to sprevádzajú, nemala som ani poňatia, že niečo také existuje a nie to, že to má určitým spôsobom ovplyvniť aj mňa. Vtedy som si uvedomila, že nikdy neobsiahnem svoju poznatkovú bázu natoľko, aby som bola s ňou spokojná, pretože informácie stále pribúdajú a osobne si myslím, že vedieť všetko je nemožné. Avšak máme tu okolie a každý vieme niečo a keď svoje vedomosti a poznatky spojíme, budeme o niečo bohatší. Nie finančne, ale spoločensky a vedomostne určite áno.

Zdroje:

Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky. 2000. Memorandum celoživotného vzdelávania sa.[online]. 2000. 40s. [cit. 2018–03–29] Dostupné na internete: https://www.minedu.sk/data/files/2607_2000_memorandum_o_celozivotnom_vzdelavani.pdf

[1] Memorandum o celoživotnom vzdelávania sa. 2000. 9 s. Dostupné na internete: https://www.minedu.sk/data/files/2607_2000_memorandum_o_celozivotnom_vzdelavani.pdf