Deň 5: Hore dunajským prúdom pomedzi Železné vráta
Trasa: Osrova — Donji Milanovač — Železné vráta — Golubac
Dĺžka: 130km
Z rumunskej Orsovej sme vyrazili skoro ráno, prakticky hneď ako sa slnku podarilo preškriabať nad horizont. Museli sme. Mali sme naplánovanú najdlhšiu 130 km etapu a tropická noc sľubovala, že sa asfalt cez deň zmení na rozžeravenú pec.
Pustili sme sa po frekventovanej ceste smerom na rumunsko-srbské hranice. Samotný prechod tvorila priehrada Železné vráta, ktorá sa dokončila v roku 1972 a zdvihla hladinu Dunaja o 35 metrov. Aha! A ešte sa kvôli nej muselo presťahovať 17.000 ľudí.
Prechod sa otvoril o 8.00 a my sme cez neho prešli ako po chrbte veľryby vytŕčajúcej z vody. Na druhej strane sme sa napojili na európsku cyklodiaľnicu Eurovelo 6, ktoré vedie od Čierneho mora až k Atlantiku a stočili si to smerom na sever na Belehrad. Z jednej aj druhej strany bol úsek lemovaný zvažujúcimi sa pohoriami a mohutný Dunaj si stredom tiekol cestu.
A tu sa dostávame ku etymologickému brekeke. Jedni volajú celý tento 100+ km úsek medzi pohoriami Železné vráta, iní iba jeho najzovretejšiu úžinu a k tomu sa ešte kreatívni súdruhovia vybláznili tým, že týmto názvom onálepkovali aj priehradu, cez ktorú sme prechádzali.
Šliapali sme si to Srbskom s národným Djardap po ľavej strane a odrazu si k nám na tyč bicykla prisadol pocit domoviny. V Rumunsku nebolo zle, ale nebolo to doma. No tu v Srbsku ľudia na nás začali vravieť slovenčine-podobným jazykom, ktorý hrial pri srdci. Zrazu sme vedeli komunikovať. A aj samotný ráz krajiny pripomínal Chorvátsko a s ním aj všetky letné zájazdy k moru a baby v plavkách. Dobre bolo.
S týmto novým pocitom sme dorazili na parkovisko s roztvoreným výhľadom na preslávenú úžinu. Pofotili sme sa, natlačili broskyňami a boli sme už-už na odchode, keď sme zbadali blížiť sa k nám plnenaložený bicykel s českou vlajkou a 50 kg chlapčaťom za kormanom. Takto sme sa spoznali s Matejom.
“Nazdar kluci, kam jedete?”
“Popri Dunaji smerom na Belehrad.”
“Můžu sa k vám pridať?”
Do pekla. Chalanko mal 21 rokov a vybral sa cez Balkán len sám so sebou. Mal v nohách cez 3000 km a vyzeral vychudnuto akoby nejedol posledný týždeň. Odpadli sme z neho. Išiel tým istým smerom ako my, inakadiaľ sa napokon ani nedalo. Pridal a k nám a z nás sa odrazu stala trojčlenná skupina.
Matej bol hanblivý. Nerozprával veľa, iba keď sme sa ho niečo spýtali. Pôsobil, akoby sa odnaučil roprávať v tej samote a musel si na to opäť zvyknúť. Mohol sa k jazyku vracať pomaly, lebo od výhliadky sme sa dlho spúštali dole kopcom, každý svojou vlastnou rýchlosťou.
Tým, že cesta viedla po úpätí, bola poprevŕtaná desiatkami kratších a dlhších tunelov, čo nás na bicykli vcelku zaskočilo.
Do jedného z nich sme vbehli bez toho, aby sme si pripevnili svetlo vzadu a na hlavu nasadili čelovku. Tunel však bol dlhší ako sme predpokladali a navyše sa zatáčal. Po 50 m v ňom nás obklopila dokonalá tma a my sme sa vrhli na krajnicu dúfajúc, že nás zo zadu nenaberie srbský kamionista.
“My sme tak drbnutí. Toto je tak nebezpečné,” zlostil sa Feri zatiaľ, čo sme v zhone vyťahoval svetlá. Mal pravdu.
No tunelom sa vyhnúť nedalo. Pripraviť sa na ne áno. Po tomto tunely sme vstupovali do všetkých ďalších s čelovkou zakliesnenou medzi slnečnými okularmi a prilbou.
Prvú väčšiu zástavku sme mali v dunajskom letovisku Donji Milanovač. Vytiahli sme z jediného bankomatu v meste srbské prašule a sadli sme si pod slnečník v jednom z lokálnych podnikov. Všetci sme si dali pleskavicu a nás plesklo z ceny — 120 dinárov, v preklade menej ako jedno euro.
Zhltli sme ju a na to si dali ešte dezert — pizzu. Po obede bolo treba pauzu a navyše slnko pieklo ako bláznivé. Natiahli sme sa v parku na karimatky a oscilovali medzi spánkom a bdením, zatiaľ, čo sa miestni slnili o pár sto metrov na brehu rozvodneného Dunaju.
Pohli sme sa ďalej. Ráz krajiny sa pomaly menil zo strmých brál, k obrúseným vrcholom až k drobným vydutým kopčekom pri Golubaci. Dunaj bol majestátný, no niesol si so sebou množstvno odpadkov, ktoré pozbieral v krajinách povyše toku. Bol smutné vidieť čierne volavky sedieť na konároch obmotaných igelitovými sáčkami a stovky plastových fliaš pochytaných v záhyboch rieky.
Veľa tohto svinstva zaista posielame aj my, no celkový prístup k ochrane prírody na Balkáne bol zúfalý. Pri prejazde Rumunskom sme neprešli snáď kilometer bez toho, aby sme nezhliadli popri ceste nahádzané plechovky, ligotavé obaly, zhužvané plastové fľaše, alebo ilegálne mini-skády. Veľmi podobné, aj keď možno o milimeter možno lepšie, to bolo tu v Srbsku. Prírode sa tu nakladá bez rozmyslu.
Po 130 km sme so západom slnka úspešne dorazili do mesta Golubac, ktoré uzatváralo Železné vráta. Boli sme šialene hladní. Schmatol som prvého lokála a spýtal sa, kde sa dá najesť. Nadirigoval nás do reštaurácie Zlatá ribica na dunajskej promenáde, že tam je to “fantastic” a že tam chodí s kamošmi oslavovať aj on.
Matej si dal kýbel rybacej polievky s bielym chlebom. My sme sa natlačili grilovaným mäsom. Zaplatili sme účet a v tom sme boli s hotovosťou opäť na nule. To nie je dobré v krajinách, kde Cash je absolutistický kráľ vládnuci železnou rukou. Pýtali sme sa čašníka teda, kde sa nachádza nabližší bankomat.
Zahral divadielko. S kuchárom si zakričali pár fráz a potom zmätene pokrútil hlavou, že v meste žiadny bankomat nie je ale, že on od nás veľmi rád kúpi naše eurá. Vyľakaní a vcelku spokojní s nižším, ale stále prijateľním kurzom sme mu predali 40 euráčov. Radosť mu hrala v očiach ako nám podával guču dinárov.
Odprevadil nás mávnutím. Len, čo sme obišli reštauráciu sme narazili na bankomat a Feri začal hrešiť a hneval sa. Ja som sa veľmi bavil na tom, ako človek bez informácií a znalostí lokálnych pomerov naletí na takéto srandy. Zarobil na nás asi 2 eurá.
Vyšli sme z mesta a hneď ako sa naskytla príležitosť sme to stočili do poľa s odchádzajúcim dňom hľadať nocľah. Celý deň nás viedlo popri Dunaji za ruku slnko. V Rumunsku sme vstávali s majestátnym východom a na druhej strane v Srbsku sme si líhali v momente ako zišlo za obzor.
Zaspávali sme neskutočne bohatí. Za všetky tie východy a západy a hory a výhľady, za to sme neminuli ani dinár. To najlepšie bolo grátis. A to druhé najlepšie je vždy príšerne drahé.
Ešteže nemáme peniaze. Neláka to hľadať tam, kde aj tak nič nie je.
Ďalšie dunajské cvaknutia
