Plán bol jasný. Doraziť na jordánsko-irackú hranicu, tam prespať, presadnúť do Humvee a pokračovať do Iraku. Plány sú jedna vec, a mať za šoféra vojaka druhá.

Americkí vojaci nemajú ani šajnu o tom, ako sa dostať z jordánskeho Ammánu do Iraku. Načo by aj mali mať? Nick dostal GPS navigáciu, aby dokázal trafiť do cieľa. No nie že by to bolo až také zložité. Veď zo západného Jordánska do východného Jordánska vedie iba jedna betónová cesta. Aj z Jordánska do západného Iraku vedie iba jedna cesta. Lenže Irak je Irak a vojak je vojak.

Päť minút zápasil s navigáciou a snažil sa ju správne nastaviť. Napokon to vzdal, šmaril mi ju na nohy a zahlásil, že ho ňou budem navigovať ja. Čoskoro zistil, že to nebol dobrý nápad a navigácia letela na zadné sedadlo. Problém však nebol v mojej farbe vlasov, ale v tom, že navigácia tú jedinú posranú cestu z Jordánska do Iraku nemala v systéme a monotónny ženský hlas sa nás namiesto do Iraku dookola snažil nasmerovať na pohraničný prechod do Saudskej Arábie. A tak si Nick šoféroval podľa toho, kadiaľ sa pred nami tiahol asfalt a ja som podstatnú časť cesty radšej prespala. Zčasti preto, aby som čo najviac oddialila úvodné konverzácie a zčasti preto, lebo som nevedela, čo iné mám vedľa neho robiť.

Na palubnej doske má položené vojenské ochranné slnečné okuliare, vojenské priesvitné ochranné okuliare, balistické okuliare s čiernymi sklami, helmu, v nej rukavice a niečo, čo odhadujem na balíček cigariet. Na uniforme má nepriestrelnú vestu s taktickou vestou a na nej sumky* z každej strany. Nad ľavou stranou hrude má pripevnenú vysielačku, z ktorej mu trčí anténa a čierny kábel v tvare telefónnej šnúry. Vedie mu až k uchu, kde sa rozdvojuje na slúchadlo ako z MP3 prehrávača a mikrofón, čo sa mu voľne hompáľa pri pohybe hlavou. Počujem, ako sa mu každú chvíľu zo slúchadla ozývajú hlasy. Väčšinou neodpovedá, no zopárkrát zamrmle slová “copy” a “negative”. Znie ako retardovaný, ale ja rozumiem. Viem, že väčšina toho, čo počuje v slúchadle, sa ho vôbec netýka. Je to vojenská rádiová komunikácia, zachytáva všetky dialógy, rozkazy a hlásenia, ktoré sa na danej frekvencii odohrávajú. Počúvať to však musí. Ak by sa niečo stalo, je to jediné spojenie, ktorým ho niekto môže privolať na pomoc, a rovnako aj on zavolať niekoho na pomoc nám*.

Volant ležérne pridržiava jednou rukou. Malíček má obviazaný leukoplastom, ale neviem, či si náhodou nepomýlil prst, lebo dlhý škrabanec, ktorý by bolo treba zalepiť, má na vedľajšom prste. Mihalnice má dlhšie než vlasy a výrazne opálenú tvár mu na lícnych kostiach lemuje niečo mne dôverne známe: dva biele pásiky, rovnaké, aké z častého nosenia helmy na slnku mávajú profesionálni cyklisti.

Možno si nie sme až takí cudzí.

„Takže ty pracuješ pre OSN?” spýta sa, keď si všimne, že ho pozorujem.

„Nie, som len dobrovoľníčka.”

„Takže zachraňuješ svet?” pozrie na mňa s výsmechom v očiach.

„To je tvoja práca.”

Smeje sa. V Amerike majú vybielené zuby aj vojaci.

„A odkiaľ si?”

„Slovensko.“

„Fakt?”

„Bol si tam?“

„Nie, ale bol som vo Viedni, to je vedľa, nie?“

„Áno.“ Rozmýšľam, čo také on mohol robiť vo Viedni.

„Ešte si nebola v Iraku, že?”

„Bola som.“

„Fakt?

„Áno.“

Hodí na mňa podozrievavý pohľad.

„A načo?”

„Z osobných dôvodov.“

„Z osobných dôvodov v Iraku?“ ďalší vybielený výbuch smiechu.

„Áno, pred dvoma rokmi.“

„A kde v Iraku si bola na dovolenke?“ zabáva sa na mne ďalej.

„Vo Fallúdži,“ odpoviem.

Odrazu mu zamrzne úsmev. Zadíva sa na mňa a zovrie volant aj druhou rukou. Do najbližšej fajčpauzy so mnou neprehovorí ani slovo a len zamyslene hľadí na cestu pred nami.

Už bola tma, keď sme dorazili na jordánsko-iracký pohraničný prechod. Nie je to pohraničný prechod. Je to len ďalší checkpoint, po slovensky kontrolné stanovište, ktorými je celá provincia Anbar posiata viac, než by bolo zdravé. Checkpoint, kde hliadkujú vojaci, prípadne policajti, a dôkladne kontrolujú každé vozidlo a každú osobu, ktorá si zaumieni cezeň prejsť.

Tohto pohraničného checkpointu sa v júni zmocnili islamisti z ISIS. Nachádza sa v blízkosti osady Trebil na irackej strane. Samotná fyzická hranica medzi Jordánskom a Irakom však leží bližšie, a hoci sme na nej očakávali prítomnosť jordánskych vojakov, keď sme ňou prechádzali, nik nás nezastavil. Kontrola na nás čakala až na spomínanom checkpointe pred Trebilom.

Dvojmetrová hrdzavá búda a pred ňou dvaja opálení, fúzatí muži v bledých púštnych uniformách irackej armády, na chlp rovnakého vzoru, aký tu pred desiatimi rokmi nosili Američania. Veľmi som sa musela ovládať, aby som k tomu pred Nickom z úst nevypustila nejakú ironickú poznámku.

Niečo tu však nesedí. Tí muži mali byť o nás vopred informovaní, no nič tomu nenasvedčuje. Zdá sa, akoby ich náš príchod prekvapil. Akoby ani nečakali, že biela terénna Toyota s jordánskou poznávacou značkou bude v čase nepokojov prechádzať do Iraku, cez checkpoint, ktorý ISIS môže kedykoľvek získať späť. Len čo Nick začal spomaľovať, jeden iracký vojak odbehol do búdky a druhý rukou Nickovi naznačil, aby vystúpil.

Minulý týždeň v pondelok sa islamisti z ISIS na kontrolnom stanovišti v Bagdade obliekli do uniforiem zabitých irackých vojakov, aby boli nenápadní. Neviem, ako si mám byť istá, či sa na nás dívajú dvaja irackí vojaci, alebo dvaja džihádisti prezlečení za vojakov.

„Sú to ozajstní vojaci?” pýtam sa Nicka.

Neodpovedá.

Hľadí cez bočné okno na Iračana a nevyzerá, že by sa unúval poslúchnuť a vystúpiť. Pravou rukou niekde spod uniformy vyloví obyčajnú 9 mm zbraň a hneď za ňou dlhý nôž v kaki puzdre. Položí mi ich na kolená a nenápadný ako voš pod chrastou ďalej čumí von z okna.

Koľko ďalších zbraní, o ktorých neviem, má niekde na sebe ešte poschovávaných?

„Teba nebude chcieť prehľadať.”

„Prečo nie?” hľadím na pištol ako na svätý obrázok.

„Lebo si žena.”

„Ja ich nechcem.”

„Do spodného prádla, dobre?”

Zarazím sa. „Čo?”

„Rob.”

„To bude vidieť,” namietam.

Muž v irackej uniforme druhýkrát gestikuluje, aby Nick vystúpil z vozidla. Vopchám si pištol len tesne za gumu a ucítim nepríjemný chlad kovu pod bruchom a na stehne. Nôž vďaka šikovnému puzdru celkom ľahko pripevním na vnútornú stranu mojej nepriestrelnej vesty.

Takto som si humanitárnu prácu v Iraku nepredstavovala.

Venuje mi krátky kontrolný pohľad, vylezie z auta a postaví sa pred Iračana. Obom visí krížom cez plece strašidelná, mohutná čierna zbraň. Som vyškolená vedieť rozoznať M4 od M16 na prvý pohľad. Na moment len nečinne stoja a hľadia jeden na druhého. No potom Nick položí svoju M4 na zem, vyzlečie si vestu a hodí ju k zbrani. Iračan mu naznačí, aby rozpažil. Prehmatá ho zhora dolu, ustúpi a kývne rukou na mňa.

Vystúpim a postavím sa vedľa svojej ochranky. A zatiaľ čo Nick sa znovu zabalzamoval do vesty a nahodil profesionálnu kamennú tvár bez emócii, mne srdce bije tak, že to hádam až musí byť počuť.

„You no go,” obráti sa na mňa Iračan lámanou angličtinou a ani sa ma nedotkne.

„You go,” ukazuje prstom na Nicka, „you no go,” ukazuje prstom na mňa. Ešte raz to zopakuje a založí si ruky vbok.

„Čo sa deje?” pýtam sa Nicka pohľadom.

Odtiahne ma nabok. „Nič, nechce ťa prehľadať, daj mi tú pištol.”

„Sleduje nás.”

„Daj mi tú pištol,” zopakuje a postaví sa čelom ku mne tak blízko, ako sa len dá. Sotva ju vytiahnem, už ju má pod vestou za pásom.

„You no go,” zopakuje Iračan tretíkrát.

„To je v poriadku, ona má víza,“ otočí sa Nick k Iračanovi, ako keby sa ani nechumelilo. Vytiahne moje doklady, otŕča ich Iračanovi pred nosom, no do rúk mu ich nedá.

Iračan na nás zagáni, letmo pozrie na papiere a namosúrený rýchlo odkráča do búdky za svojím kolegom. Ten po chvíli z nej vystrčí hlavu a máva na nás, aby sme šli dnu. Zvnútra je búda prekvapujúco priestrannejšia, než sa zdala. Nie je tu nič, len sivá plechová skriňa, batohy, nejaké igelitky, dve stoličky a tmavohnedá drevená lavica zaprataná papiermi a ústrižkami. Stojím tam ako odpojená od vagóna, zatiaľ čo Nick s Iračanmi v skomolenine angličtiny a irackej arabčiny vyjednáva, čo ďalej a kde nastal problém. Toto je miesto, kde máme prespať, ráno nasadnúť do prichystaného obrneného vozidla a pokračovať do cieľa nášho školského výletu. Ako vidím, prespať nemáme kde a obrnené Humvee tu stáť v okolí nevidím už duplom.

„Aká je tvoja krvná skupina?” pýta sa ma, keď sme sa nasáčkovali naspäť do auta prečkať noc. Vybavil, že Humvee dorazí ráno aj so zásobami jedla.

To načo sa ma pýta. Nechce rovno vedieť moje číslo topánok?

Otvorí jednu sumku na bruchu a vytiahne hrubú čiernu fixku so strieborným vrchnákom.

„Tak akú máš krvnú skupinu?” zopakuje.

„A,” odpoviem.

„Rh pozitív alebo negatív?” vyšetruje ma ďalej.

„Asi pozitív.”

„Asi?” podá mi fixku. „Vyzleč si všetko, čo máš na sebe a napíš si tam zvnútra A +,” povie a vylezie von zapáliť si cigaretu.

„Napísala si si to všade?” vráti sa po chvíli.

„Áno,” klamem.

„Spodné prádlo, ponožky, všade?”

„Nie, iba na tričko.”

„Povedal som, že si to máš napísať všade.”

„A načo všade?”

Prevráti očami a pozrie na mňa, ako keby som sa pýtala tú najidiotskejšiu otázku na svete.

„Aby vedeli, akú ti majú dať transfúziu, keď sa ti tu niečo stane.”

Ráno sme sadli do Humvee* a na mňa sadol zvláštny pocit dobrodružstva a strach, že to nedopadne dobre.