Not everyone can be Mozart, but everyone can sing.
V dnešnej debate o vzťahu kreativity a školského systému už nikoho neprekvapí vlna odporu ku klasickým vzdelávacím inštitúciam, akými si väčšina z nás prešla.
Za posledných pár rokov čoraz viac ľudí vyjadruje svoj názor na absurdnosť toho, ako sme stále ochotní tolerovať vzdelávací systém navrhnutý pred niekoľkými storočiami.
Nazývajú školu väzením, zlom, ničiteľom kreativity, sú podľa nich redundantné, kontraproduktívne, nepripravené na budúcnosť, psychologicky deti poškodzujú a vychovávajú z nich nekreatívne roboty.
Táto nespokojnosť pramení z rozporu medzi predstavou modernej spoločnosti o vzdelanom človeku a absolventom, ktorý sa držal školských plánov a podvolil sa zaužívanému spôsobu výchovy. Známy odborník v oblasti kreativity vo vzdelávaní Ken Robinson zdôrazňuje, že rozdiel medzi dieťaťom a dospelým je odvaha/strach k skúšaniu nových vecí a robeniu chýb. V škole sú žiaci vedení k “správnym” postupom, názorom, hodnotám, takže deti postupne začnú mať strach z chýb a experimentov, a tým v podstate i z kreativity.
Tento model mal fungovať v inom svete, vo svete minulosti, kde človek prežije pokiaľ bude dodržiavať predurčené normy a ak je úspešný v stereotypnej nechybovej práci.
Dnes sa od schopného človeka očakáva naopak nebáť sa vyčnievať, pýtať, skúšať, robiť chyby a vymýšľať nové veci. To, že práve nerobotická činnosť bude čoraz viac cenená je už známy fakt.
Otázka je, ako veľmi sa dá kreativita naučiť a vycvičiť. Myslím že má zmysel súhlasiť s tým, že každý človek je kreatívny, ale zároveň sú tu veľké rozdiely medzi ľuďmi, ktorí z rôznych dôvodov myslia kreatívne sami od seba, a ľuďmi, ktorí k nej potrebujú viesť.
Ken Robinson hovorí, že prirodzene tvorivé deti počas štúdia z kreativity vyrastú, ale uvažovala by som aj nad tým, či by správne nadesignovaný vzdelávací systém naopak nemohol pomôcť k rozvoju tvorivých schopností tak, aby boli po vyštudovaní ešte živšie než pred ním.
Ak je kreativita schopnosť, ktorá nie je daná len privilegovanej skupine ľudí, malo by fungovať jej systematické cvičenie a rozvíjanie, na čo môžu byť školy ideálnou platformou, pokiaľ jej budú prikladať dostatočnú dôležitosť.
To, že školy nedostatočne pružne reagujú na potrebu viesť študentov ku kreativite pre ich uplatnenie sa v modernej spoločnosti je nebezpečné hlavne kvôli faktu, že postoj a spôsob rozmýšľania nadobudnutý v detstve sa veľmi namáhavo odnaúča. Preto môže vzdelávací systém ktorý od žiakov vyžaduje neustálu poslušnosť a súhlas na niekoho pôsobiť až démonicky.
Myslím si, že ak sa podarí smerovať vývoj spôsobu školského vyučovania k zaisťovaniu slobodného prejavu prirodzene kreatívnych detí a zároveň kreativitu cvičiť u tých menej tvorivých, môžu si vzdelávacie inštitúcie znovu vydobiť stratenú dôveru v jej pripravenosti na budúcnosť.
How do we expect students to be creative if teachers give them the outline, the title, and the structure of their “creative writing assignment?” We give students model answers to memorize, we give a specific title to write a poem about, and we truly give them everything but the freedom to express their ideas.
