Občianska veda ako prostriedok demokratizácie vedy
Vedec ako platená profesia so sídlom na univerzite je záležitosťou neskorého 19., či začiatku 20. storočia, čo je relatívne neskorá doba. Storočie dozadu však vtedajší vedci ako napríklad Thomas Jefferson (1743–1826; 3. prezident Spojených štátov)[1], Benjamin Franklin (1706–1790; novinár, diplomat a politik), či Charles Darwin (1809–1888; námorník) si zabezpečovali svoje živobytie prostredníctvom úplne odlišných profesií a popritom sa vo voľnom čase venovali vedeckému bádaniu. Ak definujeme občianskeho vedca ako dobrovoľníka, ktorý zbiera a spracováva dáta ako súčasť vedeckého šetrenia, Franklin, Darwin aj Jefferson by boli takýmito občianskymi vedcami. Občianski vedci v tomto zmysle však nikdy nevymizli a fungovali naprieč celou históriou. Čo v súčasnosti oddeľuje občiansku vedu ako moderný fenomén od predchádzajúcej historickej formy je fakt, že dnes je dostupná pre každého, nie len pre privilegovaných jedincov. Prvý projekt, ktorý fungoval na báze spolupráce amatérskych výskumníkov a vedeckej inštitúcie, čo je základným princípom dnešnej občianskej vedy[2] je Vianočné počítanie vtákov (Christmas Bird Count) — projekt, ktorý zastrešovala Národná spoločnosť Audubon (National Audubon Society) od roku 1900. V súčasnosti sa občianski vedci zapájajú do projektov v oblasti klimatických zmien, ekologickej obnovy, monitoringu vodnej kvality, populačnej ekológie a podobne.[3] Medzi faktory, ktoré zabezpečili rozmach občianskej vedy patrí v prvom rade prístup k technickým nástrojom rozširovania informácií — primárne internet a fakt, že mobilný telefón vlastní dnes 6,567 miliardy ľudí.[4] Druhým dôležitým faktorom je povedomie profesionálnych vedcov o tom, že verejnosť vie zabezpečiť pracovnú, finančnú a výpočtovú silu, pričom vedia prispieť svojimi praktickými schopnosťami a zručnosťami. Neposledným v rade je napríklad aj to, že rôzne nadácie finančne podporujú takýto druh výskumu.[5]
Cesta k univerzitám vlastniacim monopol na tvorbu znalostí
V začiatkoch 19. storočia reformátori s vedcami v Nemecku, či vo Francúzsku tlačili na to, aby boli tieto stredoveké inštitúcie zrušené. Z politických dôvodov však boli nemecké univerzity reformované a finančne podporované štátom a stali sa kľúčovým centrom vedeckého výskumu — túto úlohu si osvojili postupom času pribúdajúceho storočia. Prvá univerzita, ktorá túto ,,renesanciu“ univerzít podnietila bola nová univerzita založená v Berlíne.[6]
,,Išlo bezpochyby o premyslený politický čin, ktorý sa uskutočnil práve v roku porážky Pruska Napoleonom v bitke pri Jene a ktorý mal slúžiť ako kultúrna odpoveď na vojenské poníženie.“[7]
Po týchto udalostiach sa z nemeckých univerzít vytvoril model akademických inštitúcií, ktorý prevzali univerzity postupne v Európe a nakoniec aj v celom svete. Túto formu si udržali od skorého 19. storočia až po obdobie nacistického Nemecka a týmto procesom sa vyprofilovala nová intelektuálna trieda slúžiaca štátu a vede. V celej Európe vyvstávali nový filozofovia, humanisti, vedci, literáti a učenci — takmer všetci so silnými politickými záujmami. Z tohto spojenia intelektuálov a štátu v jednej inštitúcii sa vytvoril spoločenský a politický základ pre enormný rozkvet vied, ktorý odvtedy pokračuje.[8]
,,Univerzita postupne získavala monopol na poznanie, rovnako ako štát získaval monopol moci.“[9]
Demokratizácia vedy
Jedným z kritikov danej transformácie bol v 70. rokoch filozof Paul Feyerabend (1924-1994), ktorý požadoval demokratickú kontrolu vedy laikmi a považoval za dôležité, aby zároveň hodnotili vedecký výskum, pretože prispievajú k pluralistickému diškurzu. Feyerabend oprávňuje občanov vyjadriť sa ku fungovaniu akejkoľvek inštitúcie, ktorej finančne prispievajú, či už priamo, alebo ako platitelia daní.[10] Napriek jeho kontradikčným a nekonzistentným tvrdeniam prispel zaujímavými myšlienkami v debate o slobode vedy.[11]
,,Demokratizácia vedy znamená (a) zvýšenie vplyvu verejnosti na rôzne aspekty vedy; (b) vyrovnanie príležitostí vplyvu medzi členmi verejnosti; (c) je spojená s realizáciou podmienok, ktoré umožňujú verejnosti vytvoriť si presnú predstavu o svojich záujmoch a hodnotách a získať poznatky o tom, čo ich bude podporovať.“ [12]
- Faik Kurtulmuş
Autonómna veda ako zdroj moci
Kurtulmuş (2021) upozorňuje na nasledujúce situácie, ku ktorým by mohlo dôjsť pri nesprávnom využití vedy:
1. Formovanie vedeckého výskumu na základe disciplinárnej zaujatosti, demografickom zložení výskumníkov, osobných záujmov vedcov alebo tých, čo výskum financujú (selektívna produkcia a zdieľanie výskumu tabakovým priemyslom, s cieľom vytvoriť neistotu o nepriaznivom účinku cigariet).[13]
2. Vykonávanie neoprávnených rozhodnutí - ak vedci vytvárajú zásadné poznatky na tvorbu opatrení, zákonov, či politiky, a ak sú hodnoty podstatnou súčasťou vedeckého výskumu, v prípade, že si vedci nie sú vedomí hodnôt verejnosti, tak môžu zasahovať do jej právomocí (hypotetický príklad: verejnosť konzultuje s vedeckou obcou zatvorenie továrne vypúšťajúcej do ovzdušia chemikálie, ktoré možno poškodzujú zdravie, ale ak vedecká obec používa veľmi vysoký dôkazový štandard, aby sa škodlivosť potvrdila a továreň sa nezavrie – vykonajú tak politické rozhodnutie, na ktoré nemajú právo).[14]
3. Moc pri stanovovaní agendy – až vedecky potvrdený problém sa stáva problémom – z toho vyplýva možnosť určovať, čo sa stane problémom, ktorý vyžaduje politické riešenie a z akých možností má verejnosť na výber.[15]
,,Výzvy po demokratizácii vedy sú niekedy zosmiešňované pre náročné absurdity, akými sú hlasovanie o pravdivosti či nepravdivosti vedeckých hypotéz. A nie je to prijímanie alebo odmietanie hypotéz, ktorým sa chcú zástancovia demokratizácie vedy zaoberať. Ide skôr o rozhodnutia o produkcii, šírení a aplikácii vedy.“[16]
Verejnosť môže naplno prosperovať z vedy a riadiť sa vedeckými poznatkami len vtedy, ak vedcom dôveruje. Demokratizačný vplyv na vedecké rozhodnutia môže pomôcť vybudovať dôveru medzi vedcami a verejnosťou.[17] V tomto prípade sa občianska veda, kedy verejnosť participuje priamo na tvorení poznatkov sa ponúka ako ideálne riešenie. Ak sa občania v spolupráci s vedcami podieľajú na vede, prečo by mali dôvod im neveriť?
Avšak nie je všetko tak čiernobiele ako sa zdá. Môže obyčajná nevedecká verejnosť vôbec robiť vedu? Do popredia sa s fenoménom občianskej vedy dostávajú obavy o kompetencie verejnosti podieľať sa na tvorbe vedeckých poznatkov. A obavy sú samozrejme na mieste. Avšak zavrhovať spoluprácu vedcov a verejnosti nie je nutné. Mnohé prípadové štúdie zdokumentovali, akým spôsobom je možné aby členovia verejnosti dosiahli požadované schopnosti vedecky chápať (vypátranie príčiny zdroja rakoviny obyvateľmi Woburnu; zber klinických dát rodičmi detí trpiacich na svalovú atrofiu a založenie výskumného ústavu; prínos AIDS aktivistov a pacientov vo výskume a podobne). [18]
Bibliografia
[1] DICKINSON, Janis; Bonney, Richard E.. Citizen Science : Public Participation in Environmental Research. New York : Cornell University Press. 2012, 304 s. ISBN: 978–0–8014–6395–2
[2] SILVERTOWN, Johnatan. A new dawn for citizen science. Trends in Ecology and Evolution. 2009, Vol. 24, №9, s. 467. Dostupné z WWW: https://reader.elsevier.com/reader/sd/pii/S016953470900175X?token=A316A6391CDE1A62DF57AD94152E4DF18A9C7CA6E7F054FE0C6A59E48672A572DF1BE7C4BD05831D5347A0088E1D5313&originRegion=eu-west-1&originCreation=20220324222127
[3] Ibid.
[4] Number of smartphone subscriptions worldwide from 2016 to 2027 [online]. Statista. [vid. 24. 03. 2022]. Dostupné z WWW: https://www.statista.com/statistics/330695/number-of-smartphone-users-worldwide/
[5] SILVERTOWN, Johnatan. A new dawn for citizen science. Trends in Ecology and Evolution. 2009, Vol. 24, №9, s. 469. Dostupné z WWW: https://reader.elsevier.com/reader/sd/pii/S016953470900175X?token=A316A6391CDE1A62DF57AD94152E4DF18A9C7CA6E7F054FE0C6A59E48672A572DF1BE7C4BD05831D5347A0088E1D5313&originRegion=eu-west-1&originCreation=20220324222127
[6] RENDER, Harry. The institutionalization of science: A critical synthesis. Social epistemology. 1987, vol. 1, №1, s. 46. Dostupné z WWW: https://www.tandfonline.com/doi/pdf/10.1080/02691728708578412
[7] Ibid. 46
[8] Ibid. 47
[9] Ibid. 48
[10] SHAW, Jamie. Feyerabend, funding, and the freedom of science: the case of traditional Chinese medicine. European Journal for Philosophy of Science. 2021, Vol. 11, №37, s. 9–10. Dostupné z WWW: https://link.springer.com/content/pdf/10.1007/s13194-021-00361-w.pdf
[11] Ibid. 1
[12] KURTULMUŞ, Faik. The Democratisation of Science. In LUDWIG, D. et al (ed.). Global Epistemologies and Philosophies of Science. Abingdon : Routledge, 2021, s. 2. ISBN 9780367461379
[13] Ibid. 5
[14] Ibid.
[15] Ibid. 6
[16] Ibid. 4
[17] Ibid.
[18] Ibid. 7
