Zabudni, čo vieš o vyučovní a spomeň si, čo vieš o učení sa
„Dávame deťom príležitosť hrať sa, pretože keď sa s niečím hrajú, zaujíma ich to”, vraví Bob Houben, manažér holandskej školy Agora, ktorého úloha na škole sa podobá úlohe bežného riaditeľa.
Agora je škola, v ktorej deti nemajú rozvrhy hodín a ani sú delené do skupín podľa veku, ale všetky deti na škole (ktoré sú vo veku od 12 do 18 rokov) si samé tvoria svoj vlastný vzdelávací plán a venujú sa tomu, čo ich zaujíma a o čom chcú zistiť viac.
To umožňuje okrem iného holandský vzdelávací systém, ktorý je veľmi pružný a existuje v ňom iba jeden rámcový vzdelávací program a jednotná záverečná skúška. Tie určujú výsledky, ktoré majú deti dosiahnuť, ale neurčujú cestu, akou sa k nim majú dopracovať. Všetci musia vedieť Pytagorovú vetu, ale môžu sa ju naučiť napríklad pri stavbe vlastného stola. Ten si totiž každý študent upravuje podľa seba a môžete tú nájsť napríklad stôl s prirobeným predným dielom auta alebo stôl ozdobený brečtanovými výhonkami vyrezanými z dreva.
Učitelia sú na škole Agora skôr sprievodcovia, ktorí pomáhajú deťom na ich vlastnej ceste a sú zodpovední za to, aby deti skutočne dosiahli nejaké hmatateľné výsledky a rozvoj. Na škole síce neexistujú žiadne rozvrhy a hodiny, ale nejaká štruktúra tu predsa len je. Každý deň začína aktivitou zvanou dagstart, počas ktorého si deti určia svoje výzvy pre daný deň, čo chcú dosiahnuť a akú pomoc budú potrebovať. Spolužiaci sa k nim môžu pripojiť alebo im poradiť, ako nápad rozvinúť.
Celá škola má tiež veľmi zaujímavé prostredie, ktoré môžete vidieť na fotografiách, a ktoré podnecuje práve spomínanú hravosť, zvedavosť a motiváciu.
Bob sa o Agore vyjadril, že ide o školu založenú na inšpirácii a motivácii a jej cieľom je, aby sa v nej deti cítili šťastné a vítané. Zdôrazňuje aj to, že deti sa učiť chcú. Už odmalička sa deti učia chodiť a rozprávať a je pre ne prirodzené chcieť sa rozvíjať ďalej. Je však dôležité dať im priestor robiť to v tom čase, keď to samé chcú a takým spôsobom, aby ich to bavilo. Ak svoje dieťa budete nútiť robiť čokoľvek, najčastejšie to skončí pri tom, že mu danú činnosť znechutíte. Deti, tak ako aj dospelí, túžia mať vlastné ciele a záujmy a sú omnoho otvorenejšie novým skúsenostiam a oveľa kreatívnejšie, ak im je ponúknutý dostatočný priestor na rozvoj vlastných nápadov, ale zároveň vedenie a pomocná ruka v prípade, že pomoc potrebujú. Na Agore je tiež kladený dôraz na spoluprácu a na to, že chybami sa človek učí a nie sú ničím, za čo by sme sa mali hanbiť, ale naopak niečím, čo by sme mali reflektovať a následne sa z nich učiť.
Spoluzakladateľ Agory, Jan Fasen, si myslí, že súčasný vzdelávací systém nefunguje a jeho samého v detstve zranil. Deti sa nerozvíjajú cez učebnice, ale cez vlastnú zvedavosť, pocity, ktoré zažívajú a cez to, že im učitelia na škole odpovedia na všetky ich otázky.
Agora chce svojim študentom ponúknuť pomoc pri zdokonaľovaní ich procesu učenia sa a tiež pri definícii toho, kým sú a čo ich baví. Škola preto stojí na myšlienke:
We respectfully treat everybody unequal.
Deti majú totiž rôzne osobnosti, záujmy a vzdelávacie cesty, ktoré by im škola mala len dopomôcť objaviť a nezabúdať pri tom brať pritom do úvahy ich rozličnosť a jedinečnosť.
Bob tiež spomína príklad detí, ktoré sa chceli dozvedieť všetko o Veľkej koralovej bariére a poprosili ho, aby im dal kontakt na nejakého učiteľa biológie. On im na to povedal, že by nemali kontaktovať náhodného učiteľa biológie, ktorý bariéru možno nikdy nevidel ani o nej nič nečítal, ale že by mali osloviť niekoho, kto blízko nej žije, niečo o nej napísal alebo ju priamo skúma. Deti tiež povzbudil, aby si kontakt na takého človeka našli samé na internete, a tie už o chvíľu skladali formálny dopis pre konkrétneho výskumníka, a to dokonca v angličtine.
O podobných školách ste možno už počuli mnoho. Ide o podobu alternatívneho vzdelávania, občas braného ako niečo, čo deti na život vôbec nepripraví. Veď sa len hrajú. Sú pozadu. Nevedia to, čo deti v “bežných” školách. Pozrime sa však na príklad z dospeláckeho sveta. Lýdia Machová je jazyková mentorka, ktorá sa v súčasnosti učí už svoj 9 jazyk. Nový jazyk sa naučí v priemere každé dva roky. Lýdii mnohí závidia jej talent, tiež by chceli vedieť toľko jazykov. Ale je to naozaj o talente?
Lýdia samotná odhaľuje, v čom spočíva tajomstvo. Polygloti sa učia jazyky spôsobom, ktorý ich teší. Užívajú si proces učenia sa, sami si nachádzajú metódy, ktoré sú pre nich zábavné a fungujú priamo pre nich. Pozerajú obľúbené seriály v cudzom jazyku, čítajú v ňom obľúbené knihy, píšu si v ňom s cudzincami cez Skype… To všetko spája to, že jednoducho robia to, čo ich baví. A dosahujú výsledky.
Lýdia ponúka príklad dvoch mužov, ktorí obaja ovládajú plynule množstvo cudzích jazykov. Nebolo to však tak vždy. Jeden z nich sa pokúšal naučiť v škole dva cudzie jazyky celé roky a aj tak ich na maturitnej skúške vôbec nevedel, druhý patril v angličtine medzi najhorších v triede, smiali sa mu, že sa cudzí jazyk nikdy nenaučí. Za 10 rokov sa totiž nebol schopný naučiť ani jeden. Počas nasledujúcich 10 rokov sa ich však dokázal naučiť 11. Ich tajomstvo spočíva presne v tom, na čom stavia Agora:
Každý človek sa chce učiť a rozvíjať a najefektívnejšie je, keď si nájde vlastnú cestu, ktorá mu umožní, aby si proces učenia čím viac užil a zabavil sa pri ňom.
