Úsvit nad tajgou
Sibír dnes obýva asi 30 miliónov ľudí, z čoho veľkú časť tvorí pôvodné obyvateľstvo, nad ktorým však dnes už prevažujú Rusi a Ukrajinci, ktorí tam začali prenikať na konci 16. storočia. Etník Sibíri, rozdelených do niekoľkých jazykových skupín, je spolu asi 30.
Tieto národy boli zväčša mobilné, tradične sa živili lovom či chovom sobov, rybolovom, vyznávali šamanizmus a animizmus. Dnes sú zväčša asimilovaní Rusmi, vyznávajú kresťanstvo či budhizmus (avšak mnohí zároveň aj svojích prírodných bohov) a už opustili nomádsky spôsob života.
Stále sa však nájde pár skupín, ktoré sú odrezané natoľko, že si dokážu vo veľkej miere uchovávať svoj tradičný spôsob života, alebo sa odmietajú prispôsobiť. Ich deti nemajú na výber a musia navštevovať školy, kde sa naučia hlavne rusky a iné potrebné veci. Dnes ich tam rodičia s radosťou posielajú, aj keď tomu tak zo začiatku nebolo. Vidia vo vzdelaní ich lepšiu budúcnosť. Nie len svojich detí ale celého spoločenstva, lebo potrebujú schopných ľudí ktorí budú môcť bojovať za ich územia a záujmy, uchovanie tradícií či zabezpečenie dotácií. V odľahlejších oblastiach to znamená posielať deti už od troch rokov na 9 mesiacov v roku, preč.
Priblížim vám tradičný spôsob života a jeho dnešnú podobu u troch etník, zámerne vybraných z rôznych častí Sibíri — Nencov (Samojedi) zo západu, Evenkov zo stredu a Čukčov z východu. Tradične sa tieto etniká živia hlavne chovom soba polárneho a využívaním všetkých dostupných prírodných zdrojov, ktoré im tajga a tundra ponúka.
Nenci
Nencov je dnes cez 40 tisíc a delia sa na tundrových a lesných, medzi ktorými je rozdielom ich dialekt a aj kultúra. Práve tundroví Nenci sa aj dnes živia kočovným pastením sobov. Ich stáda majú aj niekoľko tisíc sobov a slúžia ako transport ale aj zdroj obživy. Ich tradičným obydlím je čum — kuželovitý stan, ktorý je cez leto pokrytý brezovou kôrou a machom, v zime zas dvojitou vrstvou kožušín. Obvykle tábor tvorí jeden až tri čumy, so šiestimi obyvateľmi v každom. Hlavným dopravným prostriedkom je chan — sane ťahané sobmi (jedna rodina má v priemere aj 15 saní).
Havnou jednotkou Nencov je rod ktorý sa riadi pravidlami patrilinearity a patrilokality (čiže určujúci je vzťah po otcovskej líni a novomanželia žijú u rodičov ženicha). Rody patria do dvoch frátrií, z ktorých každá má svoje teritórium. Povinnosti sú tradične rozdelené podľa pohlavia — muži sa starajú o soby, chytajú ryby a lovia, ženy majú na straosti domácnosť, stavbu čumu, a opracovanie koží.
Čo sa týka detí, pôrod sa vykonáva vždy samostaných stanoch na to určených (nikdy v tých obývaných). Tie by nikdy nemali stáť na mieste kde už porodila iná žena. Pôvodné miesto pôrodu je totiž považované za nečisté. Novorodenec, čo najskôr po pôrode dostane meno, ktoré väčšinou odráža tradičné role pohlaví (ženské mená symbolizujú krásu a laskavosť, zatiaľ čo mužské silu a vytrvalosť). Navyše matka mu vytvorí špeciálnu uspávanku.
Do asi piateho až siedmeho roku sa o deti starajú ženy, potom sa starajú len o dievčata, ktoré zaúčajú do tradičných povinností a podobne u otcovia takto zaúčajú chlapcov. Detské hry, väčšinou aj prostredníctvom ich hračiek, napodobňujú ich rodičov. Chlapci sa od určitého veku hrajú pri soboch a dievčatá dostanú v piatom — šietom roku od matky truhlu s vyšívaním. Ako prvú vec väčšinou ušijú oblečenie pre svoje bábiky (ngukhuko alebo ngukhu). Tie sú spojené s ich spirituálnymi predstavami — nemala by mať ľudský vzhľad aby sa v nej neusadil zlý duch. Chlapci sa hrajú s figúrkami, ktoré predstavujú ľudí alebo zvieratá alebo so zmešeninami predmetov ich rodičov. Všetky svoje hračky si vyrábajú deti samy.
Evenkovia
Evenkovia sú najviac rozptýlenou skupinou. Mimo centrálnych oblastí Sibíri obývajú aj Mongolsko a ostrov Sachalin. Je ich takmer 40 tisíc a taktiež sa delia na dve hlavné skupiny — severnú a južnú. Južní Evenkovia mimo sobov chovajú aj kone. Sobie stáda sú podstatne menšie ako u ostatných spomínaných mobilných spoločností — väčšinou 15 až 30 sobov. To je z dôvodu, že sa považujú hlavne za lovcov, domestikované soby slúžia primárne ako transport, tie na obživu, lovia. Rovnako ako Nenci žijú v čumoch. Ich spoločnosť je založená na rodinné organizácii, rody sú však bežne utvárané bez pokrvné príbuznosti. Povinnosti sú rozdelené tradične.
Keď evenská žena zistí, že je tehotná, znamená to pre ňu, že opustí svoju rodinu a až do pôrodu žije v samostatnom stane. Na rozdiel od Nencov a Čukčov, je prítomnosť otca u pôrodu vyžadovaná. Okrem neho môže byť prítomný aj otec rodičky, ale inak všetci muži musia opustiť stan. Ak sa narodí dievča, pupočná šnúra je prerezaná kuchynským nožom, ak chlapec, loveckým. Každé narodenie dieťaťa je sprevádzané oslavou a hostinou, novorodenec musí taktiež podstúpiť rituál Elluvka, ktorým je zasväcený do rodinného kruhu ohňa.
Pre Evenkou, sú ich deti rovnocenými členmi spoločnosti. Učia sa napodobovaním dopelých, ktorí im nijak nebránia ale avšak ani neradia. Chlapci medzi šiestym a dvanástym rokom sú často vystavovaní nebezpečným situáciám, v ktoých si musia samy poradiť. Okrem učenia dospeláckych povinností sú deti s dôrazom učené aj správnemu spoločenskému chovaniu, hlavne uprímnosti. Klamanie a nesprávne výroky sú v ich kultúre úplne neprípustné. Možné je len u rozprávok, ktoré taktiež tvoria učebnú pomôcku detí. Radi sa zabávajú loptovými hrami, alebo špecifickými hrami určenými len pre konkrétne pohlavie (napríklad napodobňovanie lovu, ktorého sa ženy nikdy nemôžu učastniť).
Čukčovia
Čukčov je takmer 16 tisíc a ich domovom je polostrov Čukotka. Delia sa na tundrových (Čavču — bohatí na soby) a prímorských (Añkalît — prímorskí ľudia), hovoria rovnakým jazykom, ale ich spôsob života sa značne líší. Zatiaľ, čo tundroví sa živia hlavne kočovným chovom sobov, tí prímorskí lovom ryb. Žijú hlavne v jarangách — stanoch pokrytých sobími kožami. Prímorskí si ich pokrývajú mrožími. Používajú aj rozdielne záprahy, zatiaľ, čo tundroví používajú soby, prímorskí zase psy. Tábory tvorí tri až päť rodín. Usporiadanie a povinnosti sú podobne rozdelené ako u Nencov.
Už od prvého okamžiku, kedy si je žena vedoma tehotenstva, musí dodržovať rôzne rituály. Napríklad manželia každý deň až do pôrodu musia spolu vstávať veľmi skoro, aby pozorovali východ slnka. Taktiež veria, že čím viac bude počas tehostenstva žena pracovať tým bude aj dieťa zdravšie a silnejšie. Pupočná šnúra sa prerezáva kameňom, ktorý žena používa pri všetkých svojích pôrodoch a na tri dni po pôrode je jej telo zviazané, aby sa jej kosti vrátili do pôvodného stavu. Až na piaty deň po všetkých rituáloch na ochranu jej dieťaťa, môže opustiť pôrodný stan a pomenovať svoje dieťa. Mená sa vyberajú podľa veštieb a snov.
