Začnime od seba
Problémov v dnešom svete je mnoho. Netrúfam si tvrdiť, či je v súčasnosti svet lepší, alebo horší než bol v minulosti, no pravdou je, že v súčasnosti je čoraz viac skloňované slovné spojenie “sociálne vylúčené osoby.” Myslím si, že tieto osoby boli sociálne vylúčené vždy, len sa “o tom” predtým toľko nehovorilo.
Keď som rozmýšľala nad treťou prípravou na LŠ o sociálnych inováciách, premýšľala som hlavne o tom, čo by som touto prípravou chcela povedať. Projektov na túto tému je mnoho, či už zahraničných alebo domácich a sú ľahko dohľadateľné na tri kliky. Preto som sa rozhodla podeliť sa s Vami o, z môjho pohľadu, sociálnu inováciu, ktorú sme realizovali v rámci APLSu tento semester.
Začalo to v Križanove
Keď sme sa v rámci APLSu stretli na začiatku roka v Križanove, hlavným cieľom bolo vybrať si tím a projekt, na ktorom budeme nasledujúci semester pracovať. Nemala som žiadnu predstavu, na akom projekte a ani s kým by som chcela pracovať, no chcela som jedno — len nech to opäť nie je len projekt pre projekt, niečo, čo po semestri zapadne v šuflíku, nič zásadné mi to do života nedá a ani ma to nikam neposunie. Potom prišla Lucka s nápadom biblioterapeutických sedení v Onkologickom ústave na Žltom kopci. To bola pre mňa výzva, ktorej som sa chopila a s odstupom času môžem povedať, že toho absolútne neľutujem. Uvedomila som si totiž jednu vec a to tú, že rozmýšľam tak, ako podľa mňa rozmýšľa väčšina ľudí — vo svete je toľko problémov, prečo s tým konečne NIEKTO NIEČO nerobí! Povedala som si, že teraz je rada na mne, aby som niečo zmenila a preto vravím — začnime vždy od seba.
Po prvotnom nadšení z projektu prišli prvé obavy. Zvládnem to vôbec? Som schopná byť v kontakte s vážne chorými ľuďmi? Prijmú nás? Budú mať záujem, aby sme za nimi chodili? Toto boli prvé otázky, ktoré mi napadali po tom, čo som sa k projektu prihlásila. Podľa mňa je však prvotný rešpekt a menšie obavy na mieste, najmä ak sa to týka takejto vážnej témy. Nesmie to však byť dôvod, ktorý snahu o zlepšenie zastaví. Netreba sa báť chýb.
Onkologický ústav
Po návrate z Križanova sme sa kontaktovali na ľudí z ústavu s ponukou o pomoc v rámci nášho študentského projektu. Po prvotnom záujme sa však začalo ukazovať, že naša predstava ako prídeme za pacientmi a pomôžeme im lepšie zvládať čas pobytu v ústave sa ukázala ako mylná. Absolvovali sme sedenie so psychologičkou, ktorá nám vysvetlila, čo sa odohráva v hlavách pacientov a že našu pomoc by nemuseli prijať. Nasmerovala náš však na inštitúciu, ktorá určite našu pomoc príjme a bude za ňu vďačná.
Domov seniorov Naděje — Brno, Řečkovice
Nakoniec sa miestom konania stal domov seniorov. Personál nám okamžite odpovedal, že budú vďační za akúkoľvek dobrovoľnícku činnosť, ktorú sme pre nich ochotné urobiť. Začali sme teda realizovať Čítacie popoludnia. Na začiatku, prvých pár sedení, bolo rozpačitých. Seniori si museli zvyknúť na nás a my na nich. No potom sa to stalo vecou, v ktorej som videla, vo svojom doterajšom živote, najväčší zmysel. To, ako sa na Vás každý týždeň tešia a vidíte v ich tvárach vďačnosť za to, že si nájdete čas, ktorý venujete im je na nezaplatenie. Prídete niekam a myslíte si, že idete niečo robiť pre iných. V konečnom dôsledku som však zistila, že som od nich viac prijala, ako im dala.
V závere by som Vás chcela o niečo poprosiť. Zamyslite sa nad Vašimi časovými možnosťami a skúste si odpovedať, či si nenájdete hodinu týždenne na to, aby ste takouto, alebo podobnou činnosťou nemohli niekomu spríjemniť čas. To, že inštitúcie ako domovy seniorov nemajú na každom stĺpe vylepený inzerát na dobrovoľníkov neznamená, že Vašu pomoc nepotrebujú.
Ak by mal niekto záujem chodiť s nami do domova, kde čítania budú pokračovať aj po skončení APLSu môže sa na mňa obrátiť na Letnej škole, rada sa o tom porozprávam.
