Day 3: Stratení v rumunských horách
Trasa: Banita — Petrosani — Uricani — Cerna Sat
Dĺžka: 100km
Ráno sme sa zobudili v cudzej záhrade. Cez noc som toho naspal minimum. Bol som vystresovaný z toho, že nás tam nájde rozzúrený Rumun, že spíme na jeho pozemku a zastrelí nás. Alebo nás aspoň nejaká babička bodne vidlami. Ani jedno sa samozrejme nestalo, no úplne hladko to neprebehlo.
Po incidente so psiskami v prechádzjúci deň, sme boli ostražití kedykoľvek sme zočili psa. Tohto sme zaregistrovali po sluchu. Umývali sme si práve zuby s vodou z plastovej fľaše, keď sa ozval brechot. Psisko vkĺzlo dnu za plot, schovalo sa za kriaky a štekalo na nás ako besné.
“Pekla, je tu jeden bastard. Kde je kasér?” pýtal som naliehavo Feriho. “V stane, myslím.” Zbehol som poň, psisko stálo asi 3 metre od nás a neprestávalo štekať. Pobalili sme sa v rýchlosti, neustále monitorujúc polohu zvieraťa. Odrazu štekot ustal. Ticho.
“Poďme, teraz!” zavelil som. Pes tam už nebol, zaliezol do záhrady naproti. Vybehli sme z ohrady, vyšli na cestu a spustili sa štrk-neštrk zbesilo dole kopcom.
“V cudzích záhradách už nikdy neprespávame. No fucking way!” zhodli sme sa obaja.
Čas pustiť to do mesta Petrosani. Pred nami visel dlhý deň — mali sme prejsť naprieč celým údolím Valea Cernei, aby sme sa dostali ku Dunaju na rumunsko-srbskej hranici.
Petrosani bolo bývalé industriálne mesto obklopené priemyslenými komplexami a spustnutými benzínkami. Ak tu kedysi nejaké zlaté časy boli, tak podľa týchto rozpadávajúcich konštrukcií boli beznádejne preč.
Zvrtli sme to ďalej smerom na mesto Vulcan (presne tak, ako sopka), kde sme stretli Georga. Prihovoril sa k nám keď sme nazerali stratení do navigácie. Keď sa dozvedel, že sme zo Slovenska, náruživo nám začal vysvetľovať, že on kedysi pracoval pre bratislavkú logistickú firmu ako kamionista. Mal na sebe teplákové kraťasy, veľké Gucci okuliare, v pravom uchu handsfríčko a jazdil na oceľovom plneodpruženom bicykli.
“Where you want to go?” spýtal sa nás.
“To Lupeni, but not on the main road.”
“Ah ok, you can go here” a ukázal nám na poľnú cestu, ktorá viedla cez lúky popri plynovode. Začali sme sa trmácať pozdĺž ozrutných trúb, z ktorých sa
odlupovala izolácia a na miestach boli zúfalo prehrdzavené.
Po chvíli nás to prestalo baviť. Naštasie sme natrafili na 20-niečo ročnú pastierku ktorá v jednej ruke držala smartfón a v druhej drevenú paličku na pošibávanie oviec. Tá nás vrátila späť na hlavnú, vraj takto naložení cez potok neprejdeme.
Tu sme zachytili dopravnú tabuľu, ktorá ilustrovala, že z Vulcanu do Cernei Sat, čo je na opačnej strane údolie Domogled — Valea Cernei, kde sme mali presne namierené, nemáme vchádzať. Prejazd zakázaný.
Plány sme nemali najmenšiu chuť meniť. Ísť po hyper-frekventovaných cestách 2. triedy, aby sme zákaz obišli sme nechceli. A navyše viete ako to funguje s tým zakázaným ovocím. Výsledok? Odignorovali sme značenie a pustili sa smelo ďalej.
