Deň 1: Cyklovýlet po Balkáne — Prológ
Trasa: Bratislava — Budapešť — Szegéd (Hu) — Felnac (Ru)
Dĺžka: 90km
Cyklovýlet po Balkáne sa začal.
Máme naplánované prejsť 5 krajinami a odpedálovať zhruba 1200 km. Začíname na juhu v maďarskom Szegéde, a s ešte jedným kratším vlakovým presunom z Aradu(RU) do Simerie(RU) nás čaká už iba šlapanie cez juhozápadné Rumunsko, naprieč Srbskom a Bosnou až do Splitu v Chorvátsku.
Snažil som sa zbaliť čo najkompaktnejšie, no napriek tomu som kapsy naplnil po okraj a celý bicykel váži cez 35 kíl. Šlapať na ňom je ako raziť si cestu polmetrovým blatom. A potom keď sa rozbehne je nezastaviteľný. Na tomto máme prejsť 1200km?
S Ferim sme sa stretli na hlavnej stanici. Obaja sme prišli s vyholenými hlavami, akoby sme mali nastúpiť na strážnu službu vo vlakoch ŽSR. Nikdy!
Radšej sme naložili obvešané bicykle a o dve a pol hodiny tie hebedá zas zložili v Budapešti na Keléti. Vlak do Szegédu odchádzal z malej mestskej stanice Zugló, na ktorú sme sa dostali 10-minútovým presunom.
Budapešť je pre mňa pokladnicou postsovietskych skvostov, schátraných budov zašlej slávy, nevkusných bilbordov, stánkov s langošmi a pivom v plastových fľašiach. Napriek tomu nás už počas presunu začal brať pocit absolútnej slobody a nútil nás vyvreskovať budapeštianskymi ulicami.
Po tom ako nám ovyrážkovaný pomocník železníc v reflexnej veste poradil ako kúpiť lístky na bicykle sme nastúpili na 30-ročný osobák. Bicykle sme po pobehovaní po peróne naložili do prvého vagóna a sadli si pod otvorené okno naproti mladému maďarskému intelektuálovi, ktorý čítal Adama Smitha.
Teplo, pravidelný rachot a mierny vánok, ktorý občas vkĺzol dnu ma uspával. Omamne mi sťahoval viečka a vypínal moje vedomie. Nechal som sa.
V pololetargii a s jedným pivom v bruchu, ktoré sme schmatli tesne pred hvizdom výpravcu na Zugló, nás vlak vypľul v Szegéde. Mestom sme preleteli po hladkých cyklotrasách, ktoré viedli až k maďarsko-rumunským hraniciam prosím pekne. Všetkým bohom za chrbtom. Hlasno sme im ich závideli.
Za mestom sme si hneď od lokálneho farmára nakúpili nektarínky a paradajky, ktoré sa nám počas dňa na horúčavách zmenili na lečo-kompót. Poučenie — ovocie a zeleninu treba zjesť hneď.
Na rumunských hraniciach nás vítali vexláci.
Ja som vexlákov už nezažil, no na základe mamkinho rozprávania som si ich vždy takto predstavoval. Stáli pri ceste s priehršťami bankoviek uviazaných gumičkou a mávali na nás nimi ako kurvy a vykrikovali “money change, money change”. Ťažko sa tomu verí, ale odolali sme ich osídlam a radšej si dali zlú kávu na óemfauke.
Juhovýchodné Maďarsko a západné Rumunsko, ktorým sme prechádzali pripomínalo náš Žitný ostrov. Všade to bola nedozierna rovina, až z toho jeden chytal klaustrofóbiu. Tretí rozmer tu bol dokonale absentujúci. Krajina vyzerala úrodná, súdiac podľa ponuky pri ceste, no na bicyklovanie monotónna.
Rumunskom sme si to pustili po bočných cestách a cez malé a nie len bohom, ale aj eurofondami zabudnutými dedinami. Po obehnutí konského povozu sme v jednej z nich zastali pri pumpe s vodou. Zvliekli sme tričká a ako cigáni sa sprchovali v studni a hlavu si strkali pod prúd ľadovej vody.
Prešli sme sotva 50km. Bolo sa nám treba pohnúť. Po tom ako sme prekrižovali močariská Lunca Mureșului sa začalo stmievať a my sme si začali hľadať prvý nocľah. Nikde nebolo žiadneho stromu, údolia alebo kopca, pri ktorom by sme sa rozložili. Nakoniec sme to zaparkovali uprostred poľa. Umieral som hladom. Rozložil som varič, zovrel vodu a zalial couscous.
Feri zatiaľ rozložil stan. Natlačili sme sa doň ako dva párky v konzerve, ktoré Feri nezjedol na večeru. Nedalo sa tam príliš spať, no prológ sme zvládli. Starostí sme sa striasli po ceste rozhegľaným vlakom a roztrúsili ich do maďarsko-rumunských polí. Zajtra sa náš výlet môže naplno rozbehnúť. Bude sa ľahko šlapať.
Toto je prvý záznam z nášho cyklo-výletu po Balkáne, z ktorého sme sa nedávno vrátili. Bude nasledovať ešte ďalších 13 častí. Ostante naladení. Budem sa tešiť.