Deti v mladšom veku vyrastajú vo veľkej voľnosti. Sú v ich spoločnosti sú cenené, všetci im prejavujú veľa lásky a nehy, dostávajú najlepšie kusy jedla. Chlapcom vo veku asi desať rokov a dievčatám trochu neskôr, sú pridelené prvé povinnosti s opatrovaním sobov. V trinástich chlapci vykonávajú už väčšinu pastierskej práce, ich výchova je prísnejšia ako u dievčat — nemajú pravidelný prísun jedla a nie vždy môžu spať v stane. Po skončení práce musia najprv hlásiť otcovi stav stáda, je po nich požadovaný veľký rešpekt k rodičom.
U prímorských Čukčov je dospievanie voľnejšie a povinosti prideľované neskôr. Lov je predovšetkým doménov mladých mužov a tak tým straším a svojim otcom neprejavujú taký rešpekt ako to je u tundrových, pretože už nepredstavujú konkurenciu v love. U chudobných rodín sa často stáva, že chlapci kvôli zlému zaobchádzaniu opustia rodinu a vydajú sa hľadať prácu inde, často u tundrových pastierov. Dievčatá majú taktiež právo opustiť svoju rodinu, hlavne ak sú nútené do nechceného manželstva. Stále však majú podradnejšie postavenie ako muži a chlapci a zároveň musia viac pracovať.
Podobne ako u ostatných etník, ich hračkami sú zmenšeniny predmetov užívaných dospelými a bábiky. Prak či luk, ktorými v minulosti lovili, sa dnes taktiež vyrábajú už len ako hračky pre chlapcov. Vo veľkom sú obľubené športy, hlavne loptové hry a zápasenie. Jednou z prvých hračiek u tundrových Čukčov je taktiež laso, ktoré sa tak naučia poriadne používať, ešte kým začnú samy pásť.
Ako to vyzerá dnes?
Za socialmizmu bolo jedným z cieľov zastaviť nomádsky spôsob života, ktorý nezapadal do jeho nastavenia. Najprv sa rozhodlo rozdeliť rodiny — ženy, deti a starší boli prinútení odísť z tundry na farmy a družstvá, s čím sa stratilo aj mnoho tradičnej materiálnej kultúry. Hlavným negatívom presídľovania bolo zničenie rodín a vytvorenie priepasti medzi generáciami. Výstavba koľajníc a dialníc spolu s honbou za nerastným bohatstvom Sibíri značne nabúrali tvár krajiny a zničili pôvodné pastviny. Plynovody prechádzajú tradičnými migračnými cestami sobov a lesy sužujú kyslé dažde. Navyše mnohí trpeli aj na následky atómových testov , ktoré sa robili v týchto odľahlích oblastiach. Medzi ich ďalšie dnešné najväčšie problémy patrí boj za privatizáciu sobích stád, právo na územia, kompenzácia za stratu, znečistenie území a alkoholizmus.
Dnes už väčšina pôvodného obyvateľstva žije usadene. Približne v polovici minulého storočia im bolo predstavené písmo a zároveň sa začali učiť rusky. Mladá generácia zväčša už ani nevie písať svojím jazykom, ale zostávajú bilingválni. Väčšina detí musí dochádzať do vzdialených škôl, pretože ich usadlosti sú príliš malé a ďaleko od seba. Sú však zavádzané programy, v ktorých učitelia cestujú s pastiermi a deti tak nemusia opúšťať domov na väčšinu roka. No vätšina stále túto možnosť nemá a tak ich každý rok vyzvedávava vrtuľník, aby ich odviezol ďaleko od rodičov. Okrem vytrhnutia zo svojho prostredia, trpia tieto národy na nedostatok nových pastierov, pretože teto deti už nie sú dostatočne zvyknuté na tvrdý život v tundre.
Tradičné hračky sa stále uchovávajú, bábiky a figúrky majú pre nich veľký význam. V niektorých školách je uchovávanie si tradícií aj silne podporované. Nájdu sa v nich miniatúry čumov aby deťom pripomínali domov, no to väčšinou nestačí na to, aby potom zvyknutí na pohodlie, chceli pokračovať v tradičnom živote svojich predkov.
„Úsvit nad tajgou
rozptýlil záři svou
nad bažinou
nad bažinou
komáři divně notujou
Tajga se plaše usmívá
opouští svůj sen
Evenkie země má
mě kolíbá
mě kolíbá
Břízama svejma
laskavejma
není mi smutno ani zima
hladí, kolíbe a líbá
kolíbe a líbá…“
(uspávanka Evenkov)