Začiatok masívneho asi 70 km dlhého údolia Domogled — Valea Cernei bol znásilnený socialistickým snom o industrializácii. Dediny a mestá ešte stále niesli svoje mokvajúce chrasty v podobe zarastajúcich, rosýpajúcich sa industriálnych stavieb. Nedokončené komíny jadrovej elektrárne, hnijúce silá, základy s roxormi trčiacimi akoby to boli polámané kosti, bývalé továrne s vypichnutými oknami…
Prišli sme do postapokaliptickej pustatiny, v ktorej by Tarkovsky natočil ďalšieho Stalkera. A do toho nekonečná bezútešnosť rumunského malomeštianstva. Začal som sa obávať, či to nebude takéto celým údolím. Podľa toho, čo sme videli v Google Maps som čakal ešte neodpanenú prírodu.
Tej sme sa dočkali o niekoľko kilometrov ďalej. Za osadou Campu Lui Neag začala cesta stúpať a my sme postupne na asfaltke osameli. Driapali sme sa dolinou, ktorá náramne pripomínala tie naše v Malej Fatre. Potok, skaliská z jednej druhej strany a kopce pokryté zmiešaným lesom.
Potom asfaltka skončila. Spomenuli sme si na zákaz vjazdu, ktorý sme videli vo Vulcane. “Teraz sa už neotočíme. V žiadnom prípade,” a pustili sme sa po poľnej nahor. Po 5 km strmého výšľapu sme sa predriapali na vrchol. Keď sme do teraz nadávali na cestu, nemali sme právo. Ďalej bolo ťažšie.
Začali sme sa spúšťať po lesníckych zvážniciach pokrytých 20 cm šutrami. Triaslo nami, až sa krajina pred očami rozmazával. Stabilizácia obrazu nestíhala. Ani 35 kilový bicykel nebol schopný udržať stopu a neustále odskakoval pri prechodoch balvanmi. Brzdy mučivo pištali.
Zjazd bol veľmi náročný. No začali sa nám odkrývať výhľady, ktoré slúžili ako náplasť za útrpný prechod. Údolie bolo tak rozľahlé, že sme nedovideli na jeho koniec. O zhliadnutí osady Cerna Sat sa nedalo ani hovoriť. Všade navôkol iba kopec za kopcom. Dokonalý stred ničoho.
Trvalo nám ďalšiu hodinu kým sme sa dostali ku priehrade. Bol už podvečer a prechod nás šialene vyšťavil. No na rozdvojke sa bolo treba rozhodnúť, ktorou stranou sa pustíme. Po okraji jazera sa nedalo. Zkaždej strany nás čakalo ďalších 30 km lesným terénom. Nedalo sa nič robiť. Zaťali sme zuby a pustili sa cestou vpravo, ktorá vyzerala o čosi vľúdnejšie.
Zo šedých mrakov, ktoré sa postupne zbierali nad nami počas dňa zaznel masívny hrom. Šľapali sme z posledných síl a dopovali sa proteínovými tyčinkami. Stali sa z nás lokomotívy, do ktorých bolo neustále treba prihadzovať lopatou cukry a proteíny, aby sme sa hýbali. Padli prvé kvapky a my sme sa začali opúšťať.
Chceli sme sa zložiť na noc na prvom schopnom mieste. Našli sme lúku zakliesnenú medzi dvomi pásmi lesa. Vyzerala schopne. No potom sme našli na franforce roztrhanú ovcu, a tak sme si spravili jednoduchú matematiku.
Stred divočiny + roztrhaná ovca = možno to bol nejaký miestny predátor, ktorého by sme v noci mohli stretnúť.
Ok. Poďme ďalej.
Dostali sme sa až k priehradnému valu a zviezli sa po tankodrome pod neho. Našli sme čistinku v zákryte od cesty a tam to po šialených 100 km zaparkovali. Zatiaľ, čo som varil sáčkovú polievku, do ktorej som hodil malé nakladané páročky z konzervy, Feri postavil stan. Najedli sme sa, zaliezli a okamžite zaspali.
Zápisky z predchádzajúcich dní nájdeš na linkoch dole:
