Deň 4: S bubnujúcim dažďom až ku Dunaju
Trasa: Cerna Sat — Baie Herculane — Orsova
Dĺžka: 75km
Sivé mračná, s ktorými sme nad hlavou zaspávali doručili nad ránom to, na čo sa celú noc pripravovali. Dve hodiny pred brieždením sa začala trhať obloha, blesky blikali ako stroboskop a hromy ručali ako zranená zver. Prvé salvy ma zobudili asi o 4.00. Vybehol som zo stanu, zložil kapsy z bicyklov a schoval ich pod napnutý bočný prístrešok stanu.
Celé ráno pršalo akoby niekto dážď striekal požiarnickou hadicou. Okolo stanu sa vytvorila 10 centimetrov hlboká kaluž, čo premočená zem nestíhala nasávať ďalšiu vodu. Kapsy, čo som si myslel, že som tam prešibane ukryl v nej ležali z jednej strany kompletne premočené a polovica vecí mi navlhla.
Do 9.00 sme oscilovali medzi spánkom, bdením a trhaním sa do rytmu hromov. Potom odrazu prestalo pršať. Hydrant sa vyminul.
Rýchlo sme sa zbalili.
Feri si obliekol dlhé tričko, nohavice a tenisky.
“Daj si kraťasy a sandále, šetri si suché veci. Keď začne pršať aj tak ti všetko premokne.” A mal som pravdu.
V momente, ako sme prehodili nohu cez bicykel sa dážď znova pustil. Fuck it — nedá sa nič robiť! Olovená obloha nenaznačovala, že by sa mala čoskoro roztaviť, a tak sme sa pustili do šľapania.
Údolie bolo aj z tejto strany takmer úplne neobývané. Neviedla tadiaľto ani asfaltová cesta. Museli sme sa uspokojiť so štrkovou. Premočení sme si ňou razili cestu nadol. Opájali sme sa pohľadmi na dolinu a kopce, z ktorých stúpala para, a ktoré sa tiahli až kam sme dovideli.
Všade bolo mokro, z oblohy sa lial dážď, no my sme boli na konci so zásobami s pitnou vodou. Prechod v predchádzajúci deň nás zaskočil a nám ostalo posledné deci vody. Nerátali sme s tým, že nebudeme mať kde dočapovať. A tak sme zúfalo začali hľadať studňu. Na tú nás odkázala až babička v Cernej Sat, o ktorú sme gestami a mávaním prázdnych fliaš pýtali o doplnenie. Vodu nám nedala, no navigovala nás o 100 m poňiže.
Nebol tu iba prameň ťečúci zo zastrčenej plastovej rúry, z akých sme po ceste často čerpali, ale udržiavaný prístrešok s vodným korytom, draveným stolom, dvomi lavičkami a zarámovanými ikonami sv. Jána a pannenky Márie. Zaparkovali sme priamo u nich doma.
Nahltali sme sa ľadovo studenej vody a dočapovali sme fľaše. Rozložili sme varič, uvarili si čaj a vyčkávali kým sa uvarí “kura na paprice.” Všetko bolo opäť skvelé.
Zvyšok cesty údolím bol ako z výpravy, ktorá sa prvý krát odvážila vstúpiť na neprebádané územia. Štrková cesta sa krútila ako had, ktorého prišľapnú, zhora padal mrholiaci dážď, naokolo sa týčili husto porastené pariace sa kopce a jediných ľudí, čo sme stretli boli miestni drevorubači.
Pri asfaltke, na ktorú sa nám konečne podarilo napojiť, sme videli tú istú tabuľu, čo vo Vulcane — zákaz vjazu. My sme tam bezhlavo vošli, útrpne prešli a šťastne vyšli. Cez kopčiská, dážď, blato, rozbitú cestu a s minimom vody.
Od rána som mal na sebe plavky (s tigrami) a šlapky naboso. Vedel som, že aj tak úplne premoknem a tých pár suchých vecí som chcel mať v zálohe na neskôr. Výsledkom však bolo, že z doliny som po 35 km vyšiel s chladom zakusnutým až do drene.
“Do pekla, Holub! Šak toto neni dovolenka! Toto je expedícia,” zhrnul to Feri pri prvom teplom obede v reštaurácii ako sme tlačili do seba obschnuté grilované kuracie prsia, usušené hranolky a zapíjali ich horúcou kávou a čajom, aby sme sa zohriali.
Miesto, kde sme sa zastavili na obed bolo lemované rozbitými vanmi, ktoré boli podomácky prerobené na dočasné noclažiská. Bývali v nich lokálni rumunskí rekreanti, ktorí sa vyhrievali v kadiach , do ktorých prúdila termálna podzemná voda. Kade boli situované popri rieke, ktorá bola plná plastových fľiaš a igelitových sáčkov. Plávali navôkol ako jedovaté medúzi. Rekreantom to bolo jedno, termálna voda bola zadarmo, nie ako v kúpeľoch Baie Herculane o 5 km ďalej, kde bolo treba platiť vstup. Ta ne?
Po obede boli bruchá spokojné, ale naše bicykle začali protestovať. Prehadzovače sme mali kompletne pokryté drobným pieskom z nespevnenej cesty a oni začali štrajkovať .Nechceli poriadne prehadzovať — rapčali, pukali, praskali. Museli sme s tým niečo robiť, inak by sme si odpálili tátošov.
Našli sme príjazd ku rieke, zbehli sme po ňom a vliezli do rieky aj s bicyklami, kde sme z nich vyšpliechali to svinstvo. Spolu so štrkom však odišiel aj olej z reťaze a my sme po zvyšok výletu trpeli reťazo-suchotou. Olejničky, ktoré vážili 80g, no ktorými sme sa nechceli “preťažovať” ostali u nás oboch na stole medzi vecami “nepotrebné.” Po zvyšok výletu sme ich denodenne hlasne vzívali, no neúspešne. Poučenie!? — premazaná reťaz nadovšetko.
Ku Dunaju sme sa dostali bok po boku kamiónov a nákladiakov, ktoré nám pri obchádzaní vždy rozhýbali ťažko naložené bicykle. Nebolo to dobré. No blížili sme sa ku hraniciam so Srbskom, a tak doprava značne zhustla. Prechod nás však čakal až na ďalší deň. Pre dnešok sme zakotvili v Orsovej, prístavnom meste, kde sa Dunaj rozťekal do zátoky ako rozliaty atrament na papieri.
Mesto malo prímorskú atmosféru. A napriek socialistickej šedosti Rumunska a bezperspektívnosti malomesta pôsobilo celkom živým dojmom. Ľudia sa prechádzali po promenáde, deti sa bicyklovali sem a tam, rybári posedávali s nahodenými prútmi a obúchané lode sa pohojdávali na riečnych vlnách. Dunaj priťahoval ľudí a zmýval z nich skľúčenosť.
Po polhodinovom pobehovaní hore-dole, sme zakotvili v jednom z troch hotelov na pobreží. Každý sme vytiahli dvacku a dostali sme izbu vystlanú hrubočizným bordovým kobercom, masívnym nábytkom a dvojposteľou. Z hotela sme si spravili jednodňové depo. Zadrbané bicykle sme ako-tak oprášili od piesku a zaparkovali ich na balkóne pri vstupe. Mokré veci sme vyložili na balkón ako cigáni a koberec v izbe pokryli zvyšnou výbavou.
O výbavičku sme sa postarali, prišiel čas aj na telo. Prvý krát sme sa osprchovali a potom si dali pivo na pontóne, lokálnu pizzu v reštaurácii Luppo a dokúpili potraviny v miestnej Bille.
Aj keď som noc v hoteli bral ako podvádzanie našej expedície, nemôžem povedať, že nebolo príjemné sa vysušiť a prespať na matraci. Napokon zostávalo nám ešte kopec kilometrov a prechod cez ďalšie tri krajiny.
Zajtra ideme do Srbska!
Toť pár ďalších záberov zo 4-tej etapy.
Príbehy z predchádzajúcich dní nájdete tu dole:
